Má iba dvadsaťdva rokov, ale vo svojom hádzanárskom živote toho stihol už neúrekom. Prešiel všetkými juniorskými reprezentačnými výbermi, v osemnástich sa stal najlepším strelcom slovenskej extraligy, čím si vyslúžil ocenenie "Talent roka", i pozvánku do mužského národiaku. V devätnástich sa mu splnil veľký sen, keď hral nemeckú bundesligu za slávny klub TUSEM Essen, a nedávno mal v drese slovenskej reprezentácie premiéru na európskom šampionáte... A to sa ešte len začína šplhať k vrcholu svojej kariéry. Patrik Hruščák, vyše dvojmetrová spojka 1. MHK Košice, patrí stále k veľkým talentom slovenskej hádzanej.

Veľa nechýbalo, a mohol byť z neho basketbalista. To, čo mu k tomu chýbalo, boli vraj centimetre... "Nikdy som nebol malý, naopak, všade som patril medzi najvyšších. Aj keď som začal v žiackom veku s basketbalom. Ale tréner mi povedal, že nevyrastiem, tak som s ním skončil. Otec ma zobral preč, aby som išiel k nim, k hádzanárom. Chvalabohu, že to tak dopadlo..."

Zišli sa mu skúsenosti z plávania, gymnastiky, i z toho nešťastného basketbalu. "Tá gymnastika, to nebolo nič vážne, začal som tam chodiť už ako päťročný, aby som získal nejaké športové základy. Rozhodne to nebolo tak, že by sa Samo Piasecký musel obávať konkurencie. Podobne bolo aj s plávaním."

Celkom sa "nepotatil"

Na hádzanú bol teoreticky dobre podkutý, veď sa mal od koho učiť. "Otca si dobre pamätám, keď ešte hrával. Chodil som sa pozerať na jeho zápasy vo Švajčiarsku, v Trnave, aj v Košiciach." Obaja sú chlapi ako hora, podobného vzhľadu i fyzických parametrov, ale Patrik sa po otcovi Jánovi (v hádzanárskej branži, nevedno prečo, známom ako "Feri") predsa celkom "nepotatil". Jednak preto, že Patrik, na rozdiel od Hruščáka staršieho, je ľavák, a ani ich posty celkom nesedia. Otec bol pivot, syn je spojka. "A ešte je tu jeden zásadný rozdiel. Otec bol jedným z najlepších obrancov, kým ja sa vyžívam v strieľaní gólov."

Tú mániu má už od žiackych čias v košickom klube. "Videli, že som ľavák, tak som hneď išiel na pravú spojku." Zapadol do partie chlapcov, ktorá na Slovensku nemala konkurenciu. "Najmä vtedy, keď sme prešli k dorastencom, za tie štyri roky sme nezaznamenali ani jedinú prehru, bili sme všetko zaradom, aj Prešov. Doma mám z toho obdobia samé zlaté medaily. Bola to výborná partia hráčov, Vlado Guzy, Tomáš Urban, Maroš Baláž, Fero Boháč v bráne..."

Viacerí z nich, vrátane Hruščáka, sa prebojovali do kadetskej či juniorskej reprezentácie. Nielen preto, že ju viedol Košičan Ján Hruščák... "Určite nie preto, že trénerom bol môj otec, nebola to žiadna samozrejmosť, Košičania tam boli oprávnene. Z kvalifikácie na európske šampionáty sme sa dostali vždy celkom v pohode, ale na záverečných turnajoch to nebola žiadna sláva. Majstrovstvá Európy boli totiž vždy v lete, dva mesiace po skončení ligových súťaží, a keďže na zväze neboli finančné podmienky na to, aby sme mohli absolvovať nejaké sústredenia alebo turnaje, stretli sme sa desať dní pred odchodom na šampionát a išli sme tam prakticky bez prípravy."

To už Patrik Hruščák patril do kategórie hráčov so skúsenosťami z mužskej extraligy. "Mal som tuším šestnásť rokov, keď ma tréner Gabi Schmiedt nominoval do A-mužstva. Dobre si spomínam na prvý turnaj v Michalovciach, na začiatku sezóny. Počas nej som si zahral aj v Pohári víťazov pohárov, proti Macedóncom. Oba zápasy sa hrali v Košiciach, a ja som v každom z nich nastrieľal po osem gólov, čo ma veľmi potešilo."

Skúsenosti z bundesligy

Ako ligový prvoročiak sa prestrieľal ku kráľovskej korune určenej pre najlepšieho bombardéra najvyššej slovenskej súťaže, čím vzbudil aj záujem v zahraničí. A nie v hocijakej hádzanárskej krajine. Ešte za horúca upiekli dohodu s popredným klubom nemeckej bundesligy Rhein-Neckar Löwen. "Dohodli sme sa s nimi na štyri roky, s tým, že prvý rok alebo dva budem na hosťovaní v nejakom inom klube, aby som sa tam rozohral. Tak som začal v druholigovom Emsdettene, odkiaľ som prešiel do bundesligového TUSEM Essen. Žiaľ, v klube mali v tom období finančné problémy a z najvyššej súťaže vypadli. Do Essenu som prišiel v druhej polovici sezóny, a bol som štvrtý či piaty najlepší strelec celej bundesligy v priemere na zápas..."

Essen však skolaboval, a v "materskom" Rhein-Neckar Löwen preňho ešte nebolo voľné miesto. "Preto sme sa rozhodli zrušiť zmluvu za určitých podmienok. Mal som nejaké zaujímavé ponuky, ale nie všade boli schopní tie podmienky dodržať. Napokon mi ich zabezpečili v maďarskom Kecskeméte, z čoho som bol, priznám sa, prekvapený. Ale nad takou možnosťou som rozmýšľal, pretože kvôli škole som potreboval byť bližšie ku Košiciam. Navyše, v Kecskeméte som nebol sám, hrali tam so mnou aj Mišo Shejbal či Andy Petro. Podmienky mi tam síce splnili, ale postupne sa začali objavovať problémy, hráčom začali dlhovať výplaty... Vydržal som tam celú sezónu, a čo sa hernej stránky týka, vôbec nebola zlá. V zápase s Veszprémom som napríklad nastrieľal jedenásť gólov, Szegedu som dal osem. Ale kvôli tým problémom sa v Kecskeméte zostať nedalo."

Vrátil sa do Košíc. "Aj s Mišom Shejbalom. S tým, že mužstvu v lige trochu pomôžeme, a v pohode dokončím školu. Žiaľ, svoj návrat som si predstavoval trošku inak... Nie tak, že väčšiu časť sezóny odsedím na lavičke. No akosi som si nesadol s vtedajším trénerom Pavlom Janom. V druhej polovici súťaže však prišli k mužstvu Dušan Timko a Jano Kolesár, a tak som stihol ešte aspoň play-off."

Vtedy mal už Patrik Hruščák na svojom konte aj zopár štartov v reprezentačnom áčku. "Pozvánku som dostal od trénera Heistera, ako osemnásťročný, keď som bol vyhlásený za hádzanársky talent roka. Tešil som sa na majstrovstvá sveta v Chorvátsku, ale pred šampionátom som ochorel. Ležal som doma, a nevedel som sa z postele ani len pohnúť, lebo lekári mi predpísali nesprávne lieky. Bolo to pre mňa utrpenie..."

Sestru vyhrať nenechá

Doma, v Košiciach, je druhý rok. Doma je vlastne v Nižnej Kamenici, kde sa s rodičmi a so sestrou Žofiou presťahovali. "Rodičia sú od Vranova, preto sa tak rozhodli. Ale mne to vyhovuje, najmä preto, že je tam taký pokoj. A do Košíc je to iba sedemnásť kilometrov, na tréningy mi to autom trvá dvadsať minút. V Kamenici je veľa priestoru aj na individuálny tréning, takže doma vždy začínam prípravu na novú sezónu. Sú tam výborné terény na výbeh, a s Žofkou mastíme občas pri baráku basketbal. Na to, že by ma porazila, ešte nedorástla," doberá si Patrik o šesť rokov mladšiu sestru. "Aj keď nie som taký dobrý ako ona, silou ju vždy pretlačím, a navrch mám aj skúsenosťami. Sporné momenty vždy vyhádam, aby si zvykla, aké to bude v Eurolige..."

Šport má v krvi celá rodina. Chlapi sú hádzanári, a aj mama Jana hrávala basketbal. "Rodičia nás odmalička viedli k športu, a podľa mňa je to správna vec. Šport je u nás doma na pretrase každý deň. Príde nedeľa a celá rodina si sadne, tí šťastnejší aj ľahnú, pred telku, a od rána do večera pozeráme športové prenosy. A spolu o všetkom debatujeme, rozoberáme."

Často sú na pretrase aj Patrikove výkony v lige či reprezentácii, pod otcovým drobnohľadom je odhalená každá chybička, každý nedostatok. "Čo je dobré, to sa chváli samo, a čo je zlé, na to ma otec hneď upozorní. Ale ja som veľmi rád, že mi má kto poradiť, lebo tých slabín mám ešte neúrekom. Otec mi vytýka najmä bránenie, chcel by, aby som bol lepší obranca, lebo jeho to bavilo. Mňa však viac baví strieľať góly. No na svojich nedostatkoch pracujem. Pol roka som chodil ku vzpierčskému trénerovi Štefanovi Korpovi, kvôli technike i posilňovaniu, teraz som štyrikrát do týždňa u Radoslava Dubovského, trénera sestier Velďákových, ktorý mi pomáha s atletickou výbušnosťou."

Patrik vie, že mu to iba prospeje, keď si nájde nový angažmán. "V Košiciach vedia, že tu po sezóne končím. Budem mať inžiniersky titul, a chcem ísť preč. Nejaké ponuky boli a stále sú, s manažérmi som sa rozprával aj po vydarenom zápase v drese reprezentácie vo Francúzsku. Ale ešte je čas, na nič netlačím." Začiatkom leta sa rozhodne, kde sa poberie. "Podľa ponuky. Nejaký veľký sen, kde by som chcel pôsobiť, nemám. Veď som si už zahral v najlepšej lige sveta, v nemeckej bundeslige, v Essene, ktorý patrí k trom nemeckým klubom s najslávnejšou históriou. Dával som góly takým mančaftom ako sú Kielce či Veszprém... Ako vravím, rozhodne ponuka, a nemôžem vylúčiť ani návrat do Nemecka, či už do bundesligy alebo druhej ligy."

Pri núdzovom východe

S hádzanou už veľa pochodil. "Takmer celú Európu. Po svete chodím rád, ale priznám sa, to cestovanie ma zabíja. Pretože som veľký, a v lietadle či autobuse sa vôbec neviem poskladať. Keď cestujem lietadlom, vždy si pýtam sedadlo pri núdzovom východe, kde je posunutý rad, a môžem si trochu vystrieť nohy. V autobuse nemôžem mať nikdy suseda, lebo by som ho zo sedadla vytlačil. A natiahnuť sa môžem iba v uličke, na podlahe. Ale tak to na cestách riešime viacerí."

Nejako si odtrpel aj cestu do Srbska, na tohtoročné majstrovstvá Európy. "Aby som si to tam odsedel," nebude preňho premiéra na prvom veľkom turnaji v drese národného mužstva nijako zvlášť pamätná. "Ale v poriadku, bol som tam, je to pre mňa veľké plus, a žiadnu vedu z toho, že som toho veľa nenahral, nerobím. Pri mužstve sú noví tréneri, a ja dúfam, že do ich koncepcie zapadnem."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári