KOŠICE. Životné míľniky ľudí sú rôzne. S niektorými sa osud celé roky pohráva, iní prídu o všetko odrazu. Zvláštnou kapitolou sú príbehy, ktoré v sebe nesú isté posolstvo.

O narkomanovi, ktorého Boh priviedol na správnu cestu, o smrteľne chorom človeku, ktorého vyliečila viera alebo o pastorovi, ktorý ešte pred niekoľkými rokmi holdoval alkoholu a čelil bezútešnej rodinnej situácii.

Posledný spomínaný príbeh prežil Ladislav Duna, momentálne boží služobník na Luniku IX.

Ťažké detstvo a mladosť

Duna má 40 rokov a vyrastal v Košiciach. "Býval sme s rodičmi a desiatimi súrodencami v dvojizbovom byte blízko nemocnice v MČ Juh. Z detí som bol najstarší," spomína.

"Bolo to veľmi zlé. Rodičia spali s mladšími deťmi v spálni, staršie spali v kuchyni. Kde sa dalo. Aj na zemi. Z rodiny som pracoval iba ja a otec."

Ladislav ako každé dieťa nastúpil na základnú školu, neskôr na strednú poľnohospodársku školu.

„Bolo to dvojročné štúdium v Barci. Ja som nebol vidiecky chlapec, ale mestský, takže tá práca sa mi veľmi nepozdávala. Po skončení školy som teda hľadal inú. Našiel som ju v Správe mestských komunikácií."

Opravovali chodníky i kanalizácie. Odtiaľ šiel "na vojnu" a keď sa vrátil, spoznal sa s budúcou manželkou Annou.

„Vzali sme sa v roku 1990 v tom istom sa nám narodil syn Martin. O rok neskôr Lacko. Stále sme bývali u mojich rodičov. Bolo to ťažké. Písali sme žiadosti na mesto o pridelenie bytu, no čakacia doba bola 10 rokov. Vôbec sa nám nedarilo. Z peňazí bolo ťažké vyžiť, nieto ešte nasporiť na nejaké vlastné bývanie."

Odchod za hranice prehĺbil napätie v rodine

Častou možnosťou, ktorú v takejto situácii využíva veľa ľudí, je odchod do zahraničia. Aj Ladislav tak uvažoval.

„V roku 1991 sme s manželkou a synmi 'emigrovali' do Nemecka. Martin mal asi rok a pol a Lacko asi šesť mesiacov. No aj tam to bolo ťažké. Zaregistrovali sme sa a hľadali prácu. Boli sme tam tri mesiace a keďže sme si prácu nenašli, museli sme sa vrátiť. Po návrate sme nemali kde bývať a museli sme ísť späť k rodičom. Našťastie, prácu som si našiel. Zamestnal som sa na železnici v jedálenských lôžkových vozňoch. Pracoval som ako manipulačný pracovník. Zásoboval som tie vozne."

Všetko, čo sa tie roky dialo, zanechalo stopy a odrážalo sa na rodine, na vzťahoch v nej. Pán Ladislav nemal s manželkou dobrý vzťah.

Neustály tlak, finančná tieseň a neskôr ďalšie dieťa, to všetko spôsobilo citový chlad a problémy v rodine. Ladislav priznáva, že situáciu nezvládal a vtedy často konal impulzívne. Veľa pil a fajčil.

„Bolo tak, že som si vypil a niekedy veľa. Nepoznal som mieru," priznáva.

"Samozrejme, malo to zlý vplyv na rodinu. Nevnímal som to, že máme málo peňazí a že tie, čo prepijem, sa mohli použiť na niečo iné. Videl som len seba. Manželka sa o mňa bála, lebo som robil na železnici a nebolo dobré, ak som to miešal s alkoholom. Lebo často sa stalo, že hneď po skončení zmeny som šiel s kolegami na pohárik. Neraz som sa aj poriadne opil. Hádali sme sa preto."

Keďže práca na železnici bola finančne slabo ohodnotená a manželke Anne sa nedarilo zamestnať, finančná situácia rodiny nebola dobrá. Znova sa preto rozhodli odísť za hranice.

„Prácu na Slovensku som si však pre istotu poistil. Na rok som si vzal neplatené voľno. Rátal som s tým, že ak sa vrátime, znova môže byť problém. V roku 1995 sme teda odišli do Belgicka."

V Belgicku stretol misionárov

V Belgicku po prvýkrát stretli misionárov, ktorí chodili kázať slovo božie. „My sme boli na Červenom kríži a oni tam prišli. Tlmočili evanjelium v štyroch jazykoch. Rozumeli sme rusky. Keď sa na to spätne dívam, viem, že Pán Ježiš nás volal k sebe. Ale nás to vtedy nezaujímalo."

Po troch mesiacoch, keďže si v Belgicku prácu nenašli, sa Dunovci opäť museli vrátiť na Slovensko.

Po návrate v roku 1995 sa Lasdislav vrátil do zamestnania, ktoré ho počkalo. Bývali stále u jeho rodičov.

„Raz nás navštívila manželkina sesternica, ktorá chodila do Apoštolskej cirkvi. Hovorila nám, že mali takisto problémy, hľadali prácu, boli v zahraničí a nedarilo sa im. No odkedy 'uverila', odkedy chodí do tej cirkvi, všetko je iné. Jej život sa úplne zmenil. Zlepšil sa aj vzťah s manželom a s rodinou. Najprv pozvala do tohto zboru moju manželku. Anička tam prežila zvláštny dotyk. Začala sa modliť k Pánu Ježišovi a cítila, že sa niečo stalo."

Keď prišla Anna domov, Ladislav si všimol, že sa niečo zmenilo. Modlila sa, čítala Bibliu a volala do zboru aj svojho muža.

„Ja som ale nevidel, že to je tá cesta, ktorou mám ísť. Som trochu tvrdší oriešok. Nedal som sa. Aj som sa trochu hanbil."

Manželka tam chodiť neprestala a stále sa modlila za rodinu. Raz mali mať evanjelizáciu na Hlavnej ulici.

"Tam som sa napokon rozhodol ísť. Zrejme aj preto, lebo som vedel, že je to vonku a bude tam veľa ľudí. Šli sme tam celá rodina. Počúval som tam rôzne svedectvá, chvály na Ježiša a videl som tam aj veľa ďalších Rómov."

Uvedomil si, že je hriešny

Možno práve to Ladislav primälo k tomu, že tiež začal chodiť k jednej skupinke, ktorá sa schádzala u jeho strýka.

„Hovorilo sa tam o Ježišovi a raz tam zaznelo niečo z Jánovho evanjelia. 'Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna. A každý, kto uverí v neho, nezahynie, ale bude mať večný život.' Vtedy sa v mojom živote udialo niečo zvláštne. Uvedomil som si, že som hriešny. Ľudia, ktorí tam slúžili, pýtali sa, že kto chce prijať Ježiša. Prihlásil som sa. V mojom srdci sa udialo niečo zvláštne. Nikdy dovtedy som to nezažil..."

Prítomní sa vraj Ladislav pýtali, čo sa s ním deje, lebo na ňom bolo vidieť čosi neurčité. Opisoval to ako obrovský oheň vo svojom srdci.

„S manželkou a deťmi sme potom začali chodiť do zboru Apoštolskej cirkvi a tu sa zmenil môj život. 'Pán' ma zbavil závislosti od cigariet a prestal som aj piť. Čítali sme sväté písmo, modlili sme sa a prosili sme Boha, aby nám pomohol s bývaním. Hovorili sme o tom aj s ľuďmi zo zboru. Chodila tam aj istá Eva Curilová a práve ona nám pomohla s bytom. Dala nám do podnájmu jednoizbový byt."

Okrem toho si Dunovci nanovo podali žiadosť o sociálny byt.

„O rok a pol, v roku 1999, sme dostali byt na Luniku IX. Okrem toho, že sme chodili do zboru, ja som navštevoval trojročnú zborovú biblickú školu. Duchovne som rástol aj absolvovaným štúdiom Školy zakladania zborov. Postupne som začal sám slúžiť Rómom na Luniku IX. V máji 2005 bol na Luniku IX založený zbor Apoštolskej cirkvi. Takto začala rásť moja služba medzi Rómami. Najskôr som sa stal vedúcim skupinky a neskôr pastorom na plný úväzok."

Ladislav je Róm, preto mu je iste zaťažko vnímať situáciu na tomto sídlisku. „Situácia je tu veľmi, veľmi zlá. Najviac trpia deti. Je tu zima. Keď sme sem prišli bývať my, bolo to tu celkom iné. Bola tu zeleň, teplá voda, fungovali výťahy, ústredné kúrenie... My ako platiči sme však časom doplácali na neplatičov. Odpojili vodu, kúrenie... Znova sme teda písali žiadosti a modlili sa. Takto sa predsa nedalo žiť. Boh nás vyslyšal a v roku 2007 sme dostali byt na Herlianskej ulici a odišli sme bývať z Lunika preč. Neboli sme jediní, mnohí poodchádzali."

Z Lunika odišiel, kázať neprestal

Kázať však Ladislav na Luníku IX neprestal. Záleží mu na obyvateľoch a snaží sa im pomôcť. Človek by mohol mať pocit, keďže je Ladislav medzi „svojimi", že viac na neho dajú a nechajú si poradiť.

„Ľudia sú všelijakí. Aj veriaci, aj neveriaci. Ale vidíme obrovské výsledky práce. Boli tu ľudia, závislí od automatov, cigariet, drog, kariet, prekvitalo tu úžerníctvo. V zbore máme ľudí, čo robili úžerníctvo a prestali ho robiť. Ľudia, ktorí začali navštevovať náš zbor, sa zmenili. Zmenili sa celé rodiny. U ľudí, ktorí uveria, ako som uveril ja, vidíme výsledok."

Sú však aj iní. Prídu sa pozrieť na bohoslužby, ale neosloví ich to. Neuveria a ostávajú žiť starým spôsobom života. Dnes navštevuje zbor asi 80, 90 ľudí.

Zázraky sa však nedejú zo dňa na deň, treba im nechať čas. Ani na Luniku IX sa hneď situácia nezmení, ale nie sú vždy podstatné hneď veľké veci, stačí, aby vychádzali malé.

„Je výrazný rozdiel v tom, koľko ľudí na tomto sídlisku počulo hlásané evanjelium a koľko ich teraz chodí na bohoslužby. Keď sme sem prišli, nerobili sme to vo veľkom. Začali sme od susedov. Najskôr tým najbližším a oni to šírili ďalej. Ľudia videli, že im ideme príkladom. Videli, že dobre žijeme, nehladujeme. Zatúžili po tom a my sme im hovorili, ako to dosiahnu. Neskôr sa moja manželka začala venovať deťom na Luniku IX. Pracovala s nimi. Začali sme sa stretávať aj po domoch a neskôr v kultúrnom dome. Dnes je z toho zbor."

Situácia na Luniku ho ťaží

To všetko je síce pekné, ale faktom stále ostáva to, že Lunik IX je sídlisko, kde mnohé bloky nemajú okná, kopia sa tam haldy odpadu, dospelí popíjajú, deti fetujú a hrajú sa v kontajneroch.

A hoci sa situácia aj vďaka Ladislavovi a jeho manželke mení, nemá aj on niekedy pochmúrne myšlienky?

„Mám, ale potom si spomeniem na to, čo Boh urobil so mnou a čo urobil s ďalšími ľuďmi. Ako im zmenil životy. Preto viem, že sa to oplatí robiť..."

Ladislav pomáha druhým, ale dobre sa postaral aj o svoju rodinu. Obaja synovia majú v rukách remeslo. Jeden je mechanik a druhý mäsiar.

Keď sa teda pokúša ich otec meniť myslenie ľudí na Luniku IX, nemusí iba čítať z Biblie, ale môže poukázať aj na konkrétny príklad toho, že nie je dôležité, či je človek biely, čierny, bohatý, či chudobný, ale akým je človekom a ako dokáže vychovať svoje deti.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári