Ak dievča nemôže chodiť do školy, budúcnosť si zabezpečí vydajom

Pozerať sa na Afganistan inými očami. To je podľa Andreja Návojského, koordinátora trojročného projektu Twin School, jednou z najdôležitejších priorít občianskeho združenia Človek v ohrození.

V Afganistane bol dvakrát a spoznal tak pomery, aké v tejto islamskej krajine vládnu.

Ak ste sa podľa A. Návojského pred troma rokmi opýtali žiaka slovenskej základnej školy (ZŠ), čo si predstavuje pod slovom Afganistan, zvyčajne hovoril o veľkej chudobe, vojne a terorizme. Dnes by si už deti z 20 slovenských ZŠ, ktoré sa do projektu zapojili, určite spomenuli aj na iné špecifiká. Na na tradičnú hudbu, afganskú superstar a že pomery sa tam pomaly ale isto menia k lepšiemu.

Do spomínaného projektu sa ako jediná z košických zapojila ZŠ Bukovecká 17. Počas troch rokov spoznávali jej žiaci zvyky, tradície a pomery v Afganistane a afganských školách. Uskutočnilo sa niekoľko afganských dní, košickí žiaci okúsili afganský chlieb, obliekli sa do tradičných šiat tejto krajiny. Naprázdno neobišla ani Aschiana Shar e naw school - partnerská základná škola v afganskom hlavnom meste Kábul. Miestne deti sa na diaľku dozvedeli, čo všetko a ako sa učia ich slovenskí kamaráti, ktorí im pravidelne vyrábali a posielali rôzne učebné a darčekové predmety.

Pomery v Afganistane A. Návojský dobre pozná po dvoch návštevách. Vysvetľuje, že tam existujú tri typy škôl - štátne, súkromné a mimovládnych organizácií, akou je partnerská škola košických žiakov. Koordinátora prekvapila veľká podpora vzdelávania, aká teraz v krajine vládne. "Pred 10 rokmi do školy kvôli vláde Talibanu nechodilo ani jedno dievča, teraz sa ich vzdeláva niekoľko miliónov. Napriek tomu sú stále problematické oblasti, kde sa drží Taliban a dievčatá tam chodiť do školy nemôžu."

Tri mobily

A. Návojský vysvetľuje, že Afganistan v určitých oblastiach zďaleka nie je zaostalý. Funguje tam asi 40 televíznych staníc, niekoľko desiatok rádiostaníc a šesť mobilných operátorov. "Bolo zvláštne vidieť v odľahlej dedinke miestneho muža konzervatívne oblečeného s tromi mobilnými telefónmi. To sú prekvapujúce drobnosti, ktoré menia stereotypný pohľad na túto krajinu."

Školstvo sa síce od ukončenia vlády Talibanu zmenilo, ale rozdiely vo výučbe v porovnaní so Slovenskom existujú. "Vyučovanie v afganských školách mi pripomína naše v čase socializmu. Hodiny sú direktívne, učiteľ stojí s jednou učebnicou a učivo diktuje bez akejkoľvek interaktivity žiakov. Tí potom učivo len reprodukujú a nie sú nútení rozmýšľať kriticky. Kreatívnejší sú v tzv. Aschiana školách."

Problémom je nedostatok kvalifikovaných učiteľov. "Stáva sa, že 12-ročný žiak doštuduje základnú školu a začne v nej učiť. Výrazne sa prejavuje nedostatok škôl. Niekedy deti musia chodiť na vyučovanie na tri 'zmeny'. Napríklad 400 žiakov doobeda, tesne poobede ďalších 400 a rovnaký počet prichádza na večerné vyučovanie. Učitelia sú preťažení, školské priestory obmedzené a chýbajú kvalitné učebnice."

V nižších ročníkoch sa chlapci a dievčatá učia bok po boku, vo 4. ročníku oddelene. Afganskí žiaci sa učia prírodné vedy ako matematika, fyzika či biológia, domáci jazyk, arabčinu potrebnú pri štúdiu koránu a anglický jazyk. Absentujú humanitné predmety ako geografia či dejepis. Z histórie preberajú len udalosti súvisiace s islamom.

Na predaj

Aj v Afganistane sa nájdu deti, ktoré učenie nepovažujú za dôležité. Výnimkami sú podľa A. Návojského "deti ulice". "Miestni učitelia mi vysvetľovali, že život na ulici ich naučil byť asertívnejšími. Dokážu na hodinách viac komunikovať a vyjadriť názor."

Ekonomická situácia rodiny sa odzrkadľuje na študijných možnostiach. "Chudobná rodina si nemôže dovoliť dať dcéru do školy a preto jej zabezpečí život tak, že ju predá bohatému mužovi." Deti musia často dochádzať do škôl celé kilometre. Ak majú nastúpiť na strednú školu, ktorá je najčastejšie umiestnená vo väčšom meste vzdialenom od obcí niekoľko desiatok kilometrov a nemajú peniaze na dopravu, neostáva im nič iné ako hodiť vzdelávanie za hlavu.

Podľa A. Návojského by rodičia veľmi radi nechali deti študovať. Často sa napriek veku stávajú živiteľmi rodiny. "Muž zomrie v občianskej vojne, vdova nemá vzdelanie ani prácu, preto zarábať musí niektoré z jej detí. Pre dieťa je náročné popri práci pripravovať sa do školy. Vo vidieckych oblastiach sa o zvýšenie vzdelanostnej úrovne pokúšajú komunity. Sú to skupiny ľudí, ktoré navštevujú rodiny a presviedčajú ich, že škola je pre deti potrebná."

Afgánska režisérka dokumentárkych filmov začala chodiť do základnej školy až vo veku 16 rokov

Filmami poukazuje na násilie, páchané na ženách

Mladá afganská režisérka Alka Sadatová chce svojimi dokumentárnymi filmami poukázať na problematické postavenie žien v jej vlasti a násilie páchané na nich, čo je vzhľadom na pomery v krajine odvážny počin. Na vlastnej koži zažila, aké to je nemôcť sa slobodne vzdelávať. Kvôli Talibanu sa po prvý raz dostala do školy v 16 rokoch. Počas natáčania sa stretla so ženami, ktoré na neslobodný život v područí muža a rodiny upozornili podpálením vlastného tela. Do Košíc prišla v rámci projektu Twin school na ZŠ Bukovecká 17.

Zostať doma, starať sa o deti a domácnosť, zatiaľ čo muž slobodne chodí po svete a zarába peniaze. Tento model fungovania rodiny je v Afganistane napriek oslabenej moci Talibanu stále zaužívaný. Rúcať stereotypy je odhodlaná 25-ročná dokumentaristka Alka. Vyrastala v meste Herat, k natáčaniu ju priviedla sestra. Nemá žiadne umelecké vzdelanie. No na jej tvorbe to nevidno. Keď prišiel čas, aby nastúpila na ZŠ, v krajine vládol Taliban. Alka preto nemohla chodiť do školy. Učila ju doma jej mama. Spomína si, že vyučovanie prebiehalo v strachu z toho, aby neprišli talibanskí vojaci a nepotrestali ich. "Mohli z toho byť veľké problémy. Telesnému trestu by sme sa určite nevyhli. Boli to 'temné časy'," spomína.

Keď sa sčasti podarilo poraziť Taliban, začala mladá Afganka v 16 rokoch chodiť do školy. Aby dohnala zameškané, po doobedňajšom vyučovaní chodila poobede na kurzy matematiky, geografie či angličtiny. Ani pád Talibanu neznamenal začiatok novej éry Afganistanu. K moci sa dostali fundamentalisti, ktorí vládli v krajine pred nástupom Talibanu.

Alka sa vymyká bežnému priemeru. Je slobodná a zatiaľ na sobáš nepomýšľa, rovnako ako jej sestra. Obe žijú v hlavnom meste Kábul. Alka nenosí burku, okolo krku mala pri návšteve Košíc prevesenú šatku. "Naša krajina má veľké problémy - od politických, cez hospodárske až po kultúrne a sociálne. Myslím si, že Afganistan ťaží viac vecí ako ostatné ázijské krajiny. Aj keď situácia sa zlepšuje, stretla som sa so ženami, ktoré boli odhodlané zabiť sa alebo podpáliť si nejakú časť tela, aby demonštrovali a poukázali na pomery u nás doma. Veľa mladých žien chce vycestovať za hranice. Ale sú aj také, čo žiadne problémy nemajú a žijú spokojne."

Manželstvá v Afganistane bývajú vopred dohodnuté. Doslova obchodné zmluvy medzi sebou uzatvárajú otcovia, prípadne otcovia dievčat s budúcimi manželmi. Na osud dievčaťa sa pritom pozerá len zriedka. Počas nakrúcania sa Alka stretla s 13-ročnou dievčinou, ktorá sa na príkaz rodiny musela vydať za oveľa staršieho muža. Keď sa s ňou zhovárala, dievča jej povedalo, že sa chcelo zabiť. "Nevidela iné riešenie zo zložitej situácie. Po vydaji ju manžel bil a keď to povedela doma otcovi, neveril jej a dostala bitku aj od neho." Vo svojich filmoch Alka ukazuje, ako môžu ženy žiť lepšie, aj keď nepoznajú svoje práva a zotrvávajú v predstave, že sú podriadené mužom. Poctivo tiež nosia burku (odev žien islamského vierovyznania, ktorý zakrýva tvár) i bežné denné oblečenie. Prikazuje to Korán, preto sa proti tomu nebúria.

Mladá žena má na konte 14 filmov. Okrem samotných skostnatených pravidiel, ktoré zväzujú ženy, chce poukázať na ich dôsledky. "Ženy v Afganistane sú múdre a šikovné, aj keď musia často ostať doma s deťmi. Je smutné, že nemôžu v krajine pracovať. Len ťažko sa zamestnajú v lepších prácach ako lekárky či právničky." Jednou z hlavných hrdiniek filmu "Polovičný život" je Marya Baširová, jedna z historicky prvých prokurátoriek, ktorá sa zameriava na lokálne kriminálne zločiny. Špecializuje sa na násilie páchané na ženách. Táto žena je pre Alku vzorom a myslí si, že by mala byť dôkazom, že sa veci dajú meniť.

Pri tvorbe filmov naráža Alka na rôzne zábrany. Najčastejšie nemôže slobodne natáčať na miestach, kde by chcela a zvyčajne má problém urobiť s niekým interview. "Nie všetkým sa to páči. V Afganistane všetko sledujú národní vojaci aj medzinárodní vojaci. Je problém získať informácie a stanoviská. Dúfam, že moje filmy pomôžu k tomu, aby bola naša krajina demokratickejšia. Ako napríklad tá vaša. Viem však, že to bude veľmi zložité a potrvá to ešte dlho. "