V piatok sme si pripomenuli Deň narcisov, ktorého myšlienkou je spoločný boj proti rakovine. Medzi nami žije veľa ľudí, ktorí majú s touto zákernou chorobou skúsenosť vlastnú, prípadne niekto z ich blízkych.

KOŠICE. Z množstva príbehov dnes prinášame dva košické. Iba 7-ročného Lea a 51-ročnej Magdy.

Leo Bartko je krásne chlapča s veľkými očami. Je prváčik a veľký športovec. Žiaľ, svojim záľubám sa v týchto dňoch nemôže venovať tak, ako kedysi.

Leží na oddelení detskej onkológie a lieči sa z choroby, ktorá si nevyberá medzi zdravými ani chorými, mužmi, ženami, či deťmi. Má rakovinu.

Gabriela je Leova mama Lea. jej syn bol ešte vlani v lete úplne v poriadku. V septembri nastúpil do 1. triedy na základnú školu. V októbri dokonca zabehol minimaratón so skvelým časom 27 minút.

„Leo vždy veľmi rád športoval," tvrdí mama. "Aktívne robil gymnastiku, chodil aj plávať. Problémy začali začiatkom decembra, keď začal kašľať. Navštívili sme obvodnú lekárku. Bolo to diagnostikované, ako bežné detské ochorenie a nič nenasvedčovalo, že by sa malo ísť o niečo vážne. Pani doktorka mu nasadila antibiotiká a urobila výter. Tri dni mal Leo teploty, ktoré ustúpili a takmer ustúpil aj kašeľ. Na šiesty deň sa mu teplota vrátila a tak sme s ním opäť šli k lekárke."

Röntgen odhalil nádor

Výter bol negatívny, ale doktorka ho napriek tomu poslala na röntgen. Ako hovorí Leova mama, za toto, sú jej nesmierne vďační, lebo mu tým pravdepodobne zachránila život.

„Tam zistili, že má dosť veľký nádor. Odtiaľ nás teda hneď poslali na onkológiu. Aká bola moja prvá reakcia? Predtým som si myslela: Panebože, nech to nie je zápal pľúc a potom: Kiež by to bol ten zápal pľúc."

Lea si tam hneď aj nechali. Zistili mu lymfoblastický lymfóm, čo je hematologické ochorenie, ktoré postihuje primárne uzlinové lokality. Ide o tzv. nehodgkinovský lymfóm patriaci do skupiny vysokomalígnych lymfómov.

V detskom veku patrí medzi tie s terapeuticky najlepšie ovplyvniteľnou zhubnosťou. Liečba spočíva v chemoterapii podávanej v rámci protokolárnej liečby. Lea teda vzali na áro, kde mu urobili biopsiu.

„Tie prvé chvíle boli veľmi ťažké. Človek je bezmocný. V mojom prípade organizmus zareagoval tak, že si veľa vecí z toho nepamätám. Je to stav, ako keď je človek veľmi šťastný a je v eufórii, tak ja som cítila niečo opačné. Bola som na dne. S manželom a aj celou rodinou sme sa však snažili tváriť pozitívne."

Túto taktiku zvolili hlavne kvôli Leovi. Doteraz to medzi nimi funguje tak, že pred Leom rozprávajú len pozitívne. Najprv boli na detskej klinike, neskôr na áre a tak to Leovi predostierali ako dobrodružnú cestu. Kde sú a kam sa ešte dostanú.

„Všetko sme sa snažili obrátiť na žart, aby to Leo ľahšie znášal. Je samozrejmé, že zo začiatku som sa sama seba pýtala, prečo práve my, prečo sa to stalo. Veď sme žili zdravo a Leo športoval. Neskôr som si ale uvedomila, že to nemá význam a dôležité je riešiť to."

Leova mama prvé dva týždne preplakala. Keď to na ňu doľahlo, šla von, aby ju Leo nevidel.

„Pozitívny prístup je veľmi dôležitý. Personál je veľmi milý, usmiaty. Dvakrát do týždňa tu chodia klauni Červený nos. Leo to zvláda veľmi hrdinsky. Zvykol si aj na injekcie. Zavrie oči, povie tri - štyri... a potom dá pokyn, že ho môžu pichnúť. Celý čas sa pritom pozerá na zákrok, aj keď mu niekedy vyjdú slzičky, ani nemukne. Je to frajer. Na áre si dokonca robil srandičky. Zistil, že keď začne rýchlejšie dýchať, spustí sa alarm. Cielene to urobil dvakrát, potom mu na to samozrejme prišli, že si robí žarty. Je teda taký pozitívny a srandista."

Leo vie, čo mu je, ale jeho rodičia pred ním nespomínajú slovo rakovina, keďže je až príliš rozšírené a až priveľmi spojené so smrťou.

„On vie, že má lymfoblastický lymfóm a syndróm dutej žily. Sú to však pre neho trochu neznámejšie slová ako rakovina. Dokonca si spomenul aj na názov jedného stafylokoka, ktorého mal. Vie teda teraz kopec cudzích slov. My mu už hovoríme, že by mohol byť lekárom. On však chce byť kuchár, alebo futbalista."

Do školy Leo chodiť nemôže, učí sa v tej nemocničnej. Navyše, keďže je striedavo aj doma, jeho učiteľka z bežnej školy za ním chodí a pomáha mu s učivom. „Rád sa hrá na počítači, nie je teda veľmi rád, že tu musí chodiť do školy," usmieva sa G. Bartková.

To, že je Leo na onkológii, nie je ťažké iba pre neho, jeho mamu a otca, ale aj pre jeho staršieho brata Tea, rodinu, starých rodičov.

„Keď sme sa to dozvedeli, Teo bol z toho veľmi vystrašený a zhoršil sa mu prospech. Stalo sa nám, že Leo mal istý čas málo bielych krviniek, nemal imunitu a Teo nám v tom čase ochorel. Aj Teo potreboval, aby sme boli pri ňom, musel byť však u babky. Ja som nemohla byť pri ňom, lebo keby Leo ochorel, malo by to pre neho katastrofálne následky."

Pozitívne myslenie však robí veľa. Rodičia i braček dúfajú, že Leo, sa čoskoro vráti domov. Zdravý. Aby sa mohli opäť venovať spoločným záľubám, najmä športu, turistike a výletom.

Teraz je však pre nich šťastím a potešením už to, ak sú doma spolu všetci štyria.

Najprv prišla o časť prsníka, potom o vlasy

Pani Magda sa s rakovinou zoznámila vo veku 46 rokov. Zhubný nádor na prsníku jej zistili náhodou a len vďaka tomu, že svedomito chodí na lekársku prehliadku. Stalo sa to v roku 2007.

„Môj život bol dovtedy dobrý. Práca, zábava... Pracujem vo firme, ktorá sa okrem iného venuje skladaniu áut - veteránov," vysvetľuje Magda.

"V tom čase mi náhle zomrel otec, psychicky som to nezvládla. Na jar 2007 som sa zo dňa na deň ocitla na operačnom stole, kde mi operovali žlčník. Na jeseň som absolvovala preventívnu prehliadku na mamografe, kde mi našli nádor. Vďaka tomu, že prehliadku absolvujem dobrovoľne sama, každé dva roky."

Nádor bol veľmi malý, nedal sa ešte ani nahmatať. Magda mala teda obrovské šťastie, že sa sama vybrala na prehliadku. Včas sa to podchytilo.

„Šlo to veľmi rýchlo. Vo štvrtok mi to zistili, v piatok ma operovali. Vzali mi časť ľavého prsníka. V sobotu som už bola doma. Keďže som prišla včas, našťastie, nemuseli mi vziať celý prsník. Bolo to hrozné obdobie, navyše, krátko pred Vianocami. Čakala som na výsledky, hoci som už vedela, čo sa deje. Od januára sa rozbehla liečba. Absolvovala som osem chemoterapií a 35 ožarovaní."

Pre ženu musí byť ťažké prísť o prsník či o jeho časť. „Ja som to už tak nebrala. Už vtedy, keď mi to oznámili, bolo to akoby mi povedali rozsudok smrti. Človek vtedy myslí na to najhoršie. Po operácii to dali preč a naordinovali mi zabezpečovaciu liečbu, aby sa to nevrátilo. Po prvých štyroch chemoterapiách, krátkych, 25-minútových, mi nebolo veľmi zle. Ani som nevracala. Potom prišli štyri dlhé, keď mi kvapkala štyri i päť hodín. V ten deň, keď som ju dostala, som hovorila, že som ako zajačik Duracel. Mala som strašne veľa energie. Potom však na štyri dni prišla neznesiteľná bolesť. Boleli ma kosti. Doslova som mala pocit, že sa mi lámu. Akoby mi ich pretáčalo naopak."

Práve kvôli tomu mala Magda brať aj tabletkovú liečbu, ale ju odmietla. Nechcela viac chémie, ako bolo nutné. Namiesto toho upravila stravu. Jedla veľa cvikly i kapusty.

Psychika v tomto prípade robí veľa a dôležitá je aj podpora rodiny. Magda hovorí, že tú našťastie mala.

„V tom čase som ešte nemala vnučku, ale vždy som hovorila, že mňa ešte moja vnučka bude v osemnástich rokoch voziť na babinec. Snažila som sa pozitívne myslieť. Teraz mám vnučku, má rok a pol."

Pozitívne myslela celá rodina. Po operácii si všetci vsugerovali, že vďaka nej je všetko zlé preč a liečba sa deje kvôli obyčajnej chrípke.

Počas liečby rakoviny ľudia najčastejšie schudnú. Magda však pribrala 25 kíl.

„Najhoršie bolo, keď mi vypadali vlasy. To som psychicky nezvládla. Nikto ma nikdy nevidel bez parochne či čiapky. Sama som sa nedokázala na seba pozerať, nieto aby to videli druhí. Videla ma iba moja kamarátka. Ona bola pri mne každý deň liečby. Namiesto obedňajšej prechádzky sedela pri mne v nemocnici. Keď mi začali padať vlasy, bola so mnou u kaderníčky a zo solidarity sa chcela nechať ostrihať aj ona. Teda iba ona ma videla bez vlasov."

V roku 2008 po lete sa všetko zdalo dobré. Pozitívne myslenie pomáhalo, rodina ju držala nad vodou. V októbri Magda nastúpila do práce. Chcela byť medzi ľuďmi a prísť na iné myšlienky.

Nebola tam však ani tri týždne, keď prišla druhá krutá rana. Na gynekologickej prehliadke sa dozvedela, že má ženské orgány posiate cystami.

Absolvovala operáciu, kde našťastie zistili, že sú nezhubné. Pre istotu jej však všetky ženské orgány vybrali. Keďže však už nemala vek na dieťa, ale na vnúča, na tom jej až tak nezáležalo. Hlavne, že žila.

Na psychike to všetko zanechalo poriadne následky. „Neuvedomila som si, že som sa prestala usmievať. Plakala som, aj keď išiel večerníček. Bola som v hlbokej depresii. Syn si to všimol a vzal ma na psychiatriu. Každá žena by tam mala v takej situácii ísť. Nie je to hanba..."

Časom sa z depresie dostala. Trvalé následky po chorobe však ostali. „Vládzem oveľa menej ako kedysi. Nemôžem lyžovať, hrať bedminton... Treba však žiť ďalej. Bolo, prešlo a dúfam, že sa nevráti. Už to nechcem nikdy zažiť..."

Do práce sa Magda natrvalo vrátila tohto roku. Momentálne chodí každé tri mesiace na prehliadku na onkológiu.

Raz za rok absolvuje veľkú prehliadku s mamografom a ultrazvukmi. A hoci vyzerá silná, na každú kontrolu chodí s malou dušičkou a strachom, čo jej povedia.

Choroba robí s ľuďmi, ktorých sa týka, i s okolím, rôzne veci. Ľudí spája, rozdeľuje, ale aj viac stmeľuje. Posledné spomenuté bol prípad Magdy a jej partnera.

„Po 30 rokoch života sme sa minulý rok, keď som mala 50, rozhodli vziať sa. Veľa žien, ktoré som počas choroby stretla, malo ten problém, že ich muži opustili. Nás to viac stmelilo."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári