s osudu. On však nie. Pozbieral sa a dnes je z neho podnikateľ.

S. Fabišik sa narodil pred 33 rokmi v Košiciach. Dlhé roky s rodičmi, bratom a dvoma sestrami býval na Kuzmányho sídlisku. Po základnej škole nastúpil na SOU poľnohospodárske na Alejovej ulici. Štúdium bolo trojročné a na konci dostal výučný list. Nastúpil vo svojom remesle do Správy mestskej zelene, no zamestnaní potom vystriedal niekoľko.

"Pracoval som aj ako záhradník, strážnik či skladník... V roku 2005 som si otvoril živnosť. V rámci nej som robil rôzne veci ako napríklad poradenskú činnosť v rámci voľnej živnosti (Ekonomické poradenstvo, organizovanie školení, Úprava terénu, výsadba a kosenie trávnatých plôch, atď.). Nejako mi to však nešlo a tak som živnosť utlmil. Neodhlásil som ju, ani nepozastavil, len som ju nevykonával."

V tej dobe však nešlo len o to, že firma neprosperuje. Stanislav sa začal starať aj o otca, ktorý bol po ťažkej mozgovej príhode z roku 2002. Mama navyše žila s pokročilou rakovinou, ktorú jej diagnostikovali v roku 1997. Liečila sa ožarovaním, chemoterapiu odmietla. „Pomáhal som otcovi v mnohých veciach, najmä však v osobnej hygiene. Bol ochrnutý na pravú stranu, tou nevedel robiť nič. S rodičmi som zostal iba ja s bratom. Ten však pracoval vo VSS, takže mal menej času. No vždy, keď bolo treba s niečim pomôcť, čas si našiel. Sestra sa ešte v dobe Československa vydala do Čiech a druhá býva s rodinou v Košiciach. Tiež pomáhala, ako sa dalo."

V roku 2008 boli nútení byt, v ktorom bývali, opustiť. „Tým, že otec bol zdravotne na tom veľmi zle a mama bola chorá, nemali sme dosť finančných prostriedkov. Brat navyše vplyvom zlej situácie začal holdovať alkoholu. Mama bola na predčasnom dôchodku. Tie už vtedy neboli zvlášť vysoké. Bytové družstvo nás teda, žiaľ, deložovalo..." Rodina vystriedala niekoľko podnájmov. Psychicky to všetko niesli veľmi ťažko. Stanislav sa nevládal na túto situáciu ďalej dívať a navyše, keďže si už dlhú dobu hľadal prácu a nedarilo sa mu, rozhodol sa odísť.

„Začiatkom roka 2009 som odcestoval do Prahy, kde som bol 11 mesiacov. Po celý ten čas som nevedel, čo sa s rodinou na Slovensku deje. Bol som síce cez sestru v kontakte s druhou sestrou, ale nepovedali mi všetko. To som sa dozvedel, až keď som sa vrátil. V Prahe som pracoval najskôr ako skladník, potom však prepúšťali agentúrnych pracovníkov a prepustili aj mňa." Neskôr nastúpil do strážnej služby ako SBS a tam pracoval až do odchodu domov v polovici decembra 2009.

Keď sa Stanislav vrátil do Košíc, zistil pravdu o tom, ako sa rodina má. Už nebývali v podnájme, ale vplyvom zlej finančnej situácie skončili v záhradkárskej oblasti pri malej stanici. „Bývali v drevenej chatke. Mali síce strechu nad hlavou, ale vykonávať tam aj bežné hygienické veci bolo zložité. Bol som zhrozený a v šoku. Rodičia to znášali veľmi zle. Otec mal uznaný plný invalidný dôchodok, lebo mal za sebou štyri mozgové príhody. Bol na invalidnom vozíku." Stanislav tvrdí, že sa snažil byť silný a neukazovať sklamanie to navonok, hoci sa to nedalo. Bola to hrozná situácia. Na základe toho, čo som videl, som sa rozhodol, že sa do Čiech už nevrátim a ostanem pomáhať rodičom."

No ani v chatke nemohla rodina dlho bývať. Majiteľ sa ju rozhodol predať. V tej istej oblasti si našli malý rodinný domček. „Nebolo to bohviečo, ale lepšie ako chatka predtým. Navyše, keď to porovnám s tým, čím som si prešiel ja sám neskôr, bolo to predsa lepšie. Čo sa týka práce, hľadal som ju, odkedy som sa vrátil, ale na východe nájsť prácu, tomu hovorím štátny sviatok. Živnosť som otvárať nanovo nechcel. Mal som pocit, že nič z toho, čo mám v živnosti, by sa v tej dobe na trhu neuchytilo. Snažil som sa riešiť aspoň nejaké brigády."

V polovici marca 2010 dostala rodina ďalšiu ranu. Zomrel Stanislavov otec. „Vtedy som bol u kamaráta, pomáhal som mu pripravovať zemiaky, aspoň takto som sa snažil zarobiť niečo. Keď mi to brat povedal, myslel som, že žartuje. Avšak otec tým, že prekonal ďalšie dve porážky, teda dokopy sedem, to už nezvládol. Stále to s ním bolo horšie a horšie, postupne odchádzal..."

Zároveň však prišli o mamu, lebo hoci žila, psychicky sa po smrti manžela zrútila. „Zo začiatku sa to snažila nedávať najavo, ale videl som, že to pôjde dole vodou. S mamou a bratom som žil do minulého roka do februára. Potom som to už prestal zvládať. Mama bola čím ďalej tým viac apatická a prestala mať záujem o život. Nezaujímalo ju, či navarila, či jedla. Brat navyše začal viac piť. Hádali sme sa kvôli tomu. Snažil som sa hovoriť s mamou, no bolo to zbytočné. Bola veľmi apatická..."

Stanislav znovu zvolil odchod z domu. Odišiel vo februári 2011. „Stačilo mi, keď som videl, ako postupne odchádza otec. Nechcel som to isté zažiť s mamou. Bolo strašné, dívať sa na to, ako odchádza najbližší človek a byť pri tom bezmocný. Ona už jednoducho nechcela žiť..."

V spomínanom čase odišiel do Bratislavy, kde si hľadal trvalú prácu. Nenašiel ju, preto aspoň brigádoval. Po troch týždňoch sa vrátil do Košíc, ale už nie domov. Vedel, že mamu aj brata nájde v tom istom stave, ako keď odchádzal. Jedného v alkoholovom opojení a druhého vo vlastnom apatickom svete. „Ostal som vonku, na ulici. Nebolo to nič príjemné. Keď na to teraz spomínam, bolo to strašné. Ťažko sa to opisuje. Človek si to nevie predstaviť, kým to nezažije. Nevie si predstaviť, čím si taký človek vonku musí prejsť. Nerieši iba to, že nemá prácu, že čaká, kto mu kedy, čo dá, aby si mohol niečo kúpiť jesť. No príde večer a musí premýšľať, kde skloní hlavu."

Na ulici má človek denne „iba" dve povinnosti. Zabezpečiť si jedlo a nocľah. „Boli dni, kedy som vôbec nič nejedol. A spať? Ja som nebol z tých, čo spali kdesi v kríkoch, či v kanáloch. Často som prespával v bránach blokov. Okolo desiatej v noci som sa ukryl dnu a o štvrtej ráno, keď ľudia začali chodiť do práce, som musel odísť preč. Vyspať som sa teda veľmi nevyspal. Niekedy som sa mohol vyspať u starých kamarátov."

Psychicky to bolo iste ťažšie ako fyzicky. Človek má veľa času na premýšľanie a ľahko upadne do pesimistických myšlienok. „Časom som sa však pozbieral a skontaktoval som sa s koordinátorkou projektu Notabene v Košiciach, Helenou Havrillovou. Ju som poznal už dlhšie. Ako študent som predával Košický večer a ona bola v tej dobe vedúca oddelenia odbytu večerníka. Vďaka nej som začal s predajom Notabene. Tak som si zabezpečil financie na stravu. Ubytovanie v útulku som nechcel. Ja som v tej dobe bol dosť v zlom psychickom stave. Mal som problém zdržiavať sa medzi ľuďmi a komunikovať s nimi. Začal som mať psychické problémy a uzatváral som sa do seba." V máji však predsa len zaklopal na dvere útulku v Bernátovciach u kňaza Petra Gombitu.

Pri predaji Notabene stretávali Stanislava viacerí známi a mnohí sa tvárili, že ho nepoznajú. Našťastie, našli sa aj takí, ktorí mu pomohli. Raz sa mu prihovoril známy, ktorého nevidel dlhé roky. Volal sa Martin. „Kúpil si časopis, pozeral sa na mňa a potom ma oslovil menom. Spoznal ma. Bol zhrozený. Pamätal si ma v úplne iných časoch. Každý si totiž vie predstaviť, ako som mohol vyzerať, ako človek z ulice. Neštítil sa ma však. Pýtal sa, čo sa stalo, že som tak padol. Tak som mu všetko porozprával."

Martin sa kamarátovi snažil z tejto situácie pomôcť. Stanislav potreboval pomocnú ruku ako soľ, hlavne kvôli psychike. Ľudia na ulici možno časom stratia motiváciu k normálnemu životu. Navrhol mu, aby rozšíril živnosť o tlačiarenské a marketingové služby. A hoci Stanislav nevedel, čo všetko to obnáša, Martin ho v tom nenechal. Takto sa minulý rok v auguste vrátil k normálnemu životu. Rozšíril živnosť a znova začal podnikať.

Keď sa už však zdalo, že je z najhoršieho vonku, v októbri prišla ďalšia rana osudu. „Bol som šťastný, že som sa opäť postavil na nohy a chcel som to oznámiť mamke, ktorú som nesmierne ľúbil. Žiaľ, nestihol som to, v októbri zomrela. Posledné Vianoce som strávil tu. Sám, vo svojej kancelárii... Hovorí sa o nich, že sú to najkrajšie sviatky v roku. No ako pre koho... Pre mňa boli smutné a plné utrpenia pri spomienkach na mojich blízkych, ktorých som, žiaľ, nemal pri sebe. Pozeral som z okna do rozsvietených bytov a závidel im prestretý štedrovečerný stôl, darčeky a tú pohodu. To, že sú spolu so svojimi blízkymi... Plakal som ako malé dieťa."

Našťastie to Stanislava nevrátilo späť na ulicu. Ďalej podniká, tlačí kalendáre, vizitky, zhotovuje webstránky, vyrába magnetky a mnoho iného. „Pomaličky idem smerom hore a to najmä vďaka ľuďom, ktorí mi pomohli. Na ulicu sa už nechcem vrátiť. Mnohí ľudia bezdomovcov odsudzujú, ale akým právom? Viem, že mnohí sú takí, čo si za to môžu sami, ale sú aj takí, ktorí iné východisko, žiaľ nemajú. Ak to teda čítajú nejakí ľudia bez domova, odkazujem im: Nevzdávajte sa! A tým, čo ten domov majú, prajem, aby sa im nikdy nestalo to, čo sa stalo mne."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári