Róbert sa narodil v Košiciach. „Mám 25 rokov a momentálne bývam v Krízovom stredisku Dorka. Moji rodičia už nežijú. Do detského domova (DD), konkrétne do Dojčenského ústavu v Košiciach, som sa dostal ešte ako dieťa v tom istom roku ako som sa narodil, teda 1987. Vtedy mi zomrel otec, len zopár mesiacov po mojom narodení a mama na nás ostala sama. Moji rodičia však vraj nemali harmonický vzťah. Mám aj súrodencov, no neviem presne, koľko. Jedenásť alebo dvanásť..."

Istý čas pred smrťou si Róbertov otec našiel frajerku a mali spolu dieťa. Kým jej však skončilo šestonedelie, on zomrel na rakovinu pankreasu. „Bývali sme na Puškinovej ulici. Vtedy sa povrávalo, že Rómovia, ktorí žijú v Starom meste, sú panskí, že majú peniaze. Súrodencov nás bolo asi desať. Starší pomáhali, žili sme na úrovni. V roku, keď som sa narodil a v čase, keď otec zomrel, prišla k nám sociálka. V tej dobe sme mali finančné problémy, čo bolo doma aj vidieť. Živorili sme a mňa na základe toho vzala sociálka."

Pre Róbertovu mamu to bol šok, lebo ona pochádzala takisto z DD a logicky nechcela, aby tam skončili jej deti. Zo začiatku sa veľmi snažila dostať svoje dieťa naspäť. Neskôr si našla nového druha. „Z rozprávania viem, že mamu za mnou nikdy nepustili. Zapierali ma, že tam nie som, že sme v tábore a podobne. O niekoľko rokov neskôr, asi v roku 1994, sme boli na nejakom výlete v Košiciach. Boli sme pri divadle a niekto na mňa kričal. Bola to moja mama. Vypýtala ma od vychovávateliek, či ma nemôže vziať na návštevu domov, že to je po ceste na stanicu. Vzala ma a jediné, čo si pamätám, je veľká hračkárska zbraň, čo mi dala do ruky."

Synovi do DD potom údajne písala listy, ale k Róbertovi sa nikdy nedostali. Neskôr vystriedal ďalšie domovy v iných mestách. „Netuším, prečo ma stále presúvali, asi to bol taký trend. Mňa to už po čase nebavilo. V roku 1995 alebo 1996 som prišiel do DD v Nižnej Kamenici a dozvedel som sa, že tam mám nejakých súrodencov. Brata a sestru. Po nejakom čase od môjho príchodu brat z domova ušiel. Bol vtedy v puberte a bol vzdorovitý."
Sestra bola iná. Vzorne študovala a štúdium ukončila s maturitou. To bol impulz aj pre Róberta.

„Povedal som si, že keď to zvládla ona, prečo by som to nezvládol aj ja," spomína. Učil som sa rád. Nehovorím, že som nikdy nedostal päťku, ale zväčša som mal dobré známky. Navyše, v domove sme mali taký systém, že sme za dobré známky dostávali nejaké peniažky a za zlé sa strhávali. Bola to dobrá motivácia, ako sa lepšie učiť. Správanie som však nemal také dobré ako známky. Bol som zlý a hyperaktívny. Stále som sa chcel biť."

Navyše bol Róbert aj drzý. Spomína si na jednu príhodu. Jedna z jeho terajších kamarátok z istého združenia, ktorého je aj on členom, ho učila na základnej škole angličtinu. Ich prvé stretnutie bolo pre ňu ako pre učiteľku iste veľmi nepríjemné. „Sedel som na stoličke a nohy som mal vyložené na stole. Teraz už spolupracujeme asi siedmy rok."

Chcel byť iný

Veľa detí, ktoré sú v DD, sa na rodičov veľmi hnevá, ale Róbertov vzťah k mame bol iný. Tajne dúfal, že ona za to nemôže a že je veľmi dobrá. Vždy sa tešil, že mama s druhom si po neho čoskoro prídu, že bude bývať s nimi, a nie s cudzími ľuďmi. Skrátka sníval a idealizoval si ich. No detské ideály príliš dlho nevydržia.

„Keď som mal asi 12 rokov, mama sa začala veľmi snažiť dostať ma späť domov. Chodila po súdoch a podobne. Prišla za mnou sociálna pracovníčka z nášho DD a pýtala sa ma, či chcem ísť domov. Vypýtal som si čas na rozmyslenie. Šlo totiž o to, že po revolúcii sa podmienky mnohých Rómov zhoršili a ja som vedel, ako zle žije moja rodina. V tej dobe navyše prebiehal nejaký spor medzi mojou rodinou a mestom." Za to, že byt v centre uvoľnili, dostali asi 700-tisíc korún. Ako hovorí Róbert, za 200-tisíc si kúpili byt na Luníku IX. a zvyšných 500-tisíc „prehajdákali".

„Ja som chodil do školy, chcel som ísť na strednú, dobre som sa učil a nechcel som žiť v podmienkach v akých žili mnohí ostatní Rómovia. Chcel som byť automechanikom. Na Luníku 9 som bol raz a nikdy sa tam nechcem vrátiť. Bolo to pre mňa strašné vidieť pomery, aké na tomto sídlisku vládli. Videl som štvorročné dieťa, ktoré malo pod nosom fet. Povedal som si, že tých rodičov by som najradšej zbil. Vtedy som sa rozhodol, že chcem nejako pomáhať ľuďom. Štát by mal trestať rodičov za to, že nespĺňajú svoje povinnosti voči dieťaťu. Odobrať im práva na dieťa."

Súd na základe žiadosti Róberta rozhodol ponechať ho v detskom domove. Mamu to mrzelo a jeden z bratov mu to aj vyčítal. Róbert sa však nedal. „My sme sa stretli, keď mi to vyčítal a ja som mu povedal len toľko, že je mi to ľúto, ale nech sa pozrie na seba a na mňa. To, že žije na Luníku IX bolo na ňom vidieť aj cítiť. Sestra, tá z DD u nich bola a hovorila mi ako doma žijú. Žili na Hrebendovej v jednej malej izbe siedmi. Špina, neporiadok, smrad, bez toalety..."

Celá táto kauza dopomohla ešte k jednej veci. Róbertovi sa časom podstatne zlepšilo správanie. Neskôr nastúpil na strednú školu „ Ja som mal v 9. ročníku študijný priemer asi 1,4 a na strednú školu ma vzali bez prijímačiek. Začínalo nás asi 40 a zmaturovali sme iba štrnásti."

Už počas strednej sa Róbert začal angažovať v rôznych združeniach, kde pôsobil ako dobrovoľník a pomáhal tak ľuďom, ktorí to potrebovali. Venovali sa zväčša deťom a mladým z DD od 12 do 25 rokov. Chodili s nimi na rôzne túry, či kempovať. Neskôr pracoval aj v združení, ktoré bolo založené na pomoc rómskym deťom. Počas prázdnin chodil na brigády, aby si privyrobil a zhodou okolností sa podieľal aj na výstavbe Dorky.

Predsudky

Počas štúdia strednej školy býval Róbert stále v DD v Nižnej Kamenici a aj neskôr, keď nastúpil na denné štúdium Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Prešove. „Impulz, že chcem študovať na vysokej škole, prišiel asi v 2. ročníku strednej. Nadobudol som silný pocit, že chcem, aby zo mňa niečo bolo. Ďalšia silná motivácia prišla, keď som sa dozvedel, že brata zatvorili do väzenia. Povedal som si, že ja taký určite nebudem..."

Vlani, po skončení strednej školy, musel Róbert odísť z DD. Keďže nemal kde bývať, vybavil si ubytovanie v Dorke. Zároveň si začal hľadať prácu a zistil, že nie všetci sa k Rómom správajú slušne. "Na úrade práce sedela veľmi nesympatická žena, ktorá styk s verejnosťou vôbec nemá v povahe. Potreboval som pomôcť s vyplnením jedného tlačiva a slušne som ju požiadal o pomoc. Zvolala na mňa, či neviem čítať. Potom si v dokumentoch všimla, že mám vysokú školu a titul, tak sa hneď začala ospravedlňovať. Zistil som teda, že aj na úrade práce sedia ľudia, čo majú predsudky."

Prácu si napokon našiel sám a už po troch týždňoch v Komunitnom centre v Kecerovciach ako terénny sociálny pracovník. Bolo to aj preto, že už od strednej školy pôsobil ako dobrovoľník v rôznych združeniach a na základe toho si vybudoval sieť kontaktov. „Za tie roky som sa navyše zúčastňoval mnohých projektov ako Hodina deťom a podobne. Poznal som vďaka tomu mnoho ľudí. Spolupracujem dokonca aj s DD, kde som vyrastal. Vo svojej práci sa stretávam s mnohými problémami. Pomáhal som napríklad jednej matke. Jej najstarší 14-ročný syn začal fetovať. Nevedeli sme, čo s ním. Už som mal dokonca na stole papiere o jeho vzatí do DD. No vtedy mi niečo napadlo..."

Navrhol matke, nech vezme syna k starej mame do prešovského kraja. Odlúčia ho od partie a uvidí sa, či mu to pomôže. A pomohlo. Odtrhnutie od zlej partie a nové prostredie dokázali, že chlapec prestal fetovať. „Som hrdý, že sa mi to takto podarilo vyriešiť a že som tej matke pomohol. Veľmi ma to povzbudilo v mojej práci a potvrdilo sa mi, že pracovať s mladými má zmysel. Mojou náplňou práce je riešenie mnohých problémov ľudí, ktorí si sami nevedia rady. Nosievame šatstvo z rôznych charít ľuďom, ktorí ho potrebujú. DD mi prisľúbil aj vrece s detským oblečením. Riešime aj exekúcie, vymáhanie dlhov a môžem povedať, že to mám na dennom poriadku..."

Veľký cieľ

Vďaka kontaktom a ľuďom, ktorých pracovne pozná Róbert alebo jeho kolegovia u nás i v zahraničí, dokáže efektívnejšie riešiť mnohé problémy ľudí. „Nedávno sme riešili problém rodiny, ktorej asi trojmesačné dieťa má chorú pečeň. Strýko mu chcel darovať svoju, ale na operáciu mali ísť až do Bruselu. Máme tam svojich ľudí, poznáme sa s charitou, ktorá tam pôsobí. Napokon sme vybavili lacnejšie operáciu v Nemecku. Zháňali sme pre nich aj financie. Pomohlo aj miestne zastupiteľstvo, charity, ktoré sme oslovili." Ich snaha rodičom dievčatka pomohla. „Robili sme to, aby sme pomohli zachrániť ľudský život. Toto je to, čo ma na mojej práci baví najviac."

Pre Róberta je vraj ťažké posúdiť, či fakt, že je Róm, ktorý pomáha iným Rómom, je u nich jeho plusom, či mínusom. Tak či onak, nemá s nimi žiadne problémy. Azda jeden celkom malý - rečová bariéra. Róbert nevie rómsky, ale učí sa. Má priateľku, prácu a jeden veľký cieľ. Zmeniť názor väčšiny verejnosti, že všetky deti z detských domovov sú deťmi bez budúcnosti a že všetci Rómovia sú iba neprispôsobiví...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári