odie najvyššej budovy v Košiciach - lôžkového monobloku UN L. Pasteura. Akcia mala symbolický názov: "Jarná vitamínová bomba Juraja Barbariča." Košický herkules totiž za svoj kúsok, ustanovujúci slovenský rekord, získal pre pacientov nemocnice odmenu 399 kg ovocia. Debnu s posypom si Juraj vybral preto, lebo pracuje ako závozník smetiarskeho auta v košickej firme Kosit.
Juraj má už síce na krku päť krížikov, málokto sa môže pochváliť takou bilanciou ako on. Na konte má, okrem iných ocenení a Ceny mesta Košice, viaceré slovenské i päť svetoých Guinnessových rekordov. Tie sú všetky spojené so železnicou. V roku 1995 usporiadal pre Košičanov obrovskú šou, ťahanie nákladných vagónov s uhlím (celková hmotnosť bola 200 ton). Nasledujúce štyri roky potom zvládol vozne s uhlím s hmotnosťou 400 (1996), 600 (1997), 800 (1998) a napokon v roku 1999 aj 1 000 ton (milión kilogramov!). Pre zaujímavosť, táto vlaková súprava mala dĺžku asi 300 metrov.
Samozrejme, medzi tým či potom nechýbali ani "menšie" chuťovky v podobe auta Hummer, ktoré tlačil palcom ruky, ťahania autobusu plného detí či automobilov v obci Lemešany. Nie však hocijako, ale kopijou, pričom jej hrot mal opretý ostrým koncom o holú hruď. Skončilo to síce tromi stehmi, ale Ďuriho to nerozhádzalo. Účinkoval v rámci osláv Dňa mesta Košice, nechával sa prejsť desiatkami áut, v extrémnej horúčave zvládol lietadlomaratón (2005), keď poltonový stroj potiahol na vzdialenosť 42 195 metrov. Pravdaže, bol to ďalší rekord. Venoval ho, ako mnoho iných, Asociácii muskulárnych dystrofikov SR, ktorú dlhé roky podporuje. Nevie zabudnúť na to, ako sa s ním po zvládnutí neľahkej úlohy prišli rozlúčiť deťúrence, ktoré sa môžu pohybovať iba na vozíčkoch, v nejednom prípade iba s pomocou iných.
"Doslova som šiel do kolien, keď som videl, ako sa snažili prekonať asi 50-metrový úsek a tak mi vyšli oproti," spomína Ďuri. "To sú veci, pre ktoré sa oplatí niečo obetovať. Napríklad aj tých 13 hodín a 40 minút času, za aký som ťahajúc lietadlo, absolvoval maratónsku trať. Nie je to iba o svetových rekordoch, rád robím i charitatívne záležitosti, veci pre deti, pri rôznych akciách, výročiach a podobne. Podporovanie detí s úbytkom svalstva je možno iba kvapkou v mori, ale robím to naozaj s radosťou. Určite je to čosi iné, ako keď raz za rok, napríklad na Vianoce, príde nejaký podnikateľ a niečo im venuje len preto, aby si urobil 'čiarku' za akciu. Cením si aj takzvané 'šalátovky', ako napríklad ťahanie dvojposchodového autobusu v roku 1994. Ku každej akcii pristupujem veľmi zodpovedne. Stačí totiž akákoľvek malá chyba, praskne sval a odstaví ma to na niekoľko týždňov. Za úplne najväčší svoj úspech preto považujem, že som ešte stále tu, celý a zdravý."
Nedodržali slovo
Neskôr sa Juraj začal pripravovať na čosi ozaj nezvyčajné. Treba podotknúť, že všetky svoje akcie si vymýšľa sám, každá je originál, nikdy sa neopakovala a nebola od nikoho odkopírovaná. Rozhodol sa teda, že na Ukrajine potiahne najväčšie transportné lietadlo na svete, takmer 300-tonový kolos An-225 Mrija. Zatiaľ jediný vyrobený kus na svete bol pôvodne určený na prevážanie jediného sovietskeho raketoplánu Buran. Juraj sa na svoj kúsok pripravoval dva roky a ťahanie Mrije malo byť jedným z ťahákov na medzinárodnej leteckej výstave Aviasvet XXI.
V roku 2009 poslal zástupca generálneho konštruktéra spoločnosti Antonov Barbaričovi list. Poďakoval ním Košičanovi za návrh vytvoriť spoločný slovensko-ukrajinský pokus o zápis do svetovej knihy rekordov, dal súhlas na akciu, vrátane tréningových pokusov. "Keď sme prišli prvýkrát do Kyjeva, vyhliadli sme si dráhu, ktorá bola na pokus vyhovujúca a Ukrajinci všetko odobrili. Sľúbili, že všetko pripravia. O týždeň neskôr nás ale čakalo nemilé prekvapenie. Mrija stála na celkom inej dráhe, nekvalitnej, s nerovným povrchom, bola spravená z panelov uložených na obyčajnej hline. Na úspešné zvládnutie pokusu o zápis do Guinnessa som pritom potreboval dráhu rovnú ako stôl a predovštkým veľmi pevnú."
Keďže košický silák je známy tým, že len tak ľahko vzdáva, trúfol si na pokus aj v spomínaných neférových podmienkach. Zapriahol sa, lietadlo aj rozhýbal, no bolo to všetko. Nerovnosť terénu spôsobila, že Mrija sa zakaždým vrátila do pôvodnej, štartovacej polohy. "Myslím si, že by som to na rovnej ploche zvládol, ale na tej, ktorú mi dali k dispozícii, to jednoducho bolo nemožné. Keď sme sa Ukrajincov opýtali, prečo to tak 'múdro' vymysleli, odpoveď znela, že tak vraj rozhodol majiteľ lietadla. Potom už začali padať aj poznámky, že za pokus asi bude treba zaplatiť. Rádovo by šlo do desaťtisícov eur, ktoré som nemal. Neúspech ma mrzel najmä kvôli sponzorom, ktorí ma celé dva roky podporovali, ospravedlnil som sa im za to."
Nezlomili ho
Bol to prvý neúspech v Jurajovej kariére silového ťahača, ako to on sám pomenoval, ale nezlomilo ho to a bojuje ďalej. Každý, kto bol pri jeho prvých pokusoch o zápis do Guinnesovej knihy rekordov, si určite dobre pamätá na to, ako na nárazník železničného vozňa vždy pred pokusom položil niekoľko figúrok malých slonov. Boli to jeho amulety - ochrancovia, ktoré dostal od svojich detí. Vždy tvrdil, že si ich počin veľmi váži, ako aj to, keď sa ľudia zastavujú na chodníkoch a šepkajú si: Aha, pozri sa, to je Ďuri Barbarič.
Na začiatku, keď Juraj zavesil po 20 rokoch na klinec kariéru vzpierača, odišiel ako 32-ročný do "dôchodku" a začal robiť silácke ekvilibristiky, celá rodina ho upozorňovala, aby si dával pozor. Časom si však zvykli. On sám na margo akcií raz povedal, že mnohé najprv vyzerajú ako postavené na hlavu. "Všetko si ale vopred poriadne premyslím a i keď je to na hrane, nakoniec to má vždy zmysel," hovorí. K tomu, aby mohol podávať špičkové silácke výkony, mu ani náhodou nestačia raňajky v podobe ovsených vločiek. Len počas prípravy na ťahanie ukrajinského lietadla skonzumoval približne, okrem proteínov a vitamínov, okolo 200 kg bravčového mäsa. Jedol ho každý deň.
"Jedným z mojich najkrajších zážitkov bolo, keď mi v Rumunsku naservírovali rezeň hrubý dva centimetre," zavtipkoval si raz Ďuri. "Ale vážne. Čo sa týka stravy, keď chcem maximálne zaťažiť telo, musí byť strava dobrá, kvalitná a v menu musí prevažovať mäso. Aj preto som stále hľadal sponzorov, lebo z mojich príjmov to nebolo možné vykryť. Keď som aj na niečom zarobil peniaze, išli na prípravu ďalšieho podujatia pre ľudí. Bez maximálnej podpory mojej manželky, detí či známych a kamarátov by som teda nemohol v podstate nič robiť."
Okrem už spomínaných neuveriteľných Jurajových výkonov je nutné spomenúť i ďalšie. Napríklad ťahanie 1 500 kg vážiacej Škody Octavia na vzdialenosť 42 195 metrov (10 hod. a 28 min.), prípadne odstrihnutie kliešťami 757 ks oceľového drôtu s priemerom 5 mm za 51 minút a 57 sekúnd. No a to je len mizivý zlomok toho, čo už dokázal. Momentálne posledný ustanovujúci slovenský rekord v podobe vynesenia smetného kontajnera vytvoril Juraj za 127 minút.
Ešte nepovedal posledné slovo
Na jednom z poschodí sa Juraj na chvíľu rozhovoril o svojej terajšej práci závozníka v aute odvážajúcom odpadky. "Pracujem v košickej spoločnosti KOSIT, nie som už teda v silovom ťahaní profesionál," priznal siláčisko. "Chcem ale všetkým povedať, že za to, čo robím, sa vôbec nehanbím. Áno, teraz robím smetiara a som na to hrdý. Kedysi si ľudia mysleli a hovorili, že smetiari sú kadejakí grázli a nevedia ani zrátať dve a dve. Nie je to pravda. Sú to inteligentní ľudia a ich práca je ako každá iná. Platia ma za ňu a z niečoho žiť treba."
Na dôkaz svojich slov Juraj spomenul nedávnu príhodu. "Išla okolo nás mamička s malými deťmi a povedala im: 'Pozrite sa, smetiari idú.' Nedalo mi to, stiahol som okienko na aute a tej žene zakričal: 'Mladá pani. Vysvetlite, prosím, svojim dieťom, že my nie sme smetiari, ale páni smetiari....' A tým som povedal všetko. Všetci ľudia, nielen ja, by si mali vážiť túto robotu, lebo smetiari a vôbec všetci zamestnanci KOSIT-u sú ozajstnými pánmi."
Juraj neostal nič dlžný svojej povesti ani po úspešnom zvládnutí nemocničných schodísk. Na najvyššom poschodí suverénne vyhlásil, že má plnú hlavu ďalších nápadov, oproti ktorým jeho doterajšie rekordy a snaženia boli iba "čajovým" odvarčekom. O čo by malo ísť konkrétne, neprezradil, ale Košičania sa vraj môžu tešiť na parádnu bombu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
