Keď sme sa stretli prvýkrát, pohľad na jeho tvorbu v nás vyvolal zimomriavky. Nezainteresovaný človek nepochopí, že je niečo také vôbec možné. Ľudia, ktorí sa stretli s jeho výtvormi neskrývajú údiv, ani rešpekt pred zlatými rukami majstra slovenskej ľudovej tvorby. Začiatky však neboli jednoduché.

KOŠICE. Ondrej je tvorcom zaujímavých miniatúr postáv a predmetov uložených v statických príbehoch na biblické motívy. Jeho ruky však stvárňujú aj etapy zo života Slovákov v minulosti ukryté v miniatúrnych priestoroch.

Jednotlivé zastavenia na krížovej ceste, rôzne miniatúrne betlehemy, tancujúce devy, mládenci, matky s deťmi, staré slovenské izbietky, rôzne jarné a veľkonočné motívy. To všetko je precízne uložené v jemných škrupinkách.

"Svojej záľube sa venujem už 13 rokov a za tú dobu som vložil život do vyše tisícky vajíčok, škrupiniek, zápalkových škatuliek," privítal nás s úsmevom na perách, veď práve dokončil ďalšie dielo. Krížovú cestu v husacích vajíčkach, ktorá reprodukuje všetky zastavenia.

"Už som niečo podobné robil a poviem vám, nerád sa opakujem. Všetko by mal byť originál a urobiť dvakrát to isté, nie je to isté. Krížovú cestu som robil tri mesiace. Tú predchádzajúcu som predal do Nemecka, dostal som 25-tisíc korún a ešte boli radi, že ju mali tak lacno."

Začiatky samouka neboli jednoduché

Ondrej tvrdí, že je samouk a dlho netušil, že niečo také vôbec dokáže. Začiatky teda neboli jednoduché.

"To určite nie a musím neskromne povedať, že som sa zo začiatku vždy poriadne natrápil. Vôbec to nebolo jednoduché a už v žiadnom prípade si nedovolím povedať, že som sa s touto technikou už narodil. Nikto z mojich predkov nikdy nič podobné nerobil, dokonca nik z mojej rodiny v mojich šľapajach ani nepokračuje. Proste som sám v širokom okolí a na Slovensku, pokiaľ viem, nik nič podobné nedokáže," vysvetľuje sympaťák s jemnými rukami.

Raz sa zúčastnil výstavy, kde istá žena prezentovala výrobky z Peru. Chytilo ho to za srdce a povedal si, že ak môžu byť vo vajíčku indiánski bôžikovia, prečo by tam nemohol byť trebárs betlehem.

"Zistil som, že mi to do vajíčka akosi nepasuje a skúsil som urobiť veľkonočné motívy, kvety, či slovenský folklór," prezrádza Košičan známy tým, že stvoril betlehem na zápalke s rozmermi jedného centimetra.

"V jeho útrobách sú Ježiš, Mária, býk aj osol. Ide o najmenší betlehem na Slovensku. Priznám, postrehol som, že sa ma pokúšalo niekoľko ľudí kopírovať, robiť niečo podobné. Mal som možnosť vidieť ich výtvory, ale poviem vám, ja v začiatkoch som pracoval podstatne kvalitnejšie. Ide o detaily na malej ploche, všetko musí pasovať a s prácou, akú oni vykonali, ja by som sa určite nikde nepochválil, nieto išiel na výstavu."

Vstáva skoro, aby stihol veľa vecí

Ako vyzerá Ondrejov bežný pracovný deň? Vstáva veľmi skoro, aby toho veľa stihol. Na nohách je už okolo piatej. Uvarí si kávičku a ide rovno na vec.

"Skúsim urobiť, čo som si vymyslel, chvíľu sa potrápim a oddychujem. Nie je jednoduché stále pozerať na jedno miesto, hlavne pre oči. Už nosím aj okuliare. Veru, zrak sa mi poriadne zhoršil, niekedy som na zápalku robil bez problémov, teraz sa mi pohľad pred očami rozmazáva. S lupou sa však robiť nedá. V jednom kuse dokážem robiť tak tri - štyri hodiny, potom ma už bolia oči."

Ani sa mu nečudujeme, veď robí miniatúry. Po obede znovu niečo urobí, ale zameriava už len na väčšie veci. Vraví, že malé veci popoludní nerobí, nechce prísť o oči.

Ráno je teda zaprataný v miniatúrach, no keďže ich robí už roky, dokáže zhodnotiť aj finančnú stránku tejto činnosti. Vraví, že z roka na rok je stále všetko drahšie. "Hlavne zdraželi farby, na druhej strane ich veľa neminiem."

Zháňa škrupinky, vajíčka, čo tiež nie je zadarmo.

"Určite ma to však finančne nezruinuje, rodinný rozpočet to výrazne nepociťuje. Najdrahšia je myšlienka, dlho rozmýšľam, ako to stvárniť. Nápad sa nedá zaplatiť. Navyše zohnať dobré vajíčka je problém, nie každé je vhodné. Už mám svojich dodávateľov. Veľa závisí od toho, ako je sliepka, kačka či hus kŕmená, koľko majú vajíčka vápnika. Najlepšie sú husacie vajcia, rozrezať pštrosie je už pomaly súce na vysokú školu. Človek musí byť obozretný, rezať opatrne, avšak sú veľmi tvrdé, čo sa navzájom vylučuje. Už to však pomerne zvládam."

V práci bol za čudáka

Rodina si na jeho koníček pomaly zvykla, podobne syn aj priatelia. V práci ho podľa jeho slov považovali spočiatku za čudáka, keď však videli jeho práce, padla im sánka.

"Videli, čo to je za piplačku. Na Slovensku som jediný, čo robí také miniatúry, manželka obdivuje moje dielka a čuduje sa, ako som mohol niektoré figúrky vytvoriť. Potrebujem pokoj a zvykli si a na rozvod to iste nie je."

Manželka Terka s ním súhlasí: "Má veľmi peknú záľubu, trocha ho aj živí. Vidím, že ho to baví, nachádza uspokojenie a aj ľudia, ktorí vidia, čo urobil, oceňujú jeho šikovnosť. Na rodinu nemá koníček výrazný vplyv, som často v práci, potom prídem domov a som v kuchyni. Manžel je v podstate pri mne, keďže tvorí práve v kuchyni. Aspoň sa porozprávame, on využije škrupinky a ja obsah vajíčka. Nebojte sa, veľa praženice nejeme, snažím sa to kvôli zdraviu regulovať."

Opýtali sme sa, či si v pomerne malej kuchyni s manželkou nezavadzajú, majster miniatúr však tvrdí, že mu stačí meter štvorcový, vraj nie je náročný.

Nikto doma sa naňho údajne nehnevá, nikoho neobmedzuje. V celom byte má svoje výtvory. Ide o prvotiny, niečo musí aj predať, aby prispel do rozpočtu.

"Chodím na všelijaké remeselnícke podujatia, kde výrobky prezentujem, niečo predám. Uživiť sa tým nedá. Zberatelia v zahraničí vedia oceniť ručnú prácu, no je ich málo."

Napríklad muziku do vajíčka robí tri týždne, denne päť hodín. Keby bral euro na hodinu, tak ho nepredá. "Musím ísť pod cenu, mal by som dostať 75 eur, predám to asi za 25. Moje diela majú ľudia v USA, ale aj v Európe."

Keď sa nedarí, opravuje škodovku

Neraz sa pri tvorbe miniatúr aj zdravo nahnevá. Hlavne, keď sa mu nedarí.

"Manželka by vám povedala, ako sa pri tom pomodlím. Najhoršie je, ak som vo finále a vajíčko praskne. Nervy proste rupnú, hodiny práce sú preč, vyšli navnivoč. Musí do koša. Už sa stalo, že som nejaké to vajíčko aj rozmačkal, ale to sú skutočne výnimočné situácie. Som pokojný človek a veľa závisí od toho, akú mám v daný deň náladu," priznáva Ondrej.

Na otázku, či ešte nemusí brať upokojujúce lieky, aby sa mu ruky netriasli, sa len pousmeje: "Našťastie ešte nie. Ak sa mi nedarí, zoberiem sa do garáže a opravujem svoju Škodu 130 RS."

Do útrob slepačích, kačacích či pštrosích vajíčok najradšej vsádza drobné postavičky známe z biblických príbehov. Nevynímajúc ani veľkonočné motívy. Povedal si, že kraslice sú síce pekné, ale prečo neskúsiť niečo zložitejšie.

"Symbolom tohto sviatku sú vajíčka. Začal som so slepačím, nasledovalo kačacie, husacie a nakoniec pštrosie. Slepačie nie je problém kúpiť, po husacie chodím až do Tešedíkova v okrese Galanta. Tam je farma. Miniem kopec peňazí na cestu, vždy donesiem tak sto vajec, nie všetky sú však vhodné na miniatúry."

Vajce najprv umyje, vyčistí a otvorí. Výrez robí pílnikom či modelárskou vŕtačkou. Potom ho musí vyčistiť zvnútra, a aby bolo biele, namočí do Sava. Detaily si navrhuje sám a v žiadnom prípade nesmú chýbať, veď celé dielo dotvárajú. "Keď mám vajíčko otvorené, modelujem postavičky. Je to piplačka. Potom ich vymaľujem a vkladám do vajíčka pinzetou."

Každý kus je originál

Ondrej nevkladá postavičky len do vajíčok. Fascinujú ho aj škrupinky orechov, ale aj taká čerešňová kôstka nie je na zahodenie. Inšpiráciu preberá z rôznych publikácií, pohľadníc, ale aj televízie.

Nápadov má vraj dosť, mrzí ho ale, že času a síl nie je nazvyš, aby mohol všetky aj zrealizovať. Výrobky chcel predať cez ÚĽUV, ale nevyšlo to.

"Viete, prišiel som tam, veľmi sa im to páčilo. Vybrali si jedno vajíčko a povedali, z toho chceme sto. To ja však nerobím. Ja nie som fabrika, toto sú originály."

Keď pátral po ľuďoch, ktorí sa tvorbou miniatúr zaoberajú, uspel až v zahraničí. "Vo Francúzsku a v Nemecku vyrábajú niečo podobné. Je to ale nezaplatená práca. Pamätám sa, bol som na Radvanskom jarmoku v Banskej Bystrici. Z autobusu vtedy vystúpili Američania a keď videli, čo vystavujem, začali po vajíčkach sápať," loví v spomienkach umelec, ktorý musel "amíkov" upozorniť, že vajcia nie sú umelé.

"To ste mali vidieť, ako jemne ich položili. Vtom vytiahla jedna z nich päť dolárov a zobrala asi desať vajec. Oči som vyšpúlil a samozrejme, že som jej to nepredal."

Kúpna sila na Slovensku je podľa Ondreja slabá. Vraví, že pokiaľ budú ľudia živoriť, bude aj on. Najhoršie je, že kupujúci nevie oceniť jeho prácu. Veď len krížová cesta má 80 postavičiek. V lete sa mu darí viac.

"Viete, je denné svetlo, práca pod žiarovkou nie je ono. Mám veľa obdivovateľov, ale aj kritikov. Tú prijímam, ale nie od každého. Predsa mi nebude niečo hovoriť človek, ktorý nedokáže rozbiť vajce do praženice."

Foto k článku: Veronika Janušková

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári