Jozef Úradník: Dodnes si ma ľudia pamätajú ako Hlúpeho Jana

Jednou z relácií, ktoré neodmysliteľne patria ku košickému televíznemu štúdiu, bola aj Zlatá brána. Relácia pre deti bola plná vydarených pesničiek, ktoré sa deťúrencom páčia dodnes. No a k Zlatej bráne po dlhé roky patril Hlúpy Jano v podaní herca Jozefa

Úradníka. Ten nielenže účinkoval v tejto relácii pre deti, ale zahral si aj v množstve televíznych filmov a inscenácií.

Prvé kontakty s košickým televíznym štúdiom získal J. Úradník už počas štúdia na VŠMU. "Vtedy ma pozvali do Košíc nakrúcať inscenáciu Známky z Indie," spomína si. "Nakrúcalo sa v exteriéroch aj interiéroch. No a potom, keď som nastúpil do stáleho angažmán v Štátnom divadle, tak tých príležitostí spolupracovať s televíziou v Košiciach bolo stále viac a viac. V tom čase sa tu nakrúcalo veľa inscenácií a pomerne veľa relácií pre deti."

Najznámejšou reláciou pre deti, ktorú Slovenská televízia vyrábala, je bezpochyby Zlatá brána. "Bol to program, ktorý nemal obdobu a trúfam si povedať, že to bol fenomén." J. Úradníka oslovila dramaturgička Zlatej brány Alica Takáčová. "Už som ten program poznal a sledoval ho a bral som to ako poctu, že v ňom môžem účinkovať tiež. Bolo to krásne obdobie a určite medzi ľudmi aj táto moja postava zarezonovala. Dôkazom toho je fakt, že dodnes sa mi stáva, že ma ľudia oslovia s tým, že si ma pamätajú zo Zlatej brány a že ja som bol ten Hlúpy Jano. Asi sme to nehrali zle, keď si to ľudia doteraz pamätajú."

Nakrúcanie Zlatej brány nebolo jednoduché, pretože na ´pľaci´ bolo zakaždým niekoľko desiatok detí, ktoré bolo treba koordinovať. "Samozrejme, pracovať s deťmi je náročné, lebo nie je jednoduché udržať ich pozornosť dlhší čas tak, aby boli dostatočne sústredené. Lenže režiséri už veľmi dobre vedeli, ako na to. Zvyčajne sa vyrábali po kúskoch kratšie bloky, potom sa to strihalo dohromady. Lenže bežne sa stávalo, že sme niektoré scény urobili až na pätnástu ostrú. Neraz sa čosi nakrútilo, no zistili sme, že v niektorej časti záberu vidno dieťa, ako sa špára v nose a podobne... Bolo veselo, lebo tie deti, ktoré s nami spolupracovali, boli veľmi živé a hravé, vedeli si vymýšľať a bola to zaujímavá robota. Či už so Zuzkou Tlučkovou, s Radkom Sušilom alebo s Igorom Timkom. Tých detí tam bolo veľmi veľa, už si ich všetky ani nepamätám..."

Aj pre J. Úradníka bola práca na Zlatej bráne podnetná a zaujímavá. "Bol to pre mňa prínos, obohacovalo ma to. V istom zmysle to bola taká dielnička, v ktorej som si mohol overiť, ako pristupovať k niektorým hereckým postupom. Škoda, že dnes takáto relácia absentuje. Nehovorím to preto, že by som v nejakej podobnej chcel účinkovať, ale hovorím to kvôli deťom. Pamätám si, že pesničky zo Zlatej brány boli populárne, veď cez mamičky ich poznajú aj mnohé dnešné deti. Zlatá brána prinášala ponaučenie, deti učila a vychovávala..."

Okrem Zlatej brány sa J. Úradník v košickom televíznom štúdiu podieľal na výrobe desiatok televíznych inscenácií a filmov, jeho hlas poznajú diváci aj vďaka dabingu. "Voľakedy sa toho v Košiciach vyrábalo v televízii veľa, už si ani nepamätám konkrétne názvy všetkých tých inscenácií. Ale pamätám si, že mnohé vznikali aj v malom televíznom štúdiu, kde sme dokázali vytvoriť aj zo tri rôzne prostredia, do toho všetkého tie obrovské kamery, ktoré zaberali veľa miesta. Čiže podmienky neboli ideálne, ale vedeli sme vytvoriť herecky i umelecky kvalitné inscenácie."

J. Úradník má televíznu robotu rád. "Úžasné na nej je to, že keď sa pomýlite, tak sa to dá rýchlo opraviť," prezradil so smiechom. "Na druhej strane je pravda, že televízne veci sa vyrábajú rýchlo, často herec nemá čas prejsť dlhým procesom k svojej postave. V tom, ako má pred kamerou konať, musí veriť režisérovi, lebo ten presne vie, ako to v konečnom dôsledku bude na obrazovke vyzerať. Herec proste v televízii musí viac počúvať pokyny režiséra ako trebárs v divadle."