ogramy a moderovala umelecké, folklórne a hudobné programy.
Na to, ako sa vlastne dostala do televízneho prostredia, si aj dnes rada zaspomína. "Bol vyhlásený konkurz, no nevedela som o ňom. V jeden deň však za nami do školy - bola som dva roky pred maturitou - došiel istý pán z PKO a povedal mi, aby som šla na konkurz, pretože podľa neho na to mám. Dokonca ma musel vypýtať z vyučovania," spomína si s úsmevom.
V tom čase mala skúsenosti s vystupovaním na javisku vďaka účinkovaniu vo folklórnom súbore Čarnica a chodila aj po mnohých recitačných súťažiach. "Vedela som, že s vystupovaním na verejnosti by som nemala mať problém, no nevedela som si ani len predstaviť, čo všetko mám očakávať od konkurzu do televízie, lebo v tom čase sme dokonca doma nemali žiadny televízor."
Keď prišla na konkurz, bola ostýchavá a jej obavy ešte umocnil pohľad na ďalšie dámy, ktoré na konkurz prišli tiež. "Mala som len 15 rokov, nebola som taká sebaistá, ako dnešné mladé dámy. No a okolo mňa na tom konkurze sedeli aj herečky, ktoré som už poznala a boli známe. Boli krásne upravené, namaľované a ja som si vravela, že popri nich istotne žiadnu šancu nemám."
Počas konkurzu ju posadili do štúdia, nevidela nikoho, len techniku okolo seba a pokyny dostávala cez reprodukor. "Mala som zahlásiť počasie, ospravedlniť sa za chybu vo vysielaní, prečítať text z novín. Na záver ma poprosili, aby som povedala rozprávku pre deti. Na rozprávkach som vyrastala a mala som ich rada, no v tom strese som si nevedela na žiadnu spomenúť. Nakoniec som začala rozprávať o vlkovi a kozliatkach, ale keď som prišla na záver, nijak sa mi nevedelo vybaviť, ako tá rozprávka vlastne končí," prezradila so smiechom. "Pobavila som celý štáb."
Keď jej prišlo poštou rozhodnutie, neverila, že má šancu, no opak bol pravdou, a tak sa A. Štrkulová stala prvou košickou hlásateľkou. "Priznám sa, že spočiatku to bolo náročné. Hlavne som mala veľký pocit zodpovednosti a veľmi zvláštne bolo, že som vlastne komunikovala len s technikou. Človek ani len netuší, koľko ľudí sa na neho v danom momente pozerá a akí vlastne sú... Postupne som sa naučila všetko, čo som potrebovala a kopili sa mi aj alšie pracovné povinnosti. Začala som pracovať aj v rozhlase, konferovala som rôzne podujatia, hlásila som, ale i moderovala rôzne televízne programy."
Pracovala nielen v košickom štúdiu, často cestovala za povinnosťmi aj do Prahy, Bratislavy či Ostravy. "Mali sme toho veľa. Keď si to porovnám s tým, ako to v televíziách funguje dnes, tak to bolo dosť odlišné. Najviac ma samozrejme vyčerpávalo časté presúvanie sa, ale nebolo jednoduché ani naučiť sa za pár hodín veľké kvantum textu, pretože v tom čase čítačky neexistovali, všetko sme museli vedieť naspamäť. Koľkokrát sme robili aj v noci, v rozhlase aj celú noc. Veď si predstavte, že vtedy sa čas hlásil naživo a každých päť minút! Neraz sme v štúdiu aj spali a ráno pokračovali v práci. Bolo to náročné, popri tom som však ešte stíhala rodinu a dve deti..."
Napriek tomu, že si veľmi dobre uvedomuje, že televízna práca je hlavne psychicky, ale aj fyzicky náročná, nemenila by. "Som šťastná, že som to mohla robiť a mala som rada v podstate všetko, čo s mojou prácou súviselo. Najmä si rada spomínam na tie úplné začiatky pred 50 rokmi. Prvý štáb, ktorý v Košiciach fungoval, bol úžasný - od kameramanov, dramaturgov, redaktorov a režisérov až po nadriadených... Všetci sme si navzájom pomáhali, snažili sme sa o to, aby nám šla práca čo najlepšie. Panovala tam dobrá atmosféra a začiatočnícke nadšenie," dodala na záver.
Autor: kid
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
