Odkedy si pamätám, chcela som psa. Čierneho, takého čo nebreše a, samozrejme, výnimočnú osobnosť k tomu. Objektívne príčiny mi neumožnili mať priateľa iného živočíšneho druhu vyše štvrťstoročie. Dovtedy som sa na každého psa, čo som stretla, len usmiala, vediac že raz sa bude iný čudák usmievať na môjho psa.
Párkrát som sa chystala do útulku, ale vždy mi do toho nakoniec niečo prišlo. Jedného dňa sa mi však priplietol pod nohy. Doslova. Išla som z obeda a trochu na mňa poskákal malý čierny pes, presne taký, akého som si nikdy nepredstavovala. Nasledovala komplikovaná story o tom, že majitelia sa ho chceli zbaviť, útulok bol však plný a hrozilo mu utratenie.
Volal sa Rexík, hneď som to zmenila na Keksík, ale skúste na psa v parku prísne zakričať Keksík! Nedá sa. Keď sme ho doniesli domov, bol prekvapivo pokojný, žiadny stres. Ten bol naopak na mojej strane, prvú noc alebo dve som vôbec nespala.
Je celý čierny, no má odmalička srandovnú bielu bradu. Tým pádom vyzerá ešte bystrejší, ako je. Keď mu niekto niečo hovorí, krúti hlavou akoby chcel porozumieť. Jeho asociálne správanie vyvažuje pozoruhodná dávka hyperaktivity a obsesia tenisovou loptičkou. Zo sna niekedy píska a keď je unavený, spí s nohami vo vzduchu. A prechádzať sa so psom je lepšie ako prechádzať sa sám. Aj dnes sa ponáhľam z práce, aby sme šli spolu von.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
