V rozhovore prezradil, ako by si želal, aby fungoval priestor, v ktorom býva „duch“ mesta.
Múzeum „opúšťate“ po trinástich rokoch. Cítite ľútosť?
- Niektorí sa ma pýtajú, prečo odchádzam. Áno, mohol by som ešte ostať, ale myslím, že všetko má svoj čas. Mám už dôchodkový vek, odkrútil som tu trinásť rokov a možno sa už aj objavil pocit, že nový človek prinesie novoty. Dúfajme, že to bude v prospech múzea.
Máte pre svoju nástupkyňu nejakú dobrú radu, ktorú ste jej pošepli?
- Viem, že má určitú predstavu, ako ďalej múzeum viesť, tak aby od nej neupustila. Možno totiž budú ťažkosti finančné či iné, ale treba sa usilovať o to, aby svoje vízie naplnila a aby sa zachoval duch múzea. Lebo ja sa na to pozerám tak, že tu „býva“ duch mesta. Löfflerovci mali veľmi blízko ku Košiciam, inak by mestu nenechali celý svoj majetok. Preto by sa o to malo starať mesto, nielen mestská časť. Aby naďalej ľudia mohli povedať, áno, keby Löfflerovci žili, tak by boli spokojní aj oni. To mi totiž vždy pohladilo dušu.
Múzeum sa vám zrejme dostalo pod kožu.
- Nie je to práca, ale štýl života. Žijem ním celý deň, 24 hodín. Robím to však s radosťou. Keď som nastupoval, vedel som, do čoho idem. V kultúre som pracoval aj predtým, či už ako novinár, alebo som organizoval podujatia. A natoľko som si vážil Löfflerovcov, že keď sa mi naskytla táto možnosť, prijal som ju a usiloval sa riadiť múzeum tak, aby som bol spokojný ja a možno keby žili Löfflerovci, tak aj oni. A samozrejme, aj naši návštevníci.
Keďže ste v „svojom“ múzeu pečený-varený, je to akoby váš druhý domov?
- Mal som šťastie, že som pracoval v kolektíve, ktorý bol jedna rodina. Vždy som sa tu cítil dobre, dalo sa tu žiť a pracovať bez stresov. A odkedy som tu, nemal som problémy ani so zriaďovateľom. Mohlo byť zastupiteľstvo zložené z funkcionárov rozličnej politickej príslušnosti, nemal som problémy. A myslím si, že ani oni so mnou. Vždy sme si všetko vydiskutovali, vedeli sme odkiaľ - pokiaľ a za činnosť múzea sme sa nemuseli hanbiť.
Po svojom odchode sa zrejme zaradíte k skalným návštevníkom múzea.
-Určite. Budem fandiť. Budem rád, keď bude žiť a pracovať aspoň tak, ako doteraz. Keď lepšie, tak budem ešte spokojnejší. Myslím si, že v meste má toto zariadenie svoje opodstatnenie a predpokladám, že či s mojou pomocou, alebo už bez nej, bude naďalej dobre pracovať.
V súčasnej dobe sú tendencie príliš modernizovať takéto kultúrne „stánky“, čo však môže byť niekedy na škodu. Čo myslíte?
- Podľa mňa by to malo ostať tak, ako je. Preto sme v roku 2002 začali hore v komorných priestoroch dávať priestor práve klasickému umeniu, prípadne strednému prúdu a dole majú možnosť prezentovať sa mladí umelci. Takto to vidím, takto je to dobre vyvážené. A je to cenná devíza. Keď sa mladí ľudia prídu pozrieť na moderné diela, už si zájdu aj hore a pozrú si klasickejšie umenie a opačne. Aspoň vidia, nech už to hodnotia akokoľvek. Nehovoriac o tom, že ani stálu expozíciu by som nemenil. Návštevníkovi totiž poskytuje v kocke ucelený obraz o výtvarnom umení v Košiciach v minulom storočí. Sú tam diela od Halásza - Hradila, Jakobyho, Bauera, Csordáka, Króna až po Eckerdta, alebo Zbyňa Prokopa. A svoje opodstatnenie tu určite majú aj komorné koncerty, besedy a prednášky.
A čo odkážete tým, ktorí neustále tlačia len na čo najvyššiu návštevnosť?
- No áno, sme radi, keď príde veľa ľudí. Ale zase nasilu propagovať kultúru netreba. To už je potom komerčná sféra... Už sa potom nebavíme o hodnotách a nie je to ono. Podľa mňa máme aj tak dosť milovníkov umenia. Treba im skrátka len pripravovať projekty na úrovni a to je „vsjo“.
Na čo sa po odchode z funkcie najviac tešíte?
- Určite si prečítam viac kníh. Možno budem viac chodiť na výlety a dovolenky. A mám záhradu, budem v nej robiť napríklad od marca do októbra, starať sa o mladé stromčeky, s manželkou pestovať kvety, zeleninu a keď sa nám zachce, tak prídeme do Košíc do múza či galérie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
