adom toho, kam až môže zájsť ľudská nezodpovednosť.
Pani Mária vyrastala v rodinnom dome v Milhosti spolu s piatimi súrodencami. "Dá sa povedať, že ten dom sa mi stal útočiskom po celý život. Mohla som sa doň kedykoľvek vrátiť," vraví pani Mária. Túto možnosť často využila, najviac vtedy, keď sa starala o svoje štyri deti. Ich výchovu však nezvládala, pred deťmi uprednostňovala alkohol. Keď ešte žil jej nebohý otec, zvykol jej pomáhať.
V živote mala iba jediného manžela, no nemohla s ním mať deti, takže sa po ôsmich rokoch rozviedli. Onedlho si našla druha, s ktorým sa dočkala ratolestí. „Mám tri dcérky, Števka je najstaršia. Ďalšie dve žijú v Prahe. Martinka už má sedemročného syna. Ako posledný sa mi narodil syn, no ten v 13 rokoch zahynul. Pri krematóriu ho prešlo auto." Pani Mária si svoje dcéry a synčeka veľmi neužila. „Žili sme spolu až dovtedy, kým chodili do škôlky. V tom rodinnom dome sme boli jeden čas trinásti pohromade. S druhom sme neboli zosobášení. To znamená, že mohol hocikedy odísť. A aj odišiel."
Komplikácie
Druh pani Márie bol spočiatku veľmi problémový. Odsúdili ho za nejaký zločin na tri roky, no dostal amnestiu, takže výkon trestu nenastúpil, resp. sedel len krátko. "Nevrátil sa ku mne, ale k svojej prvej žene Margite, s ktorou mal päť detí," spomína pani Mária. "Žili v jednom byte v Košiciach. Spolu s mojimi deťmi ich tam bolo deväť ľudí. No nemôžem povedať, že by sa o tie moje ich nevlastná mama nestarala."
Pri takýchto sporoch zvyknú prisúdiť deti ženám, no tentoraz ich dostal otec. Závislosť pani Márie na alkohole sa stala rozhodujúcou. „Našťastie, mali zabezpečené dobré vzdelanie. Deťom bolo v novom prostredí určite lepšie a rýchlo si zvykli, boli ešte maličké. V živote potom boli často odkázané samé na seba, museli bojovať. U mňa zázemie dostať nemohli."
Deti si presun do iného prostredia neuvedomili. "Boli sme ešte maličkí, skutočne si na nič nepamätáme. Nedá sa povedať, že by nás táto zmena zásadne poznačila," tvrdí dcéra Števka.
Čo ďalej?
V súvislosti s alkoholom bola pani Mária po celý život nútená vystriedať viacero pracovných miest. „Za socializmu som robila ako upratovačka v Pozemných stavbách, podarilo sa mi byť istý čas vedúcou predajne zmiešaného tovaru v Milhosti. Tam sme dostávali za socializmu 800 Kčs mesačne. Dlhé roky som robila na hraničnom prechode v bufete, varili sme colníkom." Po revolúcii už nemusel pracovať každý, to pani Márii viac-menej vyhovovalo.
„S tretím druhom, ktorý pochádzal z Moravy, som žila v chatke na Pereši," pokračuje pani Mária v spomienkach na dôležité medzníky svojho života. "Deti som stretávala iba sporadicky, niekedy som ich brávala na víkendy do Milhoste. Bývanie na Pereši sme mali zariadené iba provizórne. Domček pozbíjaný doskami, kúrilo sa gamatkou, dve postele, varič, chladnička, o nábytku nehovoriac. V lete to šlo, ale v zime to bola katastrofa."
Problém spočíval aj v tom, že druhovia pani Márie väčšinu peňazí prepili a nezostalo im nič na nájomné. „Mňa s druhom Františkom zamestnával súkromník na jednej benzínke na KVP-čku. Pracovali sme tam po celý rok, hlavne v zime, vtedy nám platil najlepšie. Lopaty, škrabáky, odhadzovanie snehu, čistenie, to všetko bolo dosť ťažké, ale dvaja sme to ako-tak zvládali. Na pumpe sme pracovali 10 rokov. Vtedy som mala príjem iba sociálnu dávku vo výške 2 600 Sk a z toho sa vyžiť nedalo."
Návrat domov
Chladné zimy v kombinácii s alkoholom si vybrali svoju daň. „Stále sme mali v chate zľadovatené nohy, akurát sme si tam vedeli nad gamatkou zohriať ruky. František dostal po čase kŕčové žily, z toho neskôr embóliu. Na nohách mal upchaté cievy a nedokázali sa mu prekrvovať. V jedno ráno vstal, chytil sa za nohu a povedal, že nedokáže chodiť. Volala som sanitku, no už bolo neskoro. Zomrel ako 63-ročný."
Pani Mária sa po smrti druha musela vrátiť do rodinného domu v Milhosti. No nebola to žiadna výhra. „Elektrika už bola skratovaná, vodu som si musela ťahať zo studne. Kým žila moja mladšia sestra a brat, ešte sa to ako-tak dalo zvládnuť. No zomreli aj oni, obaja v pomerne mladom veku."
Brat pani Márie bol tiež alkoholik. "Raz keď zaspal, spadla mu na pulóver cigareta. Uhorel v plameňoch jednej z izieb, nechýbalo veľa a bol by nám zhorel aj dom. Minulý rok som zostala sama, bez rodičov a súrodencov. Moje tri staršie sestry sú vydaté, žijú v Prahe, Budapešti a vo Viedni. Vtedy ku mne chodievala hlavne dcéra Števka, ktorá mi pomáhala s varením, praním, obrábaním záhrady."
Amputácia
Pani Máriu už vtedy čakala podobná choroba ako v prípade jej nebohého druha. „Najskôr mi začali puchnúť nohy, a keď som už nemohla obuť ani topánky, musela som navštíviť lekárku. Chytala mi nohy a hovorila, že v nich vôbec nemám krvný obeh. Vtedy ma upozornila, že mi ich možno raz budú musieť amputovať..."
Nemýlila sa. „Ako prvé mi amputovali konce prstov," spomína pani Mária. "Malo sa tým všetko skončiť, no bolo to len dočasné riešenie. Z prstov mi totiž začala vytekať ružová tekutina. Ako sa ukázalo, bol to hnis. Ostali mi trčať už len čierne kosti. V nemocnici, 3. januára 2011, mi dal lekár podpísať papiere, či s amputáciou súhlasím alebo nie. Odpílili mi obidve konce nôh. Inak by som zomrela..."
Domov dôchodcov
Pani Márii pribudli problémy spojené s imobilitou a nedostatkom financií. „Keď som bola nezamestnaná, sociálne dávky som dostávala v podstate stále. Ako polovičnému invalidovi mi priznali zvýšenú dávku v hodnote 3 500 Sk. Števka mi začala vybavovať invalidný dôchodok až po amputácii. Dnes dostávam 185 eur. V dôchodkovom veku ešte nie som, mám 55. Viac mi nedajú."
Po amputácii sa pani Mária ocitla v Domove dôchodcov v Michaľanoch, neskôr na charite na Južnej triede. Jej izba je na 1. poschodí, na vedľajšej posteli spí 80-ročná starenka. „Tu, v tomto domove, som asi najmladšia. Sú tu veľké vekové rozdiely. Za mnou sem chodí vlastne len Števka, niekedy aj Žaneta. Ona náš príbeh poznala a napísala o ňom do televízie."
V domove dôchodcov býva aj napriek tomu, že dôchodkyňou nie je a imobilná je z vlastnej viny. „Tu nás okúpu, dajú nám päťkrát najesť, máme tu čisto. Jediný problém sú niektorí spolubývajúci. V noci by mal byť kľud, no niektorí vtedy kričia, hádajú sa, vrieskajú. Ale to sú našťastie len niektoré prípady. Z tých 185 eur, ktoré dostávam od štátu, mi zostane ako vreckové 30 eur na mesiac."
Šťastný koniec?
Obetavá dcéra Štefánia sa dočkala zaslúženej odmeny. O jej ťažkom živote napísala do Modrého z neba kamarátka Žaneta, pochádzajúca z poštárskej rodiny. „So Števkou sa poznáme už 17 rokov. Od jej 10 rokov jej pomáham, stále som bola po jej boku. Napísať do relácie 'Modré z neba' mi napadlo kvôli nemohúcnosti, že Števke nedokážem pomôcť ešte viac. V Markíze to síce nevyšlo na 100 percent, ale predsa len sa niekto o to začal zaujímať."
Pre Štefániu chcela vysnívať osobné auto. „Televízia si svoje pohľadávky samozrejme splnila, no aj oni majú len obmedzený počet sponzorských darov a cez nich cesta nemohla viesť," pokračuje Žaneta. "Preto som musela konať na vlastnú päsť a medzi prvými nápadmi prišla tá možnosť, začať hľadať na domácej pôde, teda na pošte. A pošta nám auto nakoniec sprostredkovala." V Košiciach si ho prevzali vlani v júli.
Rozhodla narodeninová torta?
Modré z neba pre Máriu predstavovalo obrovské prekvapenie. „Prišiel k nám do domova Vilo Rozboril, Števka mi pobalila veci a v sobotu sme leteli hneď do Prahy. Pri stretnutí sme plakali od radosti. V Šteříne pri Prahe v kaštieli z 18. storočia sa mi veľmi páčilo. Krásny park, záhrady, ale aj interiér bol neuveriteľný. Celú sobotu sa o nás starali, v nedeľu sa natáčal let balónom. Samozrejme, tam som nešla, ale dcéry si to užili. Pre mňa išlo o zážitok na celý život. V Bratislave sme už potom len točili dokrútku zo štúdia".
Otázkou zostáva, prečo to všetko Štefánia vlastne robí, keď svojej mame nič nedlhuje a nemá dôvod sa o ňu starať? „Raz, keď som mala narodeniny, mi mama upiekla veľkú tortu. To je jeden z dôvodov, prečo to všetko robím," vysvetľuje Štefánia. Auto je už len vedľajším produktom, čerešničkou na torte. „Potrebovala som auto ani nie tak kvôli sebe, ale mame. V časoch, keď mi ho Žaneta vysnívala, som mamu potrebovala presúvať z miesta na miesto po rôznych vyšetreniach. No teraz, keď je mama v domove dôchodcov, ho použijeme skôr na výlety."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári