Keď čaká dve hodiny, desať minút hľadá toaletu, prelúska všetky medicínsky ladené letáčiky a x-krát z nudy preráta drobné v peňaženke.

Keď však „vyčakúva“ dlhšie, všíma si najmä ostatných čakajúcich. Dume, čo ktorému z nich asi tak môže byť, poškuľuje po ich taškách, či ako všimné nesú fľaštičku, alebo čosi na osladenie života pána doktora.

Kdesi uprostred toho som si uvedomila, že neexistuje väčšie javisko, akým je nemocnica. Toľko neúprimných úsmevov a medových hláskov by sme veru inde márne hľadali.

Dnu ide namosúrená pani, ktorej z očú sršia hromy blesky a len pred sekundou navrieskala na sestričku, že do apríla, kedy bol jediný možný termín objednať sa, určite umrie. Jajká odušu, že čakať nemôže, gáni na ostatných, ktorí nemajú toľko slušnosti, aby ju, umierajúcu, pustili pred seba.

Von však vychádza poskakujúca vyškerená babička s hláskom ako lesný potôčik, ktorá pánu doktorovi trilkuje, svojským spôsobom kurizuje a hlavne odušu poklonkuje.

Kdesi v našej spoločnosti sa totiž stala chyba a lekár je pre nás čímsi ako Pánom Bohom. Často však žiaľ platí, že sa tak nespráva, len sa ním byť cíti. Skúsili ste niektorému protirečiť, vyjadriť svoj názor, či vytknúť mu nejaký omyl?

Všetci pred nimi stojíme ako prvák pred pani učiteľkou a oni si na to pochopiteľne radi a poľahky zvykli. Možno by však bolo načase zmeniť to a milo sa správať len k milým a ochotným doktorom. Ostatným vráťme ich prístup a uvidíte, že nuda už v nemocnici hroziť nebude.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári