Koncom marca sme na tejto strane predstavili Kláru Holú, ktorá sa v Košiciach zúčastnila v Knižnici Jána Bocatia výstavy fotografií o ľudských právach. V prvej časti sme sa venovali jej cestovateľským zážitkom, dnes si Klára viac zaspomína na svoju prácu

Klára pracovala šesť mesiacov ako dobrovoľníčka v Nairobi v Keni, v centre Bosco Boys pre deti v núdzi. „Tvorí ho domov pre chlapcov, ktorí strávili časť života na ulici a základná škola, ktorú navštevujú aj chudobné deti z okolia. Chlapci aj dievčatá," rozpráva o pobyte. „Centrum Bosco Boys už pomohlo stovkám detí, poskytlo im nový domov a umožnilo im získať vzdelanie. Život na ulici je veľmi drsný, krutý, a zvlášť pre deti. Väčšina z nich sú siroty či polosiroty, o ktoré sa ich príbuzní nedokázali postarať. Mnohé deti rodičov aj majú, na ulicu ich však dohnala extrémna chudoba, hlad, domáce násilie, alkoholizmus rodičov a pod."

Z týchto dôvodov sa deti na ulici pretĺkajú životom úplne sami. Namiesto toho, aby si užívali bezstarostné detstvo a chodenie do školy, musia si zháňať živobytie. „Ich prvoradým záujmom sa časom stane snaha prežiť - zohnať niečo na jedenie (aj keby to bolo vytiahnuté z odpadkového koša). Druhou dôležitou vecou je nájsť si bezpečné miesto na prespanie, kde človek vydrží do ďalšieho dňa. Niektoré deti sa živia len žobraním, iné rôznymi službami, napríklad vykladan tovaru, umývaním áut, triedením odpadu a jeho odovzdávaním do zberu."

Je jasné, že vďaka tomu, veľmi ľahko skĺznu aj do kriminálnych aktivít. Navyše, ako pokračuje v spomínaní Klára, veľa detí na ulici fetuje lepidlo. Vraj vtedy necítia hlad, zimu ani bolesť, neprekáža im, že sú špinaví, otrhaní a smrdia, že sa im ľudia vyhýbajú, ignorujú ich alebo odháňajú. Život na ulici nemá žiadnu perspektívu, a bez podania pomocnej ruky sa málokomu podarí vymaniť sa zo začarovaného kruhu biedy a zaradiť sa do spoločnosti.

Upútalo ich pexeso

K takýmto deťom sa teda Klára dostala ako učiteľka. V Bosco Boys učila angličtinu tretiakov a piatakov v prípravnej škole rehabilitačného centra. Tu strávili chlapci niekoľko prvých mesiacov po príchode do centra. Odvykali si od závislostí a zlozvykov ulice, zoznamovali sa s fungovaním a pravidlami centra, učili sa rešpektovať učiteľov, vychovávateľov aj ostatných chlapcov. Starali sa o svoje veci a dopĺňali chýbajúce vedomosti. V triede, našťastie, mala len okolo 15 žiakov, no aj tak bolo učenie veľmi náročné.

Žiaci totiž mali rozdielny vek, nie každý mal dovtedy možnosť chodiť do školy. Deti boli presne také, ako všetci školáci sveta - živé, nezvyknuté sedieť ticho na jednom mieste. „Pred obedom už boli všetci hladní a keď bolo príliš teplo, zaspávali na laviciach. Niektorí tretiaci nevedeli ani čítať, angličtina predsa len nebola pre nich materinskou rečou. Hoci je v Keni oficiálnym jazykom, na rad prichádza až po rodnom kmeňovom jazyku a všeobecne rozšírenej svahilčine."

Po skončení vyučovania mali deti na programe oddych a hry. Ich najobľúbenejšou bol futbal, ktorý hrávali dennodenne minimálne hodinu. Okrem toho mali čas na prácu (upratovanie, pranie, pomoc v kuchyni, na záhrade) a večer štúdium. „My, dobrovoľníci, sme sa k nim pripájali podľa potreby. Ja som s ními veľmi rada hrávala pexeso, ktoré som doniesla z domu. Bola to pre nich úplne nová hra, s peknými, zaujímavými obrázkami. Vkladali sa do nej s veľkým nadšením a dokázala ich zaujať na dlhú dobu. Často sme si spolu kreslili, čítali, niečo vyrábali, alebo sa len tak rozprávali. O Keni a Slovensku, o živote, o našich rodinách a kamarátoch, o zážitkoch z minulosti aj o snoch do budúcnosti. Po večeroch som doučovala matematiku, vedy, a občas dokonca aj svahilčinu, keďže sa celkom jednoducho číta. Hoci rozumela som asi len jedno slovo zo sto," hovorí so smiechom.

Azda každý učiteľ pozná chvíle, keď sa deťom nechce, keď vyrušujú, hádžu po sebe veci a zabávajú sa. Skrátka nechce sa im učiť. Toto si vyskúšala aj Klára. „V mojej krátkej učiteľskej kariére v Keni prichádzali aj chvíle, keď som bola v koncoch a nevedela si dať rady. Keď nikto nepočúval a každý si robil, čo chcel. Keď sa chlapci hádali alebo pobili, navzájom si brali zošity a knihy a vždy strácali ceruzky a pýtali si nové."

Všetky trápenia však vynahradili chvíle, keď sa žiaci tešili zo správne vypracovaného cvičenia, keď napísali zaujímavý sloh, keď sa vedeli podeliť o učebnicu, keď jeden druhému vysvetlil niečo, čomu nerozumel. „Za svoj veľký úspech považujem to, keď mi jeden piatak povedal, že vďaka mne sa rozhodol čítať si zadanie pri písomkách a odpovede a, b, c, d už netipovať, ako to robil doteraz."

Smelé plány

Pre Kláru bolo náročné zvykať si na nové prostredie, cudzí jazyk, iné zvyklosti. "Tri mesiace mi trvalo len naučiť sa rozoznávať deti i dospelých, jedného od druhého, a pamätať si ich po mene. Až postupne som si uvedomovala, akí sú rozdielni, hoci na prvý pohľad všetci čokoládoví," smeje sa. „Vystrihaní nakrátko a v rovnakých sivo-čiernych školských uniformách. Oveľa ľahšie sa dali rozpoznať po vyučovaní, keď sa prezliekli do domáceho. Keďže nemali veľa vecí, mohla som si byť istá, že napríklad ten v strakatej červeno-sivej bunde je Kevin a že tričko so supermanom stále nosí Peter."

Je určite veľmi ťažké učiť a pracovať v takých podmienkach. Dívať sa na deti, ktoré nemajú rodičov, ktoré nikto neľúbi. Aj Kláru zo začiatku napĺňala ľútosť. „Veď to boli malí školáci, deti a tínedžeri, ktorí si zažili také ťažké veci, ako u nás možno nejakí starší bezdomovci, a ešte aj oveľa horšie. Niektorí mali za sebou pobyt vo väzení, v polepšovni, mnohí boli bití a zneužívaní. Vedeli, čo znamená skutočne hladovať, poznali strach zo smrti aj hnev či nenávisť. Postupne však ľútosť voči nim prekryl obdiv, náklonnosť a túžba pomôcť im rásť a podeliť sa o to, čo som ja dostala v tak veľkej hojnosti."

Obdivovala ich, že napriek ťažkej minulosti dokázali znova vstať, vykročiť, chopiť sa šance, radovať sa z nového dňa, z každého malého úspechu, z novej hry, chutného jedla. „Mali smelé plány do budúcnosti a vytrvalo na sebe pracovali. Vnímala som ich veľkú vďačnosť za to, že im niekto pomohol. Viacerí mi hovorili, že keď vyrastú, budú sa starať o opustené deti tak, ako sa iní ľudia postarali o nich."

Za krajší svet

Ako pokračuje Klára, centrum Bosco Boys funguje vďaka sponzorom, ktorí pokladajú za dôležité dať týmto deťom šancu na lepší život. „Významná pomoc prichádza aj zo Slovenska, či už finančne alebo cez dobrovoľníkov. Centrum spravujú Saleziáni don Bosca, ktorí sa po celom svete venujú výchove a vzdelávaniu detí mladých a zvlášť chudobných a opustených. Vďaka ich dlhodobej a aktívnej prítomnosti medzi mladými je ich práca efektívna, adresná a účinná."

Do Bosco Boys chodievajú dobrovoľníci z rôznych krajín. Z pobytu si odnášajú nielen nevšedné zážitky a skúsenosti, stovky fotiek či exotické suveníry, ale aj dlhodobé kamarátstva, nové pohľady na život a na svet, zrelšie postoje, otvorenosť, spoluzodpovednosť za šťastie druhých. „Mne osobne ukázali tamojší ľudia, ako málo stačí k radosti, k spokojnému životu. Ako sa netrápiť nad maličkosťami, ako zvládnuť ťažkosti a nepohodlie. Aké dôležité je zastaviť sa pri druhom na kus reči, ako práca neutečie a napríklad aj to, ako z ničoho vyrobiť hračku," hovorí so smiechom. „Nepamätám sa, že by som niekoho počula sťažovať sa. Je pravda, že často prosili o pomoc, podporu, čokoľvek. Ale nezúfali si, ani keď zažívali ťažké časy."

Každý človek, ktorý sa na Slovensko vráti z krajín tretieho sveta, začne vnímať mnohé veci ináč. Hoc aj obyčajnú pitnú vodu. „Po návrate na Slovensko mi často napadne, akí sme tu zhýčkaní a v akom blahobyte si žijeme. Ani netušíme, akú veľkú hodnotu má niekde vo svete pitná voda, zdravotné poistenie alebo starostlivosť rodičov. Alebo aký dôležitý je odvoz odpadu a aká skvelá je hromadná doprava, ktorá chodí načas. Mrzí ma, keď vidím ako je malý druhák na Slovensku nespokojný, že jeho narodeninová hračka stála 'len' 25 eur ... Priala by som si, aby sa ľudia toľko nezháňali za senzáciami, pohodlím a luxusom, ale radšej sa zastavili a poobzerali okolo, s kým sa môžu podeliť o kúsok zo seba. Aby bol svet krajší, veselší a lepší."

Sú v kontakte

Z dobrovoľníckej cesty si priniesla mnoho zážitkov a mnoho spomienok na deti, ktoré navždy ostanú v jej srdci. „Hoci sme od seba veľmi vzdialení, dnes už nie je taký problém udržiavať kontakt. Vždy sa poteším, keď dostanem správu z Bosco Boys. Keď sa dozviem o nejakom úspechu 'našich' detí, keď mi aj po roku napíšu, že mi ďakujú, že som sa im venovala. A keď príde nejaká smutná správa, lebo aj také patria k životu, tak sa môžeme navzájom podržať a povzbudiť."

Od dona Bosca, zakladateľa saleziánov, je známy jeho výrok voči mladým - ukradli ste mi srdce. "Teraz už viem, ako to myslel. Mnohé deti mi skutočne prirástli k srdcu. Veľmi rada by som ich videla viesť život, ktorý stojí za to. Pevne dúfam, že sa mi podarí naďalej k tomu prispievať aj svojou troškou," zasnívala si Klára na záver.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári