. Hajdu sa ochotne podelil aj o ďalšie. Dnes to budú zážitky, ktoré si priniesol z troch výletov po západnom tichomorskom pobreží.
Po Košičanovom rozhodnutí zostať v Amerike dlhšie a niečo si zarobiť nastúpil do práce v malej zlievarni priamo vo Whitingu. Bol to menší rodinný podnik, ktorý vlastnila židovská rodina z Chicaga. Ako ináč, pochádzajúca v prvej generácii z Poľska.
"Našou pracovnou náplňou bolo z druhotných kovových surovín vytaviť použiteľný kov, najmä olovo a zinkové zliatiny, a odlievať ich do foriem, z ktorých odliatky sa posielali ďalej na spracovanie," vysvetľuje I. Hajdu. "Vo fabrike pracovali hlavne Mexičania, Poliaci, Česi a Slováci. Musím sa priznať, že prvé dni a týždne to bol doslova 'zabijak'. To nebolo žiadne socialistické lážo-plážo. Práca bola na 90 percent ručná a najmä pri spracovaní olova fyzicky nesmierne náročná."
Majitelia svoj židovský pôvod nezapreli - rátal sa každý cent na výplatnej páske a kto mal zmenu, odrobil z nej každú minútu. "Neustále na nás striehli sliedivé oči majiteľov. Tvrdo sa makalo od začiatku až do úplného konca zmeny, podľa ich kréda: 'Nik neurobil väčšiu chybu, ako ten, kto neurobil nič, pretože mohol urobiť len málo'. Neveril som, že si zvyknem, ale stalo sa. Jediné, čo ma tam držalo, bol fakt, že si niečo zarobím a odnesiem domov. Vtedy sa kurz dolára vyšplhal až na zhruba 1,7 eura za dolár a aj keď sme neboli platení vysoko, pri veľkom počte odrobených hodín sa dalo celkom slušne zarobiť."
Cez víkendy alebo dovolenky sa I. Hajdu tešil sa výjazdy po Amerike a mal šťastie, že chlapci z jeho partie neboli domasedi. Cestu si stále naplánovali podľa toho, koľko voľna mali a čo chceli vidieť. "Moja prvá väčšia cesta viedla až na druhý koniec severoamerického kontinentu - na západné tichomorské pobrežie, do štátov Oregon a Washington. Samozrejme, naplánovali sme si navštíviť čo najviac zaujímavých miest po celej ceste, ktorá merala 3 300 km jedným smerom, bez rôznych zachádzok. Podobné cesty na západ USA som nakoniec počas môjho pobytu absolvoval tri, takže v týchto spomienkach spojím zážitky zo všetkých ciest."
Cestovali autami, čo im poskytovalo najväčšiu flexibilitu. Často v autách aj spali, kde ich noc alebo únava zastihla. Na cestu sa vydali po diaľnici č. 80 z Indiany smerom na západ. Prešli cez štát Iowa, kde na nič zaujímavé nenatrafili. Je to poľnohospodársky štát, pestuje sa tam hlavne kukurica. Obyvateľov takýchto štátov nazývajú „corn heads", čosi ako „kukuričiari". Z Iowy sa I. Hajdu s partiou vydal na sever do štátu Južná Dakota, kde mali naplánovanú obhliadku monumentálneho súsošia. Je vytesaný do žulového horského masívu, ktorý sa nazýva Mount Rushmore. Ide naozaj o veľkolepý pohľad - 18 metrov vysoké hlavy štyroch amerických prezidentov: G. Washington, T. Jefferson, T. Roosevelt a A. Lincoln, vytvarované pomocou výbušnín a nesmierne namáhavej a nebezpečnej ručnej práce na zavesených sedačkách.
Len o niekoľko míľ ďalej sa podobným spôsobom seká do skaly podobizeň indiánskeho náčelníka Splašeného Koňa (Crazy Horse), jedného z vodcov legendárnej bitky pri Little Bighorne. "Toto dielo, ktoré bude po dokončení ešte väčšie než Mount Rushmore, sa začalo tvoriť na žiadosť indiánskej komunity v tomto kraji už pred desaťročiami, ale keďže projekt nie je podporovaný štátom, práce idú pomaly. Človek, ktorý práce začal, Korczak Ziolkowski (ako ináč, poľského pôvodu) už nežije a práce riadi jeho rodina z výťažkov z turistického ruchu. Vrelo odporúčam obe miesta navštíviť každému, ak bude nablízku."
Relatívne neďaleko od Mount Rushmore, ale už na severovýchode štátu Wyoming, sa výletníci zastavili pri pozoruhodnom prírodnom útvare, ktorý sa nazýva Devils Tower (Diablova Veža). Ide o akoby „ryhovaný" skalný útvar (tento je výhradne dielom prírody), týčiaci sa k nebu. Stará indiánska legenda hovorí, že vznikol od pazúrov obrovského medveďa, ktorý sa snažil vyškriabať na skalu za indiánskymi deťmi, ktoré sa tam pred ním ukryli. Wyoming je ináč štát s prekrásnou prírodou, kde na východe prevládajú prérie a na západe Skalisté Hory (Rocky Mountains). Je to najtypickejší americký kovbojský štát (nie je ním Texas), a preto má aj prezývku Cowboy State. "Na rozhraní štátov Wyoming, Montana a Idaho sme navštívili známy Yellowstone – najstarší národný park na svete. Je známy najmä množstvom zveri a geotermálnou činnosťou, ktorá vytvára pozoruhodné krasové formácie a veľké množstvo gejzírov a bublajúcich jazierok. Len v Yellowstone a myslím, že ešte v Južnej Dakote, žijú voľne stáda bizónov."
Z Yellowstonu sa I. Hajdu s partiou vydal ďalej na západ. Prekročili Skalisté Hory a cez Idaho prešli až do posledného štátu na pacifickom pobreží, Oregonu. Práve toto pobrežie, nazývané „Pacific Coastline", patrí medzi najkrajšie miesta štátu. Zastavili sa pri jazere Crater Lake (Kráterové jazero), ktoré, ako už jeho názov napovedá, bolo vytvorené prepadnutím sopečného kužeľa, okolo ktorého sa vytvorilo prekrásne jazero. Potom sa vydali po diaľnici, kopírujúcej pobrežie na sever. Niekoľkokrát sa zastavili obdivovať nádherné pobrežie, ktoré tvoria skalnaté bralá alebo piesočné duny. Pri odlive možno obdivovať široké piesočnaté pláže s vyčnievajúcimi skalami. Aj keď voda nie je dostatočne teplá na kúpanie, prechádzka po pláži je vraj nezabudnuteľná.
"Z Oregonu sme pokračovali ďalej na sever, do najvzdialenejšieho bodu našej cesty, štátu Washington, ktorý na severe už susedí s Kanadou. Najväčším mestom štátu je kvôli podnebiu večne upršané Seattle. Dominantou mesta je vyhliadková veža Space Needle (Nebeská ihla), na vrchole ktorej sme navštívili vyhliadkovú terasu s prekrásnym výhľadom na mesto a okolie. Ja osobne som mal jeden špeciálny dôvod navštíviť Seattle. Ako obdivovateľ bojových umení som chcel vidieť miesto, kde je pochovaný Bruce Lee, ktorý ako prvý rozšíril bojové umenie kung-fu medzi neázijským obyvateľstvom." Medzi jeho žiakov patril aj Steve McQueen a iné známe osobnosti. Pochovaný je na cintoríne Lakeview Cemetary v Seattli a vedľa neho je hrob syna Brandona. Tiež bol hercom a jeho život vyhasol pri natáčaní, keď naňho vystrelili omylom ostrý náboj.
Zo štátu Washington sa cestovatelia vydali na spiatočnú cestu, o čosi severnejšou trasou, než ktorou prišli. Opäť prekročili Skalisté Hory, cez tzv. Continental Divide, čo sa akási deliaca čiara – všetky rieky na západ od nej sa vlievajú do Tichého oceánu a na východ do Atlantiku alebo Mexického zálivu. "Prešli sme do štátu Montana, ktorý patrí medzi najväčšie a jeho hlavné mesto sa volá ako niektoré slovenské dievčatá – Helena. V Montane sme navštívili miesto slávnej bitky medzi americkou armádou a spojenými kmeňmi Indiánov z kmeňov Siouxov (ktorí sa nazývajú Lakota) a Cheyenov, pod vedením Sediaceho Býka a Splašeného Koňa. Práve toho, ktorého sochu krešú do skaly v Južnej Dakote, o ktorej som už hovoril."
Bitka sa odohrala pri rieke Little Bighorn. Na strane americkej armády a pod vedením veliteľa 7. kavalérie G. Custera vtedy padlo v boji, ktorý bol poslednou revoltou Indiánov za zachovanie ich tradičného životného štýlu, 263 vojakov. Indiánski bojovníci boli v 3-tisícovej presile. Na mieste bitky, ktorá sa odohrala v júni 1876, je pamätné turistické centrum, kde praví Indiáni sprevádzajú turistov po bojisku. Ešte dnes môže nájsť na bojisku, kto má šťastie (prípadne s pomocou detektora kovov), kovové špičky indiánskych šípov, tzv. „arrowheads", ktoré sú ceneným suvenírom. Po tejto bitke Spojené štáty vyslali do oblasti armádu, ktorá donútila Indiánov k životu v rezerváciách a odvtedy už nebola pôvodná Amerika to, čo predtým.
"Práve do jednej z takýchto rezervácií sme sa vydali na poslednú zastávku našej cesty. Leží v štáte Severná Dakota a volá sa Standing Rock (Stojaca Skala). Žijú tam prevažne Siouxovia. Prirodzene, už tam nevidieť Indiánov na koňoch a s perami vo vlasoch. Ich súčasné obyvateľstvo žije v malých kolóniách, tvorených obytnými karavánami, pred ktorými stoja namiesto koňov automobily starých značiek." V indiánskych rezerváciách sa neplatia dane a obyvateľom poskytuje štát finančnú podporu. "Mnoho Indiánov skončilo pri alkohole a keď sme prechádzali rezerváciou, videli sme väčšinou len biedu."
V rezervácii je miesto, kde je pochovaný jeden z vodcov bitky pri Little Bighorne, Sediaci Býk. "Odfotili sme sa tam a chceli sme ísť do neďalekej kantíny niečo si dať. Boli tam však len miestni obyvatelia a ich pohľady nevyžarovali bohvieakú prívetivosť. Nečudo, po tom, čo belosi spôsobili ich predkom... A tak sme od toho radšej upustili."
Odtiaľ čakala Košičana a jeho partiu už len cesta späť, na juh do Južnej Dakoty a cez Iowu a Illinois do Whitingu v Indiane. Samozrejme, nebol to posledný výlet, ktorý I. Hajdu absolvoval. Ale o tom ďalšom až niekedy nabudúce.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
