Kláštor v najbližších dňoch oslávi 210. výročie založenia. O histórii, ale aj súčasnosti života v kláštore sme sa porozprávali s jeho opátom Ambrózom Martinom Štrbákom O. Praem.

Premonštráti prišli na Slovensko v 12. storočí. Ich rád založil sv. Norbert v roku 1121 v údolí Prémontré na severe Francúzska. Víziu založenia rádu dostal v kaplnke sv. Jána Krstiteľa, preto je aj kostol v jasovskom kláštore zasvätený tomuto svätcovi. Panovník Belo IV. listinou z roku 1255 potvrdil, že v Jasove bol premonštrátsky drevený kláštor, ktorý bol neskôr prestavaný a mal tvar pevnosti s vodovodnou priekopou. Komplex kláštora, aký poznáme dnes, dal na rovnakom mieste vybudovať Andrej Sauberer v roku 1746, dokončený bol o 20 rokov neskôr.

„Je to neskorobarokový komplex," vraví opát. "Jeho architektom bol Rakúšan Anton Pilgram." Novopostavený kláštor musel prekonávať prekážky už od útleho veku. Po 21 rokoch od jeho vysvätenia ho Jozef II. zrušil. „Jozef II. žil filozofiou osvietenectva - kto nepomáha blížnemu, neprejavuje lásku a kto neprejavuje lásku, nemá právo na existenciu. Čiže Jozef II. ako panovník (na čo mal právo) zrušil mnoho kláštorov. Jasovský kláštor však plni aj funkciu notárskeho úradu, preto bol v roku 1802 znovu obnovený a premonštráti sa stali učiteľskou rehoľou."

Na kláštor doľahli azda najťažšie časy v roku 1950, keď sa stal komunistickým koncentračným táborom. Boli tu zvezení jezuiti aj premonštráti zo širokého okolia. „V roku 1951 sem zvážali aj rehoľné sestry - dominikánky, uršulínky, krížové sestry. Odtiaľto ich odvážali na nútené práce." Neskôr tu bola škola pre hluchonemé deti a od 60. rokov do roku 2004 ústav pre mentálne retardovaných. Rehoľníci sa do kláštora vrátili v roku 1990.

Dnes je kláštor opäť miestom života kanonikov. Komunita premonštrátov, ktorá patrí pod Jasov, má 14 členov. „V kláštore žijú piati kanonici. Do rehole sa nedá robiť nejaký nábor. Príde k nám len presvedčený človek, ktorý sa ide Bohu zasvätiť istým spôsobom života," vysvetľuje opát. Do kláštora môže vstúpiť len plnoletý muž, ktorý by mal mať maturitu, ale hlavne pevné presvedčenie pre komunitný život. Prvý rok, dva je taký človek v tzv. noviciáte. Spoznáva spiritualitu, dejiny a premonštrátsky spôsob života.

„Potom nasleduje obdobie, ktoré môže byť tri až deväť rokov, keď skladá jednoduché sľuby. Na určité obdobie sa zaväzuje, že bude žiť tak, ako my. Po troch rokoch má možnosť povedať - áno, tento štýl života mi vyhovuje." V opačnom prípade sa zbalí a vráti domov. "Ak sa rozhodne ostať, skladá večné sľuby. Sú nimi čistota, chudoba, poslušnosť a stabilita miesta."

Práve spomínaný štvrtý sľub - stabilitas loci, je jeden zo znakov, ktoré premonštrátov ako starú rehoľu odlišujú od mladších rádov. Kanonici sa zaväzujú, že celý život budú verní jednému miestu. Ide o dávnu tradíciu, ktorá vytvára silnú spätosť rehoľníkov k miestnym ľuďom, ktorých sprevádzajú počas celého života. Staré rehole boli navyše zakladané s tým, že mali fundáciu majetkom. „Ten, kto ich zriadil, im musel dať niečo, z čoho budú žiť. My žijeme z toho, že máme istý počet hektárov lesa. Je to pozostatok pôvodného majetku, ktorý sme dostali od Bela IV. Prenajímame niektoré svoje budovy a z lesov predávame drevo. Problém je v tom, že ako kláštor s majetkami štát vyvlastnil, už ich nevrátil v pôvodnom stave. Niektoré veci nechal schátrať."

Komunisti nepoškodili kláštoru len tým, že formálne zrušili rehoľu. Siahli aj na majetok rehoľníkov. „Keď komunisti zrušili všetky rehole, vytvorili jednu ustanovizeň, ktorá sa volala Slovenský náboženský fond. Ten spravoval majetok reholí do roku 1958. V roku 1959 zanikol. Tento fond majetok reholí delimitoval a dával napríklad do muzeí, galérií a do sociálnych zariadení. Niečo z toho ostalo pre školu, ktorá tu prišla, niečo pre rehoľné sestry. Po roku 1989 sa začalo žiadať o navrátenie." Nie všetko sa však dostalo na pôvodné miesto a v pôvodnom stave. Z 500 obrazov, ktoré vlastnili premonštráti, dostali len 80. Ich reštaurácia si vyžiada mnoho rokov práce.

K jasovskému kláštoru patrí aj park, ktorý nemožno prehliadnuť. Je to jedinečný kolorit, zmenšenina parku versaillského zámku. Po jeho stranách kedysi mnísi pestovali ovocie a zeleninu. K najväčším klenotom však patrí historická knižnica. Ohromí veľkosťou aj unikátnymi kúskami. Našťastie, predchádzajúci režim knižnici veľmi neublížil, keďže práve ona slúžila ako zberné miesto pre knihy z ostatných reholí. Tie sa postupne vracajú späť svojim majiteľom.

„Dnes má naša rehoľa približne 100 000 kníh. Z nich 45 000 je v tejto historickej miestnosti. Ide hlavne o teologickú literatúru, ale aj historické knihy a učebnice, z ktorých kňazi kedysi učili v gymnáziách predmety ako história, geografia, matematika, fyzika. Máme napríklad aj celú zbierku Schillerových básní." Knižnica má aj niekoľko kníh od Karla Maya v nemčine, ako napríklad ešte v slovenskom jazyku nepreložená kniha Pomaranče a datle. Najstaršie sú zemepisné atlasy, niektoré pochádzajú až z roku 1750. O elektronickú katalogizáciu kníh sa stará archivárka Martina. Oprášiť a zaevidovať všetkých približne 90 000 kníh s potrebnými údajmi jej bude trvať naozaj dlho. „Nebude na to sama. Ešte niekoho priberieme. Hlavne treba povedať, že toto nie je práca na úkol - práca na dobu určitú. Práca knihovníka je poslanie."

Kláštorný komplex síce nie je bežne otvorený pre verejnosť, ale v letných mesiacoch tade návštevníkov prevedie sprievodca. „Keď sa v zime niekto prihlási, že chce prísť, tak mu to vieme umožniť." Aj keď Jasov má turistom rozhodne čo ponúknuť, niektorých od návštevy odrádza rómska väčšina, ktorá býva neďaleko kláštora. Z 3 000 obyvateľov Jasova je totiž neoficiálne až 2 200 rómskej národnosti. „Aby sa dali zvládnuť, musí sa im niekto venovať. Pracovať s Rómami pritom nemôže hocikto. Na to treba mať dar - charizmu," tvrdí opát.

Premonštrátski kanonici majú pevný denný program. Rannú svätú omšu o siedmej spojenú s rannými chválami. Spoločne sa modlia aj poobede o štvrtej. „Spolu raňajkujú, obedujú a večerajú. Tí, ktorí sú kňazi, potom vychádzajú do svojich farností. U nás sú všetci v pastorácii. Každý z našich kňazov sa stará o svoju farnosť."

Verejnosť má o rehoľníkoch často skreslené predstavy, že žijú asketickým spôsobom života, odrezaní od každodennej reality. „To nie je pravda," tvrdí opát. "Sme úplne normálni ľudia. Čítame noviny, pozeráme televízor, máme mobily aj internet a sledujeme dianie vo svete. Pokojne si večer pozrieme aj film. Moderné technológie nie sú zlo. Treba využívať všetko, čo je dobré. A čo je zlé, tomu sa treba vyhýbať."

Jasovskí premonštráti sa nevyhýbajú ani športu. Niektorý z tzv. bratov bicykluje, iní chodia radi na prechádzky do okolitej prírody. Jeden je srdcom poľovník, takže chodí rád do lesa sledovať prírodu a poľovať. Ďalší brat je knihovník a jeho záľubou je byť zahĺbený v archívoch. A či im nechýba rodina? „Niekedy áno, ale my nežijeme ako samotári. Každý deň máme nejakú prácu, stretávame sa s ľuďmi a vytvorili sme si takú duchovnú premonštrátsku rodinu." Aj spoločné stravovanie má rodinný charakter.

Na budúci týždeň čaká kláštor oslava 210. výročia založenia. „V utorok 20. marca sa uskutoční vedecká konferencia na tému Jasovskí premonštráti v premenách času. Šiesti historici budú prednášať o tom, čo Jasov znamenal, čo sa tu všetko odohralo a aký má význam v histórii. Poobede by malo byť stretnutie všetkých piatich premonštrátskych opátov z Česka a Slovenska."

Na druhý deň, 21. marca, presne v deň, keď bola vydaná bula, ktorou cisár nanovo zriadil opátstvo, bude slávnostná svätá omša, na ktorej zaznie omša D-dur Ľudovíta Skalníka. Bol to premonštrát a omšu D-dur napísal práve pre tento chrám a ľudí, ktorí tu žili ešte pred rokom 1824.

Ambróz Martin Štrbák je druhým opátom v Jasove od nežnej revolúcie. „Keď vo mne dozrelo rozhodnutie, že chcem byť kňazom, tak som vedel, že chcem byť rehoľný kňaz," vraví 39-ročný muž. "Nechcel som žiť sám, lebo samému je mi smutno. A okolnosti môjho života ma doviedli do Jasova. Som tu od septembra 1991 a opátom som sa stal v roku 2009."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári