Trvalo by to hodiny, ale určite by ste už v polovici usnuli. Na všetky by nedošlo. Na jednej z mála ovčích fariem, kde ešte zostali verní tradícii, ich chovajú až 1 600. Bečanie tam počuť naozaj vo všetkých tóninách a sú to riadne decibely. Všetky objekty sú plné malých bielych a kučeravých ovečiek a barančekov s hebkou srsťou. Mnohé ani netušia, že ich čaká dlhá cesta...

HODKOVCE. Jar je tu a jej zvestovateľov naozaj neúrekom. Hopsajú, cicajú mliečko, veselo šantia. Len nech sa neobjaví niekto, koho nepoznajú, pretože sa dajú na ústup, do bezpečia maminho kožucha, aj keď ani ona nie je práve najsmelšia.

Nedôverujú nikomu. V sekunde sú všetky pokope. Nezutekalo iba jedno zvedavé mláďa, ktoré nespúšťalo oči z majiteľa spoločnosti Romana Goliana.

Pozorne načúvalo, o čom sa asi zhovárame. Ani sa nepohlo, aby mu nič neušlo a čiernymi korálkami hľadelo na prišelcov. A tak sa asi dozvedelo aj to, že sa veru na farme ovečky dlho nezdržia, pretože si po ne prídu Taliani. Za delikatesu zaplatia 2,50 eura za kilogram živej váhy. Ťažko sa hovorí i píše o tom, aký osud tieto nádherné klbká vlny čaká. Jahňacina je na polostrove v tvare čižmy tá najväčšia veľkonočná pochúťka. Ale to nechajme radšej tak. Do konca marca mali odísť takmer všetky jahňatá. Tie, čo mali väčšie šťastie, zostali na ďalší chov a približne 200 bude spásať okolité lúky počas celého leta.

Začali sme rátať, koľko maličkých utešených kučeravých guliek na farme vlastne je. Nedarilo sa to, ale ošetrovatelia to majú zrátané presne. Keď sme v Hodkovciach boli, mali už tisíc drobcov. Toľko je bahníc, teda oviec, ktoré privádzajú na svet zvyčajne po jednej ovečke raz do roka, práve v tomto období. Keď je dobrý rok, koeficient sa pohybuje okolo 1,15, čo preložené do zrozumiteľnej reči je 1 l50 jahniat na 1 000 oviec. Barany žijú oddelene v Šemši a ani na pašu nechodia spoločne s ovcami. "Spolu sú iba v čase pripúšťania a aj to sa nedeje živelne, ale dodržiavať sa musia prísne pravidlá," vysvetľuje R. Golian. "Dohliada sa na príbuzenské väzby, aby nedochádzalo k degenerácii chovu. U zušľachtenej valašky je prirodzené, že sa do ruje dostáva začiatkom jesene, ale sú farmy, ktoré riadia reprodukciu na báze veterinárnych liečiv alebo umelo a robia sezónne pripúšťanie dvakrát. Produkujú aj zimné ovčie mlieko. My to nerobíme."

Každý baran má doslova svoj hárem ako sultán. Na jedného pripadá až 40 oviec. Ten sa ale má, závidia poniektorí muži, keď sa dozvedia, ako to funguje v ovčinci. "Najprv treba vyčleniť skupiny, aby neboli v kontakte s potomstvom. V polovici augusta barany zatvárame a privádzame k nim ovce. Ich počet je presne stanovený a my to musíme dodržiavať. Každé zviera je očíslované, v registri zvierat sa vedú záznamy o rodičoch. Keby prichádzali ovce z iných chovov, tak by baran nemal obmedzenia, ale keď sú z nášho chovu, tak na to musíme dávať pozor. Každý druhý rok nakupujeme nové barany. Keby sme tak nerobili, to by sme si narobili veľké problémy v plemenitbe."

Deň na ovčej farme

Odchodom jahniat z farmy sa začína dojenie hneď na druhý deň. V Hodkovciach ho musia zvládať ručne dvakrát denne - ráno a poobede. Trvá 150 dní v roku. Namáhavú prácu uľahčí dojáreň, ktorú práve dokončujú. Teraz sa o túto činnosť musia postarať šiesti bačovia. Keď traktoristi nemajú čo na práci, chodia im pomáhať aspoň s kŕmením. Je to veru riadna fuška. Za deň je to 2 000 dojení, preto tam spustenie strojného mliečneho expresu tak túžobne očakávajú. Odbremení ľudí od driny. Tri až štyri hodiny trvá, kým sa dostanú k poslednej ovci a v ten istý deň si to treba zopakovať ešte raz. Keď majú ovce dobrú pašu, dojivosť je vysoká. Na jeden podoj sú to dva až tri decilitre, ale dobré mliečne plemeno zušľachtenej valašky, ktoré v Hodkovciach chovajú, môže vydať aj pol litra. Z mlieka sa na farme spracováva ovčia hrudka. Každý deň si pre ňu prichádza mliekarenský odberateľ a vyrába z nej chutnú stopercentnú bryndzu.

Deň sa na hospodárskom dvore začína bečaním, ktoré ošetrovatelia utišujú kŕmením o šiestej ráno. Najprv im nasypú jadroviny (obilie), jahňatá dostávajú kŕmnu zmes. Okoteným bahniciam prilepšujú jedálniček jadrovinami aj popoludní. Žiadne konzervované krmivá či siláž nie sú v kŕmnej dávke zastúpené. Od jari do jesene sa ovce vyháňajú na pašu v závislosti od počasia, v zime je to seno. Zvyčajne v apríli, keď sa oteplí a až do prvých mrazov sú počas dňa na čerstvom vzduchu. Vlani hodkovské ovečky boli spásať trávu na kopcoch v okolí ešte 22. decembra. Nenašli tam toho veľa, ale aspoň si trochu prilepšili na zvyškoch zelenej vegetácie.

Ovčie objekty sú dômyselne rozdelené a každý tam má svoj životný priestor a musí v tom byť systém. Nie sú na kope všetky ako príde, ale matky s deťmi majú svoje ohrádky, ovce bez jahniat sú zvlášť, ale aj tie, čo sa ešte neokotili. Osobitne sú oddelené aj bahnice, ktorým sa pošťastilo priviesť na svet dvojičky. Dve ovečky, dvojnásobná starostlivosť, sledovanie, či má dosť mlieka, aby mali ovečky dostatočnú výživu a keď nie, musia sa robiť opatrenia. Nastupuje náhradná "dojka", ktorá má dosť mlieka. Jedno mláďa je normálne, keď sa narodia dve, nie je to nezvyčajné, ale nedeje sa to stále. "V tomto roku sme mali aj trojčatá, takže sa im dostalo trikrát viac pozornosti," vraví R. Golian s úsmevom.

Vzadu ovčieho hangáru majú vyárendované teritórium škôlkari. Škôlka je oddelenie pre malé ovečky. Také, čo už nemusia byť stále pri mame. Spolu ich nenechávajú z jednoduchého dôvodu. Aby ich od samej lásky veľké ovce neobrali o ich výživnejšie krmivo. Veľa by sa im nezvýšilo. Viac chutí a dorastenci by zostali hladní. Nič by im nezvýšilo. Časť maštale je pôrodnica, kde sú bahnice, ktoré sa ešte neokotili. "Pre výnimočné prípady, keď ovca odmietne kŕmiť jahňa, máme pripravené samotky, kde sa už o svoje mláďa postará. Pobudne tam s ním dva až tri dni a vráti sa do stáda. Zvyčajne sa dá všetko do poriadku. Ovce sú veľmi starostlivé matky."

Každý vie, ku komu patrí

Zaujímavosťou je, že keď náhodou dôjde k okoteniu v nočných hodinách a ošetrovateľ tam práve nie je, nikdy sa nestalo, aby stádo jahňaťu ublížilo. Neušliape ho a ani nijako neublíži. Nový život je niečo nedotknuteľné a úžasné. Fenoménom určite je, že každá bahnica si vždy so stopercentnou istotou nájde svoje mláďa a naopak. Aj v takom veľkom zoskupení má každý svojho potomka, aj keď sa niekde zamotá, ktorého kŕmi. Funguje to aj vtedy, keby sme ich na nejaký čas odlúčili a neskôr vrátili. Každý vždy vie, ku komu patrí, či už podľa pachu alebo bekotu. Samica čerstvo okotené jahňa starostlivo a dlho oblizuje, takže sa nemôže zmýliť.

"Keď sa narodí viac ako jedno mláďa, vzrastom už nedobehnú jedináčikov. Sú menšie. Matka kŕmi len svoje mláďa, ale občas sa zvyknú priživiť a ukradnúť mlieko aj od cudzej matky, čo je nežiaduci jav. Zvyčajne využijú nepozornosť, keď sa dospelé jedince kŕmia a ovčí zlodeji sú už trochu väčší. Nie sú to hlúpe zvieratá. Sú zvedavé a veľmi plaché. Keď cítia nebezpečenstvo, splašia sa a idú na kopu. To už je o život. Vtedy sa zvyknú aj ušliapať. Môže sa to stať, keď sa napríklad do ovčinca dostane cudzí pes. Vtedy hrozí, že si ublížia. Alebo keď si na ne robí zálusk vlk. Keď ich prepadne na pastve, sú také vydesené, že v snahe zachrániť si kožuch, sa navzájom podusia."

Úhlavný nepriateľ číha za rohom a čaká na vhodnú chvíľu. Na stádo sa bola pozrieť vlani trojčlenná svorka aj v Hodkovciach. Zuby im však cvakli naprázdno. Zahnali ich do lesa skôr, ako stihli narobiť galibu. Ovečky stráži päť pastierskych bundášov. Vlci si prísť bližšie netrúfli a nechali si zájsť chuť.

Dvakrát do roka prichádzajú do firmy Agro Š. H. N. profesionálni strihači, aby ovečkám pristrihli kučery. Vždy v lete a pred Vianocami. Vlna nie je žiaden výnosný podnik, nie je o ňu záujem a aj cena veľmi nízka. Nepokryje ani náklady na strihanie. A to ešte musia čiernu ostrihať zvlášť a vlnu zahodiť. Nikto nechce pliesť čierne svetre. Strihať sa ale musia.

Keď idú ovečky po dojení na pašu, tak to je v Hodkovciach dopravná zápcha. Sú pravidelnými účastníkmi cestnej premávky. Vodiči idúci do práce sú nervózni, lebo ich to zdržuje. Ale inú možnosť nemajú, ako sa dostať cez cestu na druhú stranu na pastviny. Nikto im nadchod nepostavil. Ale sú vraj veľmi poslušné a jedna po druhej, tak ako ich poznáme z rozprávok, putujú v sprievode chovateľov v reflexných vestách za čerstvou trávičkou. Okolo obeda zliezajú zas dolu napojiť sa a znovu ich čaká dojenie. Keď sa skončí, smerujú na priľahlé kopce hodovať ešte do večera. Na noc sa vrátia do ovčína..

A tak ide deň po dni ako jedna ovečka za druhou a prináša na náš stôl úžitok. Iba vďaka nej vieme ako chutia pravé bryndzové halušky a Talianom jahňacina. Takto sa začína i končí život na farme. Kamión naložia a znovu čakáme, kým príde jar. Opäť radostná, veselá s melódiou ovčieho bekotu. Keď budete prechádzať okolo Hodkoviec, už onedlho uvidíte kučeravé gule s pokorne sklonenými hlavami neúnavne kosiť porasty pastviny. Nehlučne, bez benzínu a elektriny. Malé klbká, ktoré zostali, rýchlo podrastú a splynú v stáde a nám sa budú zbiehať slinky. Na čo iné, keď nie na ovčí syr a halušky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári