Ak by bol zboristom v balete a popritom robil krovie vo filmoch a vokály v kapelách, dajme tomu. No Vlastimil Harapes bol baletným sólistom nielen v Prahe, ale aj na významných zahraničných scénach. Popritom stíhal natáčať filmy, z ktorých niektoré patria k najúspešnejším českým snímkam všetkých čias (napr. Markéta Lazarová či Ako vytrhnúť veľrybe stoličku). Ako spevák sa V. Harapes nedávno predstavil aj Košičanom. V muzikáli Popoluška na ľade stvárnil rolu kráľa a dueto s kráľovnou v jeho podaní sa dostalo dokonca na cédečko. Vraj za mnohými jeho úspechmi stojí šťastná hviezda, pod ktorou sa narodil. Vlastimil Harapes je totiž fatalista.

„Spievam odjakživa. Celá naša rodina spievala, takže som za spevu v podstate vyrastal," začal svoje rozprávanie sympatický umelec, ktorý má na svojom konte cédečko šansónov, účinkovanie v muzikáli 'Kráska a zviera' či v estrádach a zábavných programoch.

Umeniu sa venoval odjakživa a ani umelecké gény v rodine nechýbali. „Okrem toho, že ako som už spomínal, všetci dobre a radi spievali, otec režíroval ochotnícke divadlo. Ako malý chlapec som chcel hrať na husle, tak mi ich kúpili v bazáre. Mamička so mnou dokonca dochádzala do Chomutova na hudobnú školu. Bohužiaľ, natrafil som na učiteľa, ktorý mi záujem o husle dokonale sprotivil. Ale ako tak mamička na mňa čakávala, všimla si, že je tam aj rytmika pre deti." Husliam tak bol koniec a mladý Vlastík začal chodiť na pohybovku. „Pani učiteľka, ktorá krúžok viedla, usúdila, že mám talent, tak nech vraj skúsim konzervatórium. A tak sa to všetko začalo."

Keď sa neskôr viedli doma diskusie o tom, po kom to dieťa asi je, vytiahla sa na svetlo sveta rodinná historka. Mama V. Harapesa ako mladé dievča videla v Košiciach tancovať svetoznámu primabalerínu Annu Pavlovovú. „Domov prišla plná zážitkov a k svojmu rozprávaniu pridala aj pohybovú ukážku umierajúcej labute. Jej brat sa pri ukážke rozplakal od strachu, že aj ona umiera, tak sugestívne to predviedla. So smiechom mi teda vravievala, že talent mám pravdepodobne po nej."

Je fatalista

V. Harapes patril vo svojej dobe k českej tanečnej špičke. „Nemyslím si, že je to iba moja zásluha. Určite má na tom svoj podiel aj fakt, či sa človek v správny čas trafí do správneho typu. Je pravda, že som mal optimálnu figúru na tancovanie. Aj minule mi herecká kolegyňa Hanka Křížková povedala, že sa jej do rúk dostalo moje DVD-čko Primo Ballerino, na ktorom je 20 záznamov z môjho tanečného umenia. Myslela si, že to len tak prebehne, ale tak ju to vzalo, že sa od toho až do samého konca nepohla. Takéto veci človeka, samozrejme, potešia."

Aj keď o jeho tanečné umenie bol záujem nielen doma, ale aj v zahraničí, sám so sebou spokojný nebýval. „Za svoju viac ako 20-ročnú kariéru som bol absolútne spokojný asi s 10 predstaveniami. Je totiž mnoho elementov, ktoré vám môžu celkový dojem pokaziť. Raz vám vadí svetlo, podlaha, raz zle nastúpia muzikanti, alebo neladíte s partnerkou. Naozaj viem spočítať iba na prstoch dvoch rúk predstavenia, s ktorými som bol bezvýhradne spokojný. No zaujímavé bolo pre mňa zistenie, že keď som odchádzal z predstavení nespokojný, čakali a chodili za mnou ľudia, ktorí vraveli, ako veľmi sa im to páčilo. A keď som bol spokojný ja, neprišiel nikto. Pochopil som teda, že môj subjektívny pocit nie je vôbec smerodajný a prestal som sa tým až tak zapodievať."

Život profesionálneho tanečníka je vraj nesmierne rýchly. „Je to ako v športe. Keď mladému človeku poviete, že musí rátať s tým, že o 20 rokov skončí, povie vám: 'Prosím vás, 20 rokov...' No pravda je taká, že ten čas prejde ako keby ste mávli čarovným prútikom."

Každý čas má svoj čas

Za svoje najlepšie roky považuje tie od začiatku 70. do polovice 80. rokov minulého storočia. „Mal som šťastie na úžasné roly, spolupracoval som s Miroslavom Kůrom, režisérom Petrom Weiglom, ktorí vedeli využiť môj potenciál. Som rád, že som mal aj to šťastie, že sa mnoho baletov natáčalo."

Napriek veľkým úspechom patril Vlastimil Harapes k tým, ktorí si v pravej chvíli povedali: Dosť! „Som vyznávačom hesla: 'Každý čas má svoj čas', navyše som vždy hlásal, že človek musí vedieť odísť. Tak som musel začať od seba," vysvetľuje s úsmevom tanečník. „Som rád, že som to dokázal, že som vycítil, kedy bol už dojem na úkor výkonu. Pamätám si, že po jednom predstavení Labutieho jazera som povedal: 'Dnes som tento balet tancoval naposledy.' Všetci sa smiali, ale bolo to tak."

Za veľké šťastie považuje aj fakt, že z pozície tanečníka automaticky prešiel do vedúcej funkcie. „Najprv som bol vedúcim súboru Laterna Magica, ktorý bol súčasťou Národného divadla, potom si ma zvolili za šéfa baletu, takže to bol taký logický prechod. Nijako som sa naň nepripravoval a všetko som sa učil za pochodu," vraví Harapes, ktorý sa dnes živí aj ako činoherec.

Vždy inklinoval k herectvu

„Vždy som inklinoval k herectvu. Začalo sa to počas štúdií, keď celý náš ročník šiel natáčať Starcov na chmeli. Pár spolužiakov dostalo roly, ja som robil krovie. Ale vždy som bol vpredu," smeje sa. "Z toho vzniklo pozvanie na kamerové skúšky na Markétu Lazarovú, kde ma začali nahovárať, aby som sa prihlásil na DAMU. Vraj mám herecký talent. Aj som to zvažoval. Ale ako vždy hovorím, osud to zariadil inak. Film sa natáčal viac ako rok a ja som zistil, že mi chýba cvičenie, tancovanie, muzika. Tak som si povedal: ´Tu by som bol slávny len ako filmová hviezda. Ale ja by som mohol byť slávny aj ako tanečník, aj ako filmový herec.´ Nuž som sa vrátil a urobil skúšky do Národného divadla, kde som potom ako jeho zamestnanec strávil 42 rokov."

Cesta menšieho odporu nikdy nebola tou, ktorou sa uberal V. Harapes. „To rozhodne nie. Aj preto som napr. požiadal o stáž v Rusku v škole Agrippiny Vaganovej, ktorá je jednou z najslávnejších škôl na svete s tradíciou ešte v cárskom Rusku. Pripravoval som tam princa v Labuťom jazere i náročné sóla z repertoáru. Stretol som sa tam aj s Baryšnikovom. Bola to naozaj vynikajúca škola."

Hoci tanečné umenie patrí k mimoriadne náročným, tanečník nemá rád, ak sa spolu s ním skloňuje slovo obeta či odriekanie. „Ak to má človek rád, musí to brať so všetkým, čo k tomu patrí. Aj s denno-dennými tréningami a sebadisciplínou."

Šťastná hviezda

Hoci dnes je už oficiálnym dôchodcom, na nedostatok práce sa sťažovať nemôže. Moderuje v rádiu, účinkuje v divadle, cestoval po Česku a Slovensku s muzikálom na ľade... „Pracujem však čím ďalej tým menej a menej. A zisťujem, že som v podstate lenivý. Zvyknem dokonca zo žartu hovoriť, že začína mať odpor k pohybu. Niektorí ľudia tvrdia, že človek je taký starý, aký sa cíti. Ja s tým však nesúhlasím. Omnoho viac sa mi páči veta, že múdrosť staroby spočíva v schopnosti odpočívať."

Najobľúbenejším miestom na oddych je pre V. Harapesa posteľ. „Užívam si ticho a to, čo moja fantázia vyprodukuje. Je to oveľa lepšie ako akýkoľvek film," usmieva sa umelec, ktorý tiež veľmi rád cestuje. „Na jeseň sa chystám do Mexika. Pripravuje sa tam premiéra baletu Esmeralda, na ktorú som dostal pozvanie, takže to chcem využiť a trošku si pocestovať. Tiež sa ako čestný predseda Českého hnutia špeciálnych olympiád pre mentálne postihnutých občanov chystám na Zimnú olympiádu do Kórey."

K jeho známym vášňam patrí aj zberateľstvo. „Začínal som okrúhlymi kameninovými hrnčekmi, tzv. buclákmi. Stáli všade a stále pribúdali. Teraz ich už mám odložené a na ich miesto nastúpili historické žehličky – plynové, na drevné uhlie... Sú všade, kam sa človek pozrie. Všetky som dostal. Mnohé pochádzajú aj zo smetiska. Tiež vlastním množstvo hodiniek. Zlatých, strieborných, náramkových, vreckových. Aj tie som dostal alebo zdedil. Kochám sa nimi na stolčeku vo svojej spálni. A nesmiem zabudnúť ani na ťažítka. Aj tých mám požehnane," vraví stále usmievavý V. Harapes.

Stále verí tomu, že sa narodil pod šťastnou hviezdou. „Moja o 17 rokov staršia sestra vytvorila o tom teóriu. Narodil som sa totiž tesne po vojne, v roku 1946. Celý svet bol vtedy v eufórii zo skončenia vojny a vraj práve to, že som prišiel na svet v atmosfére takej harmónie a spokojnosti na mne zanechalo stopy i lásku k všetkému peknému – tancu, spevu, herectvu a čiastočne aj k výtvarnému umeniu. Neviem, čo je na tom pravdy, rozhodne s ňou však súhlasím v tom, že som sa narodil pod šťastnou hviezdou," dodáva V. Harapes.

Vlastimil Harapes

Dátum narodenia: 24. júl 1946
Znamenie: Lev
Miesto narodenia: Chomutov
Vzdelanie: tanečné konzervatórium v Prahe a baletná škola Malého akademického divadla v Petrohrade
Relax: spánok

ato

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári