KOŠICE. V metropole východu momentálne žije a pracuje zhruba 300 Vietnamcov. Pochádzajú z 86-miliónového štátu v juhovýchodnej Ázii, ktorý leží na pobreží Juhočínskeho mora a ktorého susedmi sú Kambodža, Čína a Laos.
Najčastejšie majú vlastné obchody s textilom alebo pracujú vo vietnamských reštauráciách. Niektorí z nich sem prišli ešte za socializmu, čo je aj prípad pána Luyena Nguyena Vana (50), ktorý šéfuje jednej z vietnamských reštaurácií v Košiciach.
Väčšiu časť života prežil v bývalom Česko-Slovensku a samostatnom Slovensku, pričom za svoju domovinu už rovnako ako celá jeho štvorčlenná rodina považuje krajinu pod Tatrami.
Celý čas to však určite nebolo. Keď na začiatku 80. rokov prišiel vtedy 15-ročný študent Luyen Nguyen Van z provincie Hai Duong na košickú železničnú stanicu, zažil viac teplotný, než kultúry šok.
„Pamätám si to ako dnes, bolo to 20. októbra 1981. Letel som z Hanoja cez Moskvu do Prahy a potom vlakom Košíc. Keď som z neho vystúpil, bola mi dosť zima. U nás v Hanoji bolo okolo 25 stupňov a tu možno o 10 menej. Vôbec som to nečakal."
Odchod do Európy mu umožnila zmluva v rámci vtedajšieho RVHP, že občania Vietnamskej socialistickej republiky môžu prísť študovať do Česko-Slovenska také odbory, ktoré u nich neboli.
"Chodil som na SOU hutnícke v Šaci, ktoré som ukončil maturitou. Som vyučený zlievač, robil som všetko, čo má blízko k tejto práci. Štyri roky som pracoval ako robotník vo VSŽ, bol som tam najmä formovačom. Potom prišla revolúcia a ja i ďalší Vietnamci sme sa museli vrátiť do vlasti. Lenže na Slovensko som si už celkom zvykol a keďže som sa tu cítil viac doma ako vo Vietname, rozmýšľal som nad návratom."
Otec si myslí, že tu je socializmus
Keďže sa sem chcela vrátiť aj jeho manželka, ktorú spoznal práve v Košiciach, kde pracovala v bývalom Tatrasvite a chceli dožičiť lepší život aj svojim dvom dcéram, rozhodnutie bolo jednoznačné.
V rokoch 1990-97 bývali neďaleko Hanoja a blízko mali aj more, no túžba po metropole východu bola omnoho silnejšia.
„Niežeby sa nám Vietnam už nepáčil, ale predsa len sme si už zvykli na Košice, kde sme mali aj viacerých kamarátov a známych. Tí mi dosť pomohli a aj vďaka nim sme si vybavili povolenie, aby sme sem opäť mohli prísť. Tú žiadosť nám mohli aj zamietnuť, no našťastie to všetko dobre dopadlo a tak sme cestovali späť na Slovensko."
Dokonca ani rodičia neboli proti. "Otec je taký miestny šéf komunistickej strany v našom mestečku a dosť verí aj tej ideológii. Mama v strane nikdy nebola. Obaja mi hovorili, aby som neváhal a možno budem mať lepší život. Zaujímavé ale pritom je, že otec si stále myslí, že na Slovensku je socializmus. Keď spolu hovoríme, ani sa ho nesnažím nejako presviedčať, že sa medzitým zmenilo spoločenské zriadenie. Ktovie akoby reagoval...," smeje sa pán Luyen.
"No zas ani vo Vietname už nie je taký socializmus ako kedysi. Povedal by som, že sa to trochu posunulo k trhovému hospodárstvu s tým, že stále je u nás vedúca úloha Komunistickej strany. Ten hospodársky model je podobný ako v Číne."
Keď sa pán Luyen vrátil k nám, stál pred otázkou, čo bude v Košiciach robiť. Viac ako práca v zlievarni vo VSŽ ho lákalo podnikanie.
A tak si vybavil povolenie na živnostenskom úrade a začal podnikať na vtedy ešte prosperujúcom blšáku.
„Otvorili sme tam obchod, kde sme predávali textil a obuv. Nejaké veľké zisky z toho určite neboli, no nesťažovali sme sa. Mali sme toľko, aby sme žili normálny život ako väčšina Slovákov. Každým rokom to však bolo horšie. Keď začali vznikať veľké obchodné centrá, ľudia radšej chodiť nakupovať tam. Tá predajňa síce funguje ešte aj teraz, stará sa o ňu manželka, no tržby ledva pokrývajú náklady. Už aj rozmýšľame, že to zatvoríme, neviem, či tá predajňa ešte prežije tento rok."
Hostia oceňujú veľké porcie
Pre Košičanov je však zrejme najznámejšou podnikateľskou aktivitou tohto sympatického Vietnamca „jeho" fast-foodová reštaurácia v Mestskej časti Košice Sever. Hoci sa nachádza blízko TU, nevídať v nej len študentov, ale aj zamestnancov okolitých firiem a radi sa v nej zastavujú aj muži zákona.
Jej majiteľ ju otvoril takmer pred 2,5 rokmi a najspokojnejší je s tým, že za ten čas si získali slušnú klientelu a zákazníci majú svoje obľúbené jedlá, ktoré si stále dávajú.
„Pre mňa je najpodstatnejšie, že ľudia sa tu stále vracajú, lebo im u nás chutí. Menu máme rovnaké počas celých otváracích hodín. Myslím si, že dávame na slovenské pomery veľké porcie, čo ľudia veľmi oceňujú. Viem, že podobné reštaurácie nemajú vždy dobré meno, no keby som nebol spokojný s kvalitou jedál, už dávno by sme skončili."
Stále k nim chodia kontroly, doteraz však žiadne problémy s kvalitou jedál alebo hygienou nemali.
"Ja som tu každý deň a osobne dohliadam na to, aby sme mali čisto a varili len z kvalitného mäsa, ktoré je samozrejme v záruke. Kvalita mäsa a dokonalá hygiena je u nás základný princíp fungovania. Ak máme len podozrenie, žeby nejaké suroviny nemuseli byť dobré, putujú do koša. Zákazníci môžu aj sami vidieť, že všetko varíme z čerstvých surovín. Ak aj náhodou niečo zostane, môžete si byť istí, že na druhý deň to už nikto jesť nebude. Mäso napríklad chodíme kupovať priamo do veľkoobchodného reťazca a časť nám vozí jeden veľký výrobca. Špeciálne príchute do jedál pochádzajú z Prahy alebo Viedne, odtiaľ si ich nechávame priniesť."
O vietnamskej kuchyni sa s určitosťou dá povedať, že má v sebe to najlepšie z vietnamských, čínskych a francúzskych tradícií. Jej základom sú najmä ryža, rezance a ryby.
Aj v Košiciach si zákazníci môžu pochutiť na Vietnamskej kuracej, resp. hovädzej polievke, či rôznych viac, či menej pikantných špecialitách z mäsa alebo len klasických cestovín s rôznymi „doplnkami."
Pán Luyen však pripúšťa, že pravidelný návštevník jeho bistra by bol v Hanoji značne prekvapený, keby si tam chcel dať rovnaké jedlo ako v Košiciach.
„Vo Vietname by ste si isto nedali také jedlá, aké sú v ázijských reštauráciách v Európe, lebo tu ich prispôsobujeme miestnym chutiam. Dá sa povedať, že tu máme jedlá, kde sa miešajú európske, vietnamské a trochu aj čínske chute. Rozdiely sa veľmi ťažko vysvetľujú, lebo každá reštaurácia má tú svoju špecifickú."
Ťažko sa mu vysvetľuje rozdiel medzi vietnamskou a čínskou kuchyňou. Možno tá čínska je viac pikantnejšia, no aj slovenskí zákazníci si môžu jedlá dochutiť koreninami. Niektoré jedlá síce vychádzajú z rovnakého základu, ale tie kuchyne sú odlišné.
"Sú ľudia, ktorým viac vyhovuje 'čína', ale viacerí mi hovorili, že my sme lepší ako Čína v meste. My sa napríklad snažíme dochucovať jedlá tak, aby mali základ z našej kuchyne, no zároveň, aby rešpektovali chute Slovákov. Za tie vyše dva roky sme už zistili, čo majú Košičania najradšej a toho sa snažíme držať. Teda ani nie veľmi sladké a ani veľmi štipľavé, ale tak akurát. Máme viaceré osvedčené postupy, niekedy treba dať viac prísad, inokedy menej a potom to jedlo naozaj chutí. Aj kuchári majú inštrukcie, čo majú dávať do jedál tak, aby boli chutné. To, že sa k nám zákazníci vracajú, je aspoň pre nás najväčšie vyznamenanie, keďže len v samotných Košiciach je päť vietnamských reštaurácií."
Popri práci stíha aj rodinu
Pán Luyen zamestnáva v reštaurácii desať ľudí, väčšina z nich je Vietnamcov. Vždy sa u neho nájde aj pár Slovákov, no poťažkal si, že je problém ich získať.
Jeho slovenskí zamestnanci vydržia u nich vždy len pár mesiacov. Tvrdí, že problémom isto nie je plat, keďže Slováci uňho zarobia minimálne 550 € v čistom, pričom si môžu zobrať jedlo domov.
Neustálu obmenu pripisuje skôr náročnosti práce a neveľkej ochote tvrdo pracovať. Ako však hovorí, pozná usilovných Slovákov a Vietnamcov a rovnako tak aj lenivých príslušníkov oboch národov.
Popri práci stíha pán Luyen aj starostlivosť o dve dcéry, z ktorých staršia je maturantkou na Hotelovej akadémii a mladšia navštevuje gymnázium Opatovská.
"Na rozdiel odo mňa alebo manželky hovoria skvele po slovensky. Keď s niekym telefonujú, nepoznáte rozdiel medzi rodenými Slovákom a nimi. So mnou je to trochu poslabšie, hoci sa stále učím a rozumiem takmer všetko, stále sa mi trochu ťažšie rozpráva. Doma hovoríme oboma jazykmi, no dcéry už väčšinou medzi sebou po slovensky. Ony sa cítia ako Slovenky, lebo vlastne celý život prežili v Košiciach. Veľmi sa im tu páči, aj keď sa budú vydávať, nezáleží na tom, či budú ich muži Slováci alebo Vietnamci."
Žiadne rasové problémy nikdy nezaznamenali.
"Bývame na sídlisku KVP a bežne k nám chodia na návštevu Slováci, dcéry zas chodia ku slovenským kamarátkam. Pochybujem, že sa ešte niekedy vrátime do Vietnamu. Možno tam ešte občas zájdeme na návštevu, ale keďže letenka stojí okolo 1 200 € na osobu, chodíme do Vietnamu len raz za pár rokov. My zostaneme tam, kde sa ako doma budú cítiť naše deti. Náš domov je Slovensko, všetci máme aj občianstvo a s manželkou chodíme aj voliť. Sledujeme cez satelit aj vietnamskú televíziu a cez internet komunikujeme s najbližšími, no domov máme tu..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
