Viete si predstaviť, že strávite celú noc v kine v papučiach alebo že do kina prídete po štedrovečernej hostine? V kine Biograf to nie je nič zvláštne.

História malého kina so 60 miestami a s názvom Biograf má rok. Nadväzuje však na Cinefil, ktorý bol pred niekoľkými rokmi najlepším filmovým klubom na Slovensku. „Kinu som sa začal venovať, keď na Dominikánskom námestí fungoval Cinefil. Vtedy som nebol brigádnik, len som pomáhal šéfovi filmového klubu Stanovi Gojdičovi. Potom, keď sa kvôli rekonštrukcii zavrel, sme sa asi po piatich mesiacoch presunuli sem a všetko sme robili my dvaja," spomína šéf Biografu Martin Kováčik.

Prevádzku kina však stopla tragická smrť jeho dramaturga. „Krátko nato Stano zomrel, čiže sa to na pol roka prerušilo. Odvtedy som to robil sám a vlani v marci sa konečne otvoril Biograf. Uplynulý rok bol veľmi poučný," hovorí o začiatkoch Martin. Postupne sa k nemu pridávali kamaráti, známi a filmoví nadšenci, ktorí sa snažili pomôcť.

Mávajú vypredané

Kino funguje bez akejkoľvek podpory verejných financií. „To, že som zistil, že sa to dá robiť bez toho, aby tu boli benefity zo strany štátu alebo mesta, je silná skúsenosť, aj keď trpká. Je to veľmi náročné, neustály stres, nie vždy je na výplaty, faktúry visia aj pol roka. To je však cesta, verejné zdroje tu nebudú vždy a bez toho, aby sa z toho neurobila samostatne fungujúca jednotka, to nemá šancu na progres ani na udržanie." Na prevoz a rekonštrukciu požičaných premietačiek sa poskladali.

Kinu postupne stúpa návštevnosť, momentálne je to 26 ľudí na jedno premietanie. Jeho predchodca Cinefil mal asi 300 miest a priemerná návštevnosť bola 55 ľudí. Podľa Martina však každá kinosála obsahuje zvláštny limit pomerný k svojej kapacite. „Chodia k nám ľudia, ktorí chodili tam. Máme porovnateľnú dramaturgiu aj obrazovú kvalitu, možno sedenie nie je také pohodlné, ale priestor je útulný, takže teoreticky by mala byť sála stále plná. No v každom kine sa to v istom okamihu zrejme zastaví." Dobrou správou je, že premietacie dni sa nedávno rozšírili na tri filmy týždenne.

Stáva sa však, že príde aj omnoho viac divákov, ako by sa zmestilo do sály. Biograf vypredávajú tituly, o ktorých sa hovorí alebo sú od známeho režiséra. „Na Lars von Treiera chodí plno ľudí, na jeho Antikrista ľudia sedeli na schodoch alebo stáli vzadu so založenými rukami a prešľapovali dve hodiny na mieste. To je katastrofa, tak sa film nedá pozerať a napriek tomu to vydržali." Viac divákov ako kapacita bolo aj na domácich premiérach ako Viditeľný svet, Protektor či Lidice.

Premietačky haprujú

Začiatočnícke chyby sa prejavujú v najrôznejších detailoch. Lístky sa napríklad predávajú pred kinom 15 minút pred začatím, aj keď prší. Niektorí tiež do kina netrafia, z Hlavnej ulice naň totiž nič neupozorňuje. Slabú propagáciu si organizátori uvedomujú, zmeniť sa to má s najbližšou rekonštrukciou.

„Občas piští zvuk, potom jedna premietačka prestane fungovať, no je to tolerované. Stroje sú veľmi staré, zo začiatku 80. rokov, požičal nám ich Slovenský filmový ústav (SFÚ). Pôvodne boli v labo?ratóriách a sú tak poprepájané, aby celý deň neustále bežali, čo je pre premietačku neprirodzené. Preto ich máme dve, aby sa striedali. No keď sa na nich niečo pokazí, vždy je to strašný problém. Keď prídu technici, nikdy nevedia, čo s tým majú urobiť."

Stalo sa napríklad počas jedného vypredaného filmu, že premietali tak, že išla len jedna premietačka. Po každom kotúči, čo je asi 20 minút, bola sedemminútová pauza, kým sa nahodil ďalší a tak bol odpremietaný celý dvojhodinový film. „Ľudia sa smiali, cítia, že to nerobíme preto, aby sme na nich zarobili, ale preto, lebo nás to baví. Je to dôsledok toho, že to robíme na kolene a nesnažíme sa za každú cenu byť ultraprofesionálni, aby sa z toho nestal sterilný priestor."

Biograf sa pasuje za mestské kino a nie filmový klub. Premieta totiž aj filmy, ktoré do filmového klubu nepatria. „Niekto ich môže považovať za komerčné, máme veľa americkej produkcie. Dramaturgiu robím s ohľadom na to, aby som nevyberal film, ktorý ma ako diváka urazí tým, že mi dá všetko na podnose, pretože by som to inak asi nepochopil," hovorí Martin.

Od ostatných kín sa chce Biograf odlíšiť tým, že robí aj netradičné premietania. Napríklad zabehnutú a obľúbenú filmovú noc s piatimi filmami, ktorá sa začína o ôsmej večer a končí sa ráno o šiestej. Diváci si zvyknú doniesť papuče, deky a vankúše a niektorý z filmov prespia, aby pri nasledujúcom boli fit. Neobvyklým počinom bolo vianočné premietanie, na Štedrý večer o 23. hod. púšťal montypythonovskú paródiu Život Briana.
„Pre mňa je základ, že kino, a obzvlášť jednosálové kamenné, má výnimočný priestor na to, aby robilo aj niečo iné okrem premietania filmov, čo robia všetky veľké komerčné kiná," tvrdí Martin. „Sedím stále pri počítači, čítam o filmoch, pozerám filmy a sťahujem jeden za druhým a pozerám ich. To ale robí každý. Väčšina ľudí si zaplatí za satelit alebo si ich stiahne z internetu, všetci si to pozrú doma a popritom sa zašpinia špagetami. Ponúknuť to isté ale v prostredí kinosály je hrozne málo, je tam síce špecifická atmosféra, ľudia to zdieľajú, ale to stále nestačí."

Hrozbou je digitalizácia

Kamenné kino podľa Martina znamená ponúkať pridanú hodnotu a robiť to inak. Bol by vraj strašne rád, keby sa to posunulo do roviny, že z toho vzniká hra, človek sa zabaví aj iným spôsobom, ako že sedí a pasívne niečo vstrebáva. Biograf preto štartuje s maratónom trilógií (Krstný otec, Hviezdne vojny, Evil dead) pre fajnšmekrov, raz týždenne láka na dokumenty, cez víkend na profily režisérov a pripravili aj premietania pre znevýhodnené rómske deti. Hrať sa chce kino s divákmi aj utajeným premietaním, keď divák dostane na poslednú chvíľu indície, kde na nezvyčajnom mieste sa bude premietať. V lete sa snažia vyhnať kino do ulíc a premietať na budovách v meste a v parkoch.

Ako dramaturg si filmy pozrie v kinosále len ojedinele. „Investujem do toho toľko energie, že si to neužijem. No niekedy si k ľudom prisadnem pri takom filme, čo som videl. Keď je veľa ľudí, vytvoria auru a energiu z tých emócií, ktoré cítia pri filme, a tá emócia visí vo vzduchu. Som na to senzitívnejší tým, že film už poznám a prežívam to ešte raz a intenzívnejšie. Keď ma niekde zmrazilo, teraz mám slzy v očiach. Ďalšia fascinujúca vec je pozerať sa na vychádzajúcich ľudí, keď nevedia po silnom filme ani hlesnúť. Čím silnejší film, tým viac ľudí je ticho. Ľudia však majú radšej, keď sa môžu zasmiať, uvoľniť a nabrať nejaký optimizmus, trvalo mi dlho, kým mi došlo, že dramaturgiu nerobím pre seba, ale pre ľudí." Čarovným a bežným zážitkom býva, že po záverečných titulkoch ľudia spontánne tlieskajú.

Kino, to sú ľudia, ktorí sa pozerajú na ľudí, ktorí sa na nich pozerajú, povedal francúzsky filmový režisér Jean-Luc Godard. Hrozbou pre kamenné kiná sa zdá digitalizácia, ktorá sa má už čoskoro dotknúť všetkých kinosál. Nové snímky sa už nebudú vyrábať na filmoch, ale na digitálnom nosiči. „Musí sa nás dotknúť, lebo keď nie, tak nebudeme mať čo premietať. Z klasických premietačiek sa budú dať premietať len filmy, ktoré už sú na filmových kotúčoch. Je to škoda a nezmysel. Digitálny štandard je riskantný, lebo nik nevie, akú má nosič životnosť. Film vydrží bez problémov 100 rokov. Aj kvalitatívne horšie, pretože film má lepšie rozlíšenie než digitálna kópia, navyše nový formát potrebuje drahšie stroje. Je za tým umelo vytvorený štandard, ktorý akoby dal do pohybu celý priemysel, od vývoja novej technológie, cez distributérov až po produkciu. Je to štandard, ktorý z ničoho nič núti všetkých, aby veľa investovali."

Nové premietacie stroje si menšie kiná nemôžu dovoliť. Ak im s prechodom na nový formát nepomôže štát alebo sponzori, nebudú premietať nové filmy. „Jednosálové kiná zaniknú alebo nebudú mať čo premietať. Audio?vizuálny fond to stále nechápe, digitalizoval 10 kín, z toho tri sú multiplexy," tvrdí Martin. Pozitívnou správou pre Biograf je však rekonštrukcia Východoslovenskej galérie, kde kino sídli.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári