Šaman vojde do lesa a príroda mu našepká, čo treba robiť

Košice nedávno navštívil Martinčan Pavel Hirax Baričák, ktorý v metropole východu rozprával o svojich zážitkoch z cestovania po mnohých krajinách sveta. Jeho prednášky sa zúčastnilo v knižnici Jána Bocatia toľko ľudí, že si na takú účasť jej pracovníci an

i nepamätajú. Pred besedou nám cestovateľ poskytol tento rozhovor.

"Ja vždy čakám, kde ma ako predstavia. Niekde ako fotografa, inde ako cestovateľa či muzikanta. Ale svojím spôsobom som obyčajný človek ako každý iný," predstavuje sa Martinčan. "Som síce aj inžinier, ale nezakladám si na tom, nikdy som strojárinu, ktorú som vyštudoval, nerobil v praxi. Vždy som robil to, čo cítilo moje srdce. Keď som chcel hrať na gitare, hral som na gitare, hoci sa mi všetci smiali, že ju neviem ani naladiť. Keď moje srdce zapišťalo, že chce písať romány, písal som romány a neskôr som písal básne... Keď som zatúžil cestovať, začal som cestovať. To som ja. Mám strašne veľa tvárí, som veľký mnohotvar ľudskej bytosti."

Keď začína hovoriť o svojom cestovateľskom ja, spomína na to, ako kedysi obdivoval priateľov, ktorí cestujú po svete. Hlavne takých, ktorí nerobili komerčné cesty, ako na pláže do Egypta či Tuniska. "Raz som sa zarozprával s fotografom Martinom Tomčíkom a pýtal som sa ho, kam ide najbližšie. Hovoril o džungli v Paname. Hneď ma to chytilo a povedal som, že chcem ísť s ním. Dal mi šancu a ja som nezaváhal. A tak sme v roku 2007 odišli piati Česi a my dvaja Martinčania." Bol to prvý veľký trip, keď pochopil, že človek nemusí cestovať len na víza a cez cestovky a preplatiť to všetko dvakrát. Ale že stačí iba vziať odvahu, batoh, nejaké peniažky a ísť. Podľa P. Baričáka je to najkrajšie cestovanie, aké človek môže zažiť.

Martinčan tvrdí, že v ňom vždy driemal akýsi hlad po cestovaní, a keď prišla príležitosť, jednoducho sa jej chopil. "Bol to u mňa taký zlom a nebál som sa. Vedel som, že idem s cestovateľmi, ktorí vedia, do čoho idú. Oni mi všetko ukázali, kde čo kúpim, kam mám ísť. A zistil som, že v tej-ktorej krajine sa stačí pýtať a domáci všetko ochotne povedia. Sú veľmi radi, ak má cudzinec záujem o ich krajinu."

Všetko, čo P. Baričák videl, bolo pre neho akési zázračné. "Aj obyčajná vlhkosť. Hoci sme z letiska v hlavnom meste Panamy vyšli o desiatej večer, poriadne nás doslova ovalila. Na záchode mi chalani povedali, že nesmiem hádzať papier do misy, ale do koša, lebo tam majú zlé kanalizácie. Všetko sa predáva na ulici a je sa na ulici. Ľudia sú spokojní, usmiati... Zamiloval som si Latinskú Ameriku, ten ich pokoj. Musel som tam niekedy v minulých životoch žiť," smeje sa.

Návšteva samotnej panamskej džungle sa ešte ani nezačala a slovensko-českej výprave padla pri organizačných pokynoch sánka. Ako sprievodcov totiž dostali dve sedemročné dievčatká. Boli tiež prekvapení, keď po ceste skákali do vysokých vodopádov zo skál, akoby sa nechumelilo. V inom prípade kráčali do kopca a z kameňov a štrku ich hrozne boleli nohy. No tie dievčatká tam takmer bosé vybehli ako baletky. "Tým, že tam žili celý život a poznali prírodu, presne vedeli, kde je napríklad had. Videli ho, no my sme nevideli nič. Pritom šlo o hada menom Žltá brada, čo je najjedovatejší had Latinskej Ameriky."

Mnohé "novinky" si P. Baričák vyskúšal na vlastnej koži, a hoci niektoré neboli na prvý pohľad dvakrát vtipné, dnes sú viac ako úsmevné. "Všetko bolo zvláštne. Tri indiánske ženy robili praženicu a človek nevedel, či ju miešajú prsiami alebo varechou. Pred prípravou čaju sme si natrhali citrónovú trávu. Zo stromu si človek odtrhne pomaranč, banán a je priamo z lona prírody. Pre človeka z civilizácie sú to zázračné veci."

P. Baričáka zaujal hlavne pokoj. Tam sa úplne všetko rieši s úsmevom a pokojom. "Ľudia tam po práci, z ktorej prídu domov do plechovej chatrče s rozheganým autobusíkom, sadnú vonku a hrajú karty. Rozprávajú sa s deťmi. To je ten hlavný rozdiel medzi nimi a nami. My sa stále za niečím pachtíme a hovoríme si, že užívať si budeme, keď deti doštudujú, keď kúpime auto, keď pôjdeme do dôchodku... A potom nás prepadne nejaká choroba a zomierame. A zisťujeme, že sme vlastne ten život neprežili. Takže Panama a indiáni mi dali v tomto smere veľmi veľa."

Martinčanovi sa páčilo aj to, že domáci sú natoľko zžití so svojou divokou prírodou, že keď im niektorí civilizovaní ľudia navrhli vyklčovať stromy a vysadiť zemiaky, dočkali sa krásnej odpovede. "Povedali, že načo, že príroda im dá vždy všetko, čo potrebujú. Je krásne, že takto myslia na budúcnosť. V inom prípade sme sa pýtali, ako riešia choroby, keď nemajú lieky. Odpovedali, že šaman vojde do lesa a príroda mu našepká, čo treba robiť."

Samostatnou kapitolou mnohých juahoamerických krajín sú ženy. A hlavne indiánky, ktoré kdesi v džungli chodia polonahé. "My sme sa čudovali, kde sú mladé ženy. Zdalo sa nám, akoby tam boli len malé dievčatká a potom až nejaké staršie ženy. Vysvetlili nám, že v džungli začínajú dievčatá veľmi skoro sexuálne žiť, a keď rodia deti, veľmi skoro priberú a zostarnú. Takže ich pred nami neschovali. Boli tam, len vyzerali staršie, ako v skutočnosti boli."

Úsmevných zážitkov má P. Baričák požehnane. "Večer sme chodili do jednej krčmičky, čo by bola na Slovensku najhoršia drevenica s jedným agregátom. Reproduktor tam vyrevoval na celú dedinu. Hovorili nám, že na potrebu máme chodiť vonku vľavo, no tam už bolo tak mokro, že sme si predstavovali, že po čom všetkom to vlastne chodíme... Radšej sme šli vpravo. A na druhý deň sme sa dozvedeli, že vpravo sa hojne vyskytujú hady. Našťastie, nás si vtedy nevšímali."

P. Baričák precestoval aj mnohé ďalšie krajiny, ktorých zoznam je poriadne dlhý. Patrí tam okrem Latinskej Ameriky aj Vietnam, ostrov Mana, Jordánsko či Nový Zéland. Mnohé z nich ho chytili za srdce natoľko, že svoje zážitky vydal aj knižne. Minulý rok na jeseň vyšla jeho kniha o návšteve Etiópie s názvom "Etiópia - vysoká škola neočakávania". Je o putovaní, ktoré absolvoval v roku 2009.

"Etiópia bola veľká škola," spomína Martinčan s odstupom času. "Neplánovane som tam šiel celkom sám. V istom meste sa na mňa pozerala celá ulica, keďže som tam bol jediný biely. Zážitkom bola každá chvíľa. Čas tam akoby zastal v nejakom stredoveku. Etiópčania nie sú veľmi vzdelaní. Sú pomerne jednoduchí a ešte veria na povery."

Prvý večer sa Martinčan usadil v malej krčme, kde pil asi 40-korunové víno z veľmi zaprášenej fľaše, ktorá bola pre miestnych príliš drahá. "Miestnych ľudí v krčme som sa, samozrejme, veľa vypytoval. Zaujímalo ma okrem iného aj to, ako to medzi mužmi a ženami funguje. Pýtal som sa, či je medzi nimi láska. Nevedeli pochopiť, čo to je. Jeden vysvetľoval, že jeho žena je dobrá kuchárka, že sa dobre stará o domácnosť a o deti. Nechápal, čo je to láska. Pýtal som sa, či sa objímajú, kreslil som srdiečka. No keď som mu nakreslil suseda, ako leží na jeho žene, on odpovedal, že by ho hneď zabil," smeje sa a dodáva, že aj napriek jeho snahe sa v tomto s miestnymi nepochopili.

Samotná obálka knihy o Etiópii je zážitkom. "Po každom dni mi nejaká rodina dovolila prespať v ich chalupe. V jeden taký deň som takisto prišiel do jedného domu, sedeli sme tam a pili čaj. V tých ich chalupách je v strede ohnisko a dymí sa z neho. Ja som to už nevedel vydržať a tak som vyšiel vonku s fotoaparátom. Boli tam deti, tak som si povedal, že ich pofotím. Vonku stál tento chlapec so svojou sestrou. Toho chlapca by odfotil každý. V Etiópii sú totiž deti, ktoré majú oči a výrazy starcov. Akoby mali celý život za sebou."

Cestovateľstvo podľa P. Baričáka dáva človeku nový rozmer do života. "Zrazu pochopí, čo všetko doma máme, čo všetko si nevážime, vyplakávame, sme stále nespokojní. V krajinách, kde sme chodievali, mal človek možnosť vidieť ozajstnú ľudskú biedu. My sme naozaj bohatí aj tým, že máme obyčajnú pitnú vodu a sanitu, že u nás všetko funguje, že patríme medzi 5 percent najbohatších ľudí sveta. Napriek tomu sme stále nespokojní."

Napríklad až v Írsku si Martinčan uvedomil, aké sú na Slovensku krásne ženy. Po návrate z Indie zasa "zistil", že nám tečie zlato z vodovodu. "Začal som všade zhasínať svetlo a šetriť elektrinou. A to nielen doma, ale aj vo verejných budovách, na wc a podobne. Došlo mi, že máme práčky, chladničky, byty, autá, že sme vlastne boháči. Sú to hodnoty, ktoré som predtým nevidel, či skôr nevnímal. Ja som až vďaka cestovaniu objavil to, že Slovensko je nádherná krajina a máme nádherné hory. Chodím po Novom Zélande, no doma mám krásne bohatstvo, že máme Fatru, kde bývam."

Je ozaj zaujímavé, že človek si buď vplyvom cestovania po svete, alebo vplyvom cudzinca na návšteve uvedomí, aký poklad má doslova za chrbtom. "Mal som na návšteve muzikantov z Litvy a oni boli úplne hotoví z Martinských hôľ. Hovorili, že bývam v raji. Nechápal som, prečo nad tým tak žasnú. Odkedy cestujem po svete, hocikedy pri západe slnka doma odstavím auto ku krajnici, sledujem to a mám zimomriavky z toho, že môžem žiť v takej krásnej krajine, ako je Slovensko," dodáva P. Baričák na záver.