Zriekla sa vlastnej rodiny, detí a svoj život darovala Bohu. Stará sa o chudobných, chodí v habite. Napokon zakotvila v ZŠ sv. Cyrila a Metoda na Bernolákovej ulici, kde je triednou učiteľkou piatakov.
KOŠICE. Sestra Zuzana vyrastala v rodine s dvoma staršími bratmi. Tvrdí, že rodičia jej dali hlavne veľa lásky. "Mali nás veľmi radi a dodnes majú. Venovali nám veľa času, piatky sme trávili spoločnými hrami. Veľmi rada si na toto obdobie spomínam. Na chvíle, ktoré sme všetci mohli prežívať spolu," hovorí sestra Zuzana.
Nás však zaujímalo aj to, ako vyzeralo jej spolužitie s dvoma bratmi. "Iste, boli škriepky, bez toho to nejde. Občas sme sa aj pohádali a dosť často sme sa provokovali. Myslím si ale, že to bola bežná súrodenecká rivalita."
Základnú školu vychodila v Bratislave, potom sa prihlásila na gymnázium. Po skončení podala prihlášku na dve vysoké školy, medicínu a prírodné vedy - smer biológia, chémia.
"Na medicínu som sa nedostala, na prírodné vedy ma prijali, takže môj život smeroval k učiteľstvu. Vysokoškolské časy boli pokojné. Vieru som prežívala už ináč ako dieťa, a preto som sa snažila tráviť voľný čas inak, ako moji rovesníci. Veľmi pekné chvíle som zažila v službe jednej chorej ženy. Tá nebola niekedy schopná ani zohriať si obed. Striedali sme sa s kamarátkou a chodievali jej trikrát do týždňa pomôcť."
Venovala sa hudbe
Odmalička sa venovala hudbe. Spievala v zbore, najskôr v Zorničke, neskôr v Slovenskom rozhlase, kde sa ešte za čias totality dostala k sakrálnej hudbe.
Rodičia ju v rozvíjaní hudobného talentu podporovali. Malú Zuzanu prihlásili na klavír, čo sa jej však po dvoch rokoch cvičenia, ako dieťaťu, prestalo páčiť. Povedala si, že s tým skončí.
"Mamka však rázne vyhlásila, že najskôr vyhodí von oknom klavír a ja poletím za ním." Nakoniec to zvládla a dodnes je tomu rada. "Viac-menej z donútenia som 'hudobku' absolvovala a dodnes som rodičom vďačná, že mi nedovolili prestať."
A ako sa vraví, odriekaného chleba najväčší krajec, s klavírom je spätá dodnes. Už počas vysokej školy začala robiť službu organistky vo farnosti. Stalo sa totiž, že organista vypadol a sestra Zuzana ešte v čase gymnázia viedla detský zbor.
"Keď dal organista výpoveď, pán farár ma oslovil, či by som túto službu nezobrala. Prijala som ju a táto skúsenosť usmernila môj voľný čas. Počas nedieľ bolo potrebné odohrať aj štyri sväté omše. Večer sme ešte mávali mládežnícke stretko, takže som v nedeľu nebola takmer vôbec doma. Dozrievala som pri Pánových nohách..."
Sestra Zuzana pochádza z veriacej rodiny. Zo začiatku boli len tradične veriaci, keďže obdobie komunizmu poznačilo aj jej rodičov. Ale nikdy vieru nezanechali tak, žeby nechodili do kostola.
"Každú nedeľu a na prikázané sviatky sme boli v kostole. Pred veľkými sviatkami sme pristupovali aj k sviatosti zmierenia, ale nejako vážnejšie sme vieru neprežívali. Zlom nastal až v ôsmom ročníku na základnej škole."
A čo bolo takým prelomovým bodom v živote sestry Zuzany? Priznáva, že toho bolo viac, ako by sa skladala mozaika z kamienkov.
"Jedným z kamienkov bola mamkina kolegyňa, ktorá zažila hlboké osobné obrátenie a mala príležitosť dostať sa k samizdatovej literatúre. Potom mi posielala Zrno a podobné časopisy, ktoré vychádzali, keďže v tom čase nebola žiadna náboženská literatúra. Boli to prelomové roky. Cez tie časopisy sa mi otvárali oči, začala som ináč premýšľať. Nielen pre seba, ale aj v prospech tých druhých."
Mementom zážitok so žobrákom
Ďalším silným momentom vo formovaní budúceho povolania bol zážitok, na ktorý nikdy nezabudne. Chodievala cez mesto domov a jeden kostol bol vyhradený na celodennú adoráciu. Zvykol tam stáť jeden žobrák.
"Ja som si v duchu hovorila, dám mu niečo z mojich skromných zárobkov zo služby organistky? Tie som však používala na nákup skrípt do školy. Šetrila som s každou korunou, tak som mu nič nedala. Keď som vošla do kostola, stále mi chodilo po rozume, prečo som mu niečo nedala, hladný je. Tak som si vravela, Bože, prišla som k tebe a pokoja nemám. Chcem sa modliť a mám v srdci nepokoj. Otvorila som Sväté písmo a oči mi padli na vetu "Vy im dajte jesť". Tak som si povedala, dobre. Šla som za žobrákom a opýtala sa ho, čo mu mám kúpiť. Rozkázal si dva rohlíky a zakysanku. Dodnes si to pamätám, bol veľmi vďačný."
Budúcnosť sa postupne kreovala náboženským smerom. V tých časoch to nemala ľahké, ale viera v Boha bola silnejšia. Jej vôľu museli pochopiť aj najbližší, rozhodla sa pre život s Bohom a čas venuje pomoci druhým.
"Mamka išla tým smerom so mnou, ocko taktiež. Akurát bratia nie, oni skôr inklinujú k športu. Ale vždy sme sa navzájom tolerovali a tak je to dodnes."
K súčasnému povolaniu ju však priviedol aj ďalší faktor. Kniha "Fatima Mária hovorí svetu" o zjaveniach Márie deťom. Práve táto kniha jej pomohla, keďže na náboženstvo v Bratislave chodiť nemohla.
"V detstve som žiadne náboženstvo neabsolvovala. Proste sa nedalo. Prvé Sväté prijímanie či Birmovku som absolvovala u babky v Zohore. V Bratislave to šlo len v dvoch kostoloch a len pre 40 detí."
Vieru musela maskovať
Počas totality rodinu sestru Zuzany komunisti neprenasledovali. Museli však vieru maskovať, striedali kostoly, aby sa často neobjavovali v tom istom.
"Keďže sme sa dobre učili, tak nám to nedali pocítiť. Mali sme dobrý prospech, mali z nás v škole úžitok. Zo sídliska sme však do kostola chodievali len dve rodiny. Vždy som mala sen, aby nás bolo viac, čo sa mi neskôr splnilo."
Vyštudovala teda aprobáciu chémia - biológia. Pre niekoho náročná zostava, ale nechcela mať náročnú prípravu na prijímačky. Keďže tieto dva predmety mala aj na prijímačkách na medicínu, tak si to prepojila.
"Biológia ma veľmi bavila, chémia menej. Teraz sa to otočilo, rada robím s deťmi pokusy, sú uchvátené, čo všetko sa dá urobiť."
Pri kreovaní budúcnosti rozmýšľala, či má ísť k nejakému učiteľskému rádu alebo inému. Rozhodla sa však pre Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, ľudovo nazývané vincentky.
"Prihlásila som sa k nim v 3. ročníku na vysokej škole. Bola som najprv kandidátkou a bývala doma. Po skončení výšky, v roku 1999, som išla do Pezinka. Vo farnosti sme mali viacero rádov, ale vincentky mi cez službu chudobným otvorili oči."
Keď tam odchádzala, krstná dcéra jej dala pamätník, aby niečo nakreslila.
"Vtedy mi napadlo, že raz mi starý otec do môjho pamätníka nakreslil, že najkrajšie cnosti mladého človeka sú viera, nádej a láska. Bolo to 25. júla 1987 a ja som sa nahnevala, lebo som nemohla dať pamätník kamarátkam, keďže bola totalita. On tam dal ešte symboly srdce, kotvu, kríž. To som si povedala, že to už vôbec nemôžem. Rodičia nám vravievali, aby sme sa v škole k viere veľmi nepriznávali."
Sníva o živote v pokoji a láske pre všetkých
O čom sníva vincentka? Vraví, že sen by skôr premenovala na túžbu, aby všetci, ktorí sú jej zverení, prežili život v pokoji, v láske a aby sme sa vo večnosti mohli tešiť zo spoločenstva s Bohom.
"Ja veľmi nemám čas snívať. To, po čom túžilo moje srdce, som našla. Teraz spočíva v Božom náručí. Je spokojné. A miera pokoja závisí od mojej vernosti, tak sa snažím, aby som nezišla z cesty nasledovania Ježiša, aj keď prídu iste nejaké prekážky. Ak sa však človek snaží prežívať život s Pánom, on ho ochráni od všetkého zlého," vysvetľuje.
Na otázku, či niekedy mala pokušenia, odpovedala: "Ešte som neoľutovala, že som v spoločnosti. Mám pokoj v srdci, že som našla miesto, ktoré som hľadala."
Bežný deň sestry Zuzany sa začína budíčkom o 4.30 hodine. Po raňajkách ide do kaplnky, kde rozjíma. Potom ju čaká svätá omša a ide do školy.
"Tam som do 15. hodiny. Keď sa vrátim domov, v spoločenstve sestier máme duchovné čítanie, večerné chvály, večeru a po nej sa pripravujem do školy. Vediem kroniku v komunite a mám na starosti ekonomiku."
So žiakmi má dobré vzťahy, snaží sa byť s nimi skôr v priateľskom kontakte. "Na prvom mieste je ľudskosť, snažím sa so žiakmi vychádzať. Nemyslím, že by mali predo mnou väčší rešpekt preto, že som sestra. Vedia, že vždy majú u mňa otvorené dvere."
Veľká noc je pre sestru Zuzanu najväčším sviatkom z pohľadu cirkevného života. Počas veľkonočných sviatkov chodieva so spolusestrami do väznice spoločne s odsúdenými sláviť sv. omšu na Veľkonočnú vigíliu a Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania.
"Ľudia by mali dať na prvé miesto toho, kvôli komu Veľká noc je. Potom by aj v rodinách bolo viac pokoja. Deti by mohli vyrastať v bezpečnejšom prostredí, cítili sa milované, čo mnohým dnes chýba," dodala na záver sestra Zuzana.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
