a presvedčiť vhodnú modelku je ako chytať ryby holými rukami. A zdôrazňuje, že nikdy nič viac nebolo, ani nebude, lebo hlavná je predovšetkým maximálna dôvera a dodržiavanie dohodnutých pravidiel.

Na svoje prvé fotenie aktov si pamätá, akoby to bolo len včera. "Už je to pritom veľa rokov. Bolo to po škole, stretol som modelku, ktorú sme mali ešte na hodinách, ale nie na akt. Tak som sa osmelil a oslovil ju. A ona mi tak trošku blahosklonne vyhovela, lebo som bol mladý a vyhúkaný. Ešte dnes cítim to svoje vnútorné chvenie, ako to celé dopadne," spomína fotograf, ktorého akty môžete v týchto dňoch vidieť v rámci výstavy ARS AREA v Múzeu Vojtecha Löflera na Alžbetinej ulici či na jeho webovej stránke s názvom výstavy. Ako loví v pamäti, zisťuje, že to fotenie trvalo približne štyri hodiny a hneď potom išiel snímky nedočkavo vyvolávať. "Keď som dokončil prácu a vyšiel s ešte mokrými fotkami z fotokomory, s úžasom som zistil, že je ráno. Úplne som pri práci zabudol na čas. Pri prezeraní fotiek som si uvedomil zvláštnu vec, a to že za celý čas samotného fotografovania a vyvolávania fotografií som zabudol na to, že bola objektom nahá žena."

K svojim modelom pristupuje maximálne zodpovedne a ako vraví, pri ich zvečňovaní kreslí svetlom. "V súčasnosti má každý digitál a mobil a myslí si, že je veľký fotograf. Vznikajú tak všelijaké snímky, ktoré sa robia z rôznych úmyslov. Som však presvedčený o tom, že len ten, koho nadchne žena ako zaujímavá bytosť tvarovaná svetlom, ju má právo zvečniť odhalenú. Pretože fotografia je vlastne z gréčtiny kreslenie svetlom. Najdôležitejšie je svetlo, tieň, polotieň, harmónia i napätie."

Nosnými témami Stefana Schmidta, ktorý vyštudoval na košickej Škole úžitkového výtvarníctva grafiku, sú architektúra a ženy. "Nech mi dámy odpustia, ale v niečom sú si tieto dve témy spoločné. Zrejme v tom, ako sú zvečňované objekty vizuálne ´stavané´. Krása ženy je totiž veľmi subjektívna. U mňa to nie je o peknej tváričke a o postave zo žurnálu, ale o tom, že ja vnímam niečo na tej žene ako nesmierne zaujímavé. A tým pádom je mojou ambíciou zvečniť to."

Modelka nie je kus nábytku

Pýtate sa, ako sa mu darí preklenúť počiatočnú nedôveru modelky, odstrániť jej škrupule a navodiť atmosféru dôvery? "Je to náročné. Ešte sa mi nikdy nepodarilo a zrejme ani nepodarí zbadať nejakú ženu, povedať jej, že by som ju chcel fotiť a ona by okamžite súhlasila. Ani však vlastne neviem, či by to pre mňa bolo dobré. Pretože tým, ako sa dlhšie rozprávame, sa trošku otvárame jeden druhému. To neznamená, že musím vedieť detaily z jej života, ale naladíme sa na jednu vlnu, a keď jej vysvetlím, o čo mi ide, tak to tá žena pochopí. Schválne hovorím žena a nie modelka, pretože ju nevnímam ako nejaký objekt, ktorý postavím či posadím, nasvietim a som majster. Je to o spolupráci," vysvetľuje fotograf, ktorý vraj pri práci nepoužíva žiadne rituály. "Priamo pri práci už nič, dokonca ani hudbu si nepúšťam. Mne už pri tvorbe netreba žiadne vonkajšie vnemy. Akurát sa musím venovať modelke a byť aj dvorný, aby si nemyslela, že ju už považujem len za nejaký kus nábytku, ktorým občas pohnem." O súkromných veciach však pri fotografovaní zásadne nekomunikuje. "Len o práci. A reagujem na akékoľvek témy, ale ja sám ich nenavodím."

Zaujímalo nás, či majú modelky aktov zvýšenú dávku exhibicionizmu, alebo sa dá za určitých podmienok presvedčiť každá dievčina či žena. "Nech mi je odpustené, ale myslím si, že skoro v každej žene je kus exhibicionizmu. Veď azda žiadna nevyjde z bytu bez toho, aby sa nepozrela do zrkadla. Každá sa rada pekne oblečie a svojím spôsobom je to nejaká výzva okoliu v zmysle: Tu som, pozrite sa na mňa. A moja skúsenosť je rokmi taká, že nie je málo žien, ktoré, ak by boli oslovené pre nich vhodným fotografom a za istých ideálnych podmienok, by sa na fotenie aktov nedali prehovoriť. To však ešte, samozrejme, neznamená, že prísľub je aj zárukou skutočnej realizácie. Zažil som aj to, že na poslednú chvíľu som musel akceptovať, že dotyčná má nejaké zábrany, ktoré som nedokázal prekonať."

Ako S. Schmidt opakovane zdôrazňuje, nikdy by snímku nikomu neukázal bez zvolenia modelky. O to viac, keď ide o vyslovene súkromné fotenie, ktoré sa v súčasnosti rozmohlo napríklad pre potešenie partnera. "Sú to vyslovene súkromné veci, ktoré sú nevystavovateľné nie preto, že by to nebolo vhodné, ale je to skrátka takto dohodnuté. Dokonca sa mi stalo aj také, že som obradne po tom, čo som nahral spracované fotky na kľúč, zo svojho harddisku pred dvojicou všetko zmazal. Možno preto som ešte od žiadneho žiarlivého manžela nedostal, lebo na mňa nikto nič nemá. Ak nejakú fotku zverejním, tak je to vždy po obojstrannom a písomnom súhlase."

Ženy si váži

Žiarlivosť však vo všeobecnosti pri fotení aktov spôsobuje nemalé problémy. "Veru je to problém. Ja napríklad nemám nič proti tomu, ak modelka, a hlavne na začiatku, príde s nejakou gardedámou, alebo hoci aj s partnerom. S tým druhým však mám horšie skúsenosti. My muži sa totiž radi chvastáme, že partnerke dovolíme všetko a tvárime sa, akí sme tolerantní. No len do momentu, keď by sa mala pred iným odhaliť. V tej chvíli väčšina mužov zlyháva a stáva sa, že z fotenia nie je nič..."

Nájsť preto naozaj bezproblémovú neprofesionálnu modelku dá poriadne zabrať. "Nie je to ľahké. Je to o dlhom hľadaní a o mnohých pokusoch. Je to ako chytať ryby holými rukami. Veľmi zriedka sa to podarí. A potom ide aj o to, či je to tá zlatá rybka, alebo len niečo obyčajné," vtipkuje fotograf, ktorý to má občas náročné aj z rôznych iných dôvodov. Tak napríklad niekedy netuší, či sa s ním dotyčná zahráva, alebo o čo jej vlastne ide. Ak sa mu totiž modelka prihlási sama, je v rozpakoch. "V takej chvíli si nie som istý, nakoľko to myslí vážne, respektíve čo si pod tým predstavuje. Napríklad pred rokmi, v divokom začiatku porevolučných rokov, keď sa u nás rozvíjali rôzne podnikateľské činnosti a nasávali sme slobodu, niekedy až príliš dychtivo, som bol oslovený, aby som urobil fotky nahých žien. Veľmi rýchlo som však pochopil, že tam nejde o žiadnu kategóriu krásna, a napriek tomu, že to bolo finančne veľmi zaujímavé, som z toho veľmi rýchlo a dôrazne vycúval. Pretože toto nikdy. Na to si ženy príliš vážim."

Rovnako dôrazne odmieta myšlienku, že by mohol dámy fotiť takpovediac tajne, napríklad na pláži. "Nie som voyer, ani paparazzi. Nikdy by som nefotil ženy tajne, nechodím fotiť na kúpaliská ani na pláže. Ako dlhoročný reportér by som to so svojou technikou zvládol, ale nikdy som to nerobil, ani to robiť nemienim," vraví S. Schmidt, ktorý vonkoncom nefotí len dvadsaťročné krásky, ale aj ženy vyšších vekových kategórií. "Sú aj také, ktoré dvadsať i tridsať už mali pred viacerými rokmi, ale to nevadí. Lebo to už je potom o tom, že ak mi takáto žena dôveruje, že dokážem urobiť peknú fotku, tak je to pre mňa výzva, aby som so svetlom naozaj kreslil."

Černošky ešte nefotil

Najviac mu je ľúto, že ak sa mu aj občas nejaká fotografia mimoriadne páči, nemôže ju nikomu bez dovolenia ukázať. "Je to daň. To je tá obeť, ktorú musím podstúpiť, lebo jednoducho dané slovo musí platiť," dodáva fotograf, ktorý, ak by si mal vybrať medzi ženou a architektúrou, jednoznačne volí ženu. "K architektúre sa môžem vrátiť kedykoľvek. Ale ak sa mi podarí nejakú ženu presvedčiť, musím jej dať prednosť pred všetkým ostatným, lebo musím kuť železo za horúca. V žiadnom prípade ma však nebaví fotiť módu či oblečené a nastrojené ženy. To už potom skôr divadelné predstavenia. To som skúsil a páčilo sa mi to. Okrem toho väčšinou fotím tak, aby nebola rozoznateľná tvár. Alebo aspoň črty aby boli tak nasvietené, aby nebola možná okamžitá identifikácia. Alebo som fotil ani nie že celú postavu, ale niektoré fragmenty, vyslovene poňaté už až tak "krajinársky". Nikdy mi nešlo a nejde o nejaký anatomický atlas."

S. Schmidt ešte nikdy nefotil napríklad exotické typy žien. Ak by sa však vyskytla príležitosť, rád by sa jej chopil. "Keďže však nie som nejaký scestovaný po svete, ak by to bolo tuto na východe, tak takáto exotická černoška, alebo typovo veľmi výrazná žena, by bola ľahko identifikovateľná. Takže tadiaľ cesta nevedie. To už by musela vyslovene ona chcieť," dodal umelec, ktorý po škole nastúpil ako grafik do Východoslovenskej galérie, vzápätí sa z neho stal správca zbierok. Po "nežnej" istý čas pracoval ako fotograf v denníku Košický večer, robil v Slovenskom východe, externe pre české časopisy a niekoľko rokov bol fotoreportérom a redaktorom košických Staromestských listov. Dnes opäť pôsobí vo Východoslovenskej galérii. "Aj keď sa vraví a je to pravda, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, tak som pri ponuke na návrat ani chvíľku neváhal."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári