KOŠICE. V Knižnici Jána Bocatia bola vo februári otvorená výstava fotografií o ľudských právach. Mala poukázať na prepojenosť základných ľudských práv a rozvoja najchudobnejších krajín sveta.

Počas výstavy vystúpila s príspevkom aj Klára Holá, ktorá porozprávala o svojej práci v Keni. Pri tejto príležitosti sme sa mohli pozhovárať o jej zážitkoch. V tejto časti opísala tie cestovateľské.

Pomáha deťom a mladým v chudobných krajinách

Holá pracuje v občianskom združení SAVIO, neziskovej rozvojovej organizácii, ktorá pomáha deťom a mladým v rôznych chudobných oblastiach sveta.

„Keňa a Južný Sudán patria medzi prioritné krajiny oficiálnej rozvojovej pomoci SR. Preto v nich slovenské mimovládne rozvojové organizácie realizujú mnohé projekty, a podobne aj SAVIO. V Keni aj v Južnom Sudáne som navštívila projekty, ktoré podporujeme. Prvýkrát som bola v Keni v roku 2010 na 6 mesiacov ako dobrovoľníčka v Bosco Boys - centre pre deti v núdzi. Približne po roku som sa sem na niekoľko dní vrátila ako zamestnankyňa Savia počas monitorovacej cesty. Z Kene sme potom pokračovali do Južného Sudánu, kde sme strávili asi týždeň."

Rozhodnutie byť dobrovoľníčkou vo vzdialenej chudobnej krajine nebolo iba chvíľkovým rozmarom.

„Odmalička som v sebe nosila túžbu podeliť sa o to, čo som ja dostala, s ľuďmi, ktorým veľa vecí chýba," vraví K. Holá.

"Doma nás vždy viedli k ochote pomôcť, k empatii, solidarite. Konkrétnu odpoveď na túto moju túžbu som našla v saleziánskom misijnom dobrovoľníctve. Saleziáni dona Bosca posielajú dobrovoľníkov zvyčajne po dvojiciach. Aj my sme do Kene šli spolu dve dievčatá. Aďa a ja. Do cieľa cesty, hlavného mesta Kene Nairobi, sme leteli z Viedne cez Istanbul. Vo vzduchu sme strávili 8 hodín čistého času, navyše sme ešte čakali asi 5 hodín na letisku v Istanbule na let do Kene."

Keňa ako krajina extrémov

Prvé pocity z krajiny sa vždy vryjú do pamäte. Aké boli tie Klárine? Nairobi je podľa nej rušné veľkomesto, ktoré funguje podľa vlastných, cudzincovi ťažko pochopiteľných pravidiel.

„Množstvo divných, niekedy ťažko prijateľných vecí, vyrovnávala srdečnosť ľudí, ktorí nás milo privítali. Keňa je veľmi rôznorodá, ťažko ju popísať ako celok. A navyše, ja som videla len malý kúsok z nej, väčšinu času som strávila v hlavnom meste, ktoré je od zvyšku krajiny veľmi odlišné."

Ak by však predsa mala povedať niečo súhrnné o Keni, nazvala by ju krajinou extrémov - krajinou veľkej chudoby a nadmerného luxusu, trpkej bolesti a neskrývanej radosti, prírodného bohatstva a vyschnutých polí, krajinou, kde ľudia odhodlane pracujú pre lepšiu budúcnosť, avšak mnohí pritom myslia len na seba... „Vlastne, podobne je to aj na Slovensku, len tam v oveľa väčšom rozsahu..."

Špecifikom mnohých krajín je počasie. Bežný znalec geografie by povedal, že v Keni musí byť horúco.

„V Nairobi býva na počudovanie aj dosť chladno. Leží totiž vo výške takmer 1 800 metrov nad morom. Niekedy aj celý týždeň pršalo a ráno sa nám od zimy parilo z úst. Inokedy som, naopak, bola po polhodine na slnku spálená..."

Príroda je v Keni veľmi rozmanitá, od bohatých, vlhkých lesov po vyprahnuté trávnaté pláne. Nairobi leží na náhornej plošine, z okraja ktorej sú nádherné výhľady do dolín s mozaikou domčekov a polí.

„Typické veľké africké zvieratá žijú väčšinou len v rezerváciách, ktoré pokrývajú rozľahlé územia. Kvitnú tu kvety výrazných farieb a zaujímavých tvarov, nechýbajú čarovné africké západy slnka. Stále viac turistov z Európy či Ameriky vyhľadáva exotickú krásu kenských pláží pri Indickom oceáne. Vo vlhších oblastiach znepríjemňujú život malarické komáre. Miestni ľudia nezvyknú chodiť na turistiku, nachodia sa cez deň dosť, do školy a za prácou. Cestovnému ruchu neprospieva ani nízka bezpečnosť v krajine. Ja sama som najviac z krajiny videla cez okno autobusu."

Domáci sa málokedy sťažovali

Ubytovanie mali obe Slovenky zabezpečené v pomerne dobrých podmienkach. Bývali vo vlastnom murovanom domčeku určenom pre dobrovoľníkov v areáli centra Bosco Boys, kde aj pracovali.

V domčeku bývali aj ďalšie tri dievčatá. Dve Slovenky sa delili o spoločnú izbu. Po príchode si ju čerstvo vymaľovali. Mali teplú vodu, splachovací záchod, elektrinu, ktorá len občas vypadla, plynovú dvojplatničku a chladničku.

Pri pobyte v cudzej krajine zanechajú dôležitý dojem práve miestni obyvatelia.

„Ľudia, s ktorými som sa stretávala, boli väčšinou priateľskí, srdeční, otvorení. Napriek ťažkým životným podmienkam sa málokedy sťažovali. Nepríjemné bolo, že si odo mňa príliš často niečo pýtali. Peniaze, oblečenie, mobil alebo telefónne číslo - ako beloška som totiž bola pre nich bohatá a atraktívna."

A čo muži? „Veľmi priami – nemali problém vyznať lásku pri prvom náhodnom stretnutí, alebo si aspoň vypýtať nejaký kontakt. Až tak často sa to ale nestávalo a vážnejšie problémy som s nimi nemala. Tí vzdelanejší a kultivovanejší boli celkom decentní a dokonca boli aj džentlmeni. Nie však ako u nás – tu totiž všetku namáhavú prácu robia ženy. Takže ak som potrebovala odniesť niečo ťažké, musela som o pomoc priamo poprosiť."

V súvislosti s chudobnými krajinami je neodmysliteľne spätá otázka hygieny. Klára hovorí, že aj v tomto záleží na tom, o ktorej časti Kene je reč.

„Bohatší žijú v podobných podmienkach ako je bežný štandard u nás. Väčšina ľudí však žije vo veľmi chudobných podmienkach, kde je aj hygiena veľmi obmedzená. Je tam nedostatočný prístup k vode, ktorú treba nosiť domov z veľkej diaľky. Tiež neexistujúca kanalizácia a záchody tvorené iba dierou v zemi (často spoločné pre celú ulicu). Tým, že nefunguje zber odpadu, jeho kopy lemujú každú cestu. To je každodenná realita dvoch tretín obyvateľov Nairobi. My sme na tom boli veľmi dobre a na šváby v kuchyni a potkany na povale sme si časom zvykli."

Pštrosia praženica

Ruka v ruke s hygienou je však aj miestna kuchyňa tej-ktorej zeme. Klára a ďalší dobrovoľníci jedli spoločne s deťmi, saleziánskymi bratmi, kňazmi.

Niekedy si prilepšili vlastným kuchárskym umením alebo grilovaným kurčaťom v niektorej z malých miestnych reštaurácií.

„Jedlo chudobných je veľmi jednoduché. Každodenný školský obed tvorilo 'githeri' - varená kukurica s fazuľou, niekedy spestrené kúskami zeleniny, či dokonca drobnými chrobáčikmi," smeje sa.

„Raňajkovali sme tradične chlieb a sladký čaj s mliekom, niekedy bolo aj maslo alebo roztierateľný syr. Večer na tanieri nechýbala ryža, 'ugali' – hustá kaša z kukuričnej múky, nejaká zelenina, omáčka zo strukovín a tak raz za týždeň aj malý kúsok mäsa. Pochutili sme si aj na rôznych druhoch banánov, avokáde, mangu a inom tropickom ovocí."

Sú však aj odvážlivci, ktorí ochutnajú aj tie úplne tradičné špeciality, ktoré sa môžu hýbať, či vyzerať veľmi odpudivo.

„Najväčšou špecialitou bola asi praženica z pštrosieho vajca. Chutila ako klasická, akurát z jedného vajíčka sa najedli piati," smeje sa.

„Neodhodlala som sa zahryznúť napríklad do varenej husacej paprčky, no pre spolustolujúcich to bola pochúťka."

Popri práci dobrovoľníka K. Holej síce veľa voľna neostávalo, no o turistické zážitky núdzu nemala.

„Deťom v centre sme sa venovali šesť dní v týždni. Po večeroch sme sa s Aďou striedali pri počítači s internetom. V sobotu sme mali voľno. Často nám celé dopoludnie zabralo pranie – všetko pekne ručne. Niekedy sme šli do centra mesta, na nákupy a pod. Veľa turistických zaujímavostí sme navštívili s našimi deťmi, napríklad národné múzeum, centrum slonov, žiráf alebo krokodílov, hudobný festival tradičných spevov a tancov."

Našla aj ruku vo svojej kabelke

Každá cesta, či už pracovná, alebo len oddychová, je plná pozitívnych aj negatívnych zážitkov. Veľa si ich doniesla aj Klára.

„Nevšedným zážitkom bolo napríklad vidieť popri ceste stádo opíc alebo stretnúť ťavu. Zážitkom bola zakaždým aj cesta typickým 14-miestnym autobusom – 'matatu'. Raz dokonca po asi polhodinovom sedení v matatu a čakaní na odjazd zmenil môj spolusediaci svoje plány a vystúpil z neho oknom! Veľmi nepríjemný zážitok som mala v hustej a nekontrolovateľnej tlačenici ľudí, keď som našla cudziu ruku vo svojej kabelke..."

Okrem mnohých zážitkov a príbehov, o ktorých bude určite ešte dlho rozprávať, si doniesla rôzne suveníry.

„Najobľúbenejšími suvenírmi sú asi výrobky z dreva – sošky, prívesky, hudobné nástroje, varešky, ďalej výrobky z kože (šľapky, prívesky..) a iných prírodných materiálov. Tiež pestrofarebné šperky z drobných korálikov, originálne náušnice, štýlové obrazy na plátne od miestnych umelcov, typické šatky na najrôznejšie použitie. Takmer všetko je to ručná výroba. Cena sa určuje dohodou, podľa toho, kto vie ako zjednávať," smeje sa.

Na záver nás zaujímalo, či prvá cesta dobrovoľníčky nebola aj jej poslednou.

„Cestujem rada. Človeku to veľmi rozširuje obzory – teda ak má oči a srdce otvorené a nehľadá len vlastné pohodlie. Dúfam, že sa mi podarí navštíviť ešte veľa zaujímavých miest, blízkych i ďalekých. Na dlhšiu dobu zatiaľ ísť neplánujem, ale dúfam, že mi to ešte niekedy vyjde - ísť sa podeliť o svoj život s ľuďmi, ktorým môže zmeniť život k lepšiemu aj obyčajný kúsok lásky," dodáva K. Holá.

V niektorom z ďalších vydaní prinesieme aj pokračovanie, v ktorom sa zameria na svoju dobrovoľnícku prácu v Keni.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári