Aj jarné (cyklo)prechádzky majú svoju históriu

Keď má človek bicykel, tak si na ňom aj zamaká. Tak, že ho každú chvíľu opravuje alebo prípadne na ňom aj jazdí. Je to tak už pekných pár desaťročí v skutočnosti, no vo fantázii jazdil človek už v 13. storočí pred Kristom.

Lebo v Číne už vtedy ktosi nakreslil behací stroj a nikto ten obrázok odvtedy nestratil.

Pravda, to je čosi úplne iné než terajšie bicykle. No aj cesty sú už o inom. Netreba sa po nich tak terigať. Ba čo viac, vznikajú aj tie špeciálne – len pre bicykle. V Košiciach môže byť vzorom Hlavná ulica s červeným chodníkom, na ktorý doviezli asfalt až z Anglicka. Ak nie ste cyklista, tak by ste nepovedali, koľko takýto chodník na európskej úrovni spraví radosti nielen cyklistom, ale aj skejtbordistom, kolieskovým korčuliarom a vozičkárom. Hlavná ulica tak ožíva pohybom a je veselšia. Podobný chodník je už aj na Komenského ulici.

Prvý cyklochodník v Košiciach vznikol Nad jazerom. Triedou SNP sa tiahne ďalší. Vaša cyklistická potulka môže smerovať aj od Lokomotívy cez Potočnú ulicu do Čermeľa. A časom by mala pokračovať až na Alpinku.

V okolí Košíc je možností jedna radosť, aj keď východiskových smerov je niekoľko:

1. Z Myslavy, pri vstupe do ktorej sa občerstvíte na salaši a potom pôjdete ako keby na chatu Lajoška, čiže najprv do Nižného Klátova, popri vodnej nádrži Bukovec popod Kojšovskú hoľu cez Zlatú Idku. Vodnú nádrž radšej obíďte a po druhej strane sa vráťte. Cestou si odskočte do ďalšej vodnej nádrže Pod Bukovcom. Do Košíc sa vrátite už iní, okúpaní (33 km).

2. Z dediny Ťahanovce, aby ste nezablúdili, pôjdete ďalej popri Hornáde a on popri vás. Až po záhradky (18 km).

3. Z Vyšného Opátskeho za kostolom zabočíte doľava a popri záhradkách sa dostanete až na vrch, potom ku krížu a cestou do Bystera. Košickou Poliankou a Krásnou nad Hornádom späť (30 km).

4. Z Furče k vodárni a asfaltkou až na Zelený dvor. Tam doprava do záhradkárskej osady Beniakova Polhora. Ďalej po pravom brehu Torysy cez Beniakovce do Hrašovíka a okolo kostola späť.

5. Z Jazera popri Hornáde, popod most až za dedinu Kokšov-Bakša, štrkovisko v Ždani, most do Myšle. Späť po ceste Slanec – Košice.

Hádam najtypickejšie vychádzkové miesto pre Košičanov, našťastie stále neprístupné autom, ale iba na bežkách, bicykli, koňmo a pešo, ešte existuje aj v 21. storočí. Je 14 km severozápadne od Košíc a na mape by ste tam zbadali napísané: chata Lajoška. A možno aj kótu: 908 metrov nad morom.

Keby sa plány stávali skutočnosťou okamžite, tak by táto chata stála na svojom mieste už koncom 19. stor. Presnejšie v roku 1897 v turistickom sprievodcovi po okolí Košíc im napadlo, že na Prednej holici by bolo dobré postaviť chatu. Od myšlienky k činu bolo 17 rokov aj preto, že všetko dačo stojí. 1 500 korún bola cena výstavby dreveného zrubu s kuchyňou, dvoma izbami a otvorenou verandou. Od mája 1914 ju už využívali, ale niektorí aj rozkrádali, asi aj preto, že prišlo ťažké obdobie 1. svetovej vojny. Ani po jej konci si chata neoddýchla, lebo sa tam hlušili maďarská Červená armáda a 30. strelecký pluk československého vojska. Chata ostala taká poškodená, že na jej opravu sa Karpatský spolok odhodlal až v roku 1925. Dve izby nového zrubu s 24 posteľami otvorili koncom leta toho istého roku. Veľkú zásluhu na obnovení i na jej ďalšom fungovaní mal predseda spolku Ľudovít (Lajos) Konrády (1859 - 1929). Tento hyperaktívny kňaz, ba až kanonik, pôsobiaci v Košiciach, zaviedol do Dómu sv. Alžbety elektrinu, vydával časopis pre tovarišov, bol charitatívny, dirigoval spevokol a aby bolo piesní viac, ešte ich aj skladal a vlastným nákladom vydal spevník. Chodieval tiež do Cisárskej polepšovne, medzi skautov a s turistami aj na zrekonštruovanú chatu na Prednej holici. To ešte netušil, že zato, že sa o ňu tak zaslúžil, nazvú ju po ňom. Stalo sa tak v roku 1929. Dovtedy žil Lajos báči a odvtedy žije chata s novým menom Lajoška.

Aj 2. svetová vojna priniesla do Lajošky poriadny rozruch. Vystriedali sa tam maďarskí pohraničníci (keďže patrila svojím územím, rovnako ako Košice, Maďarsku), turisti, Nemci i partizáni. Tí sa v nej utáborili koncom roku 1944 a odtiaľ podnikali akcie do okolia, až vyhodili do povetria výcvikové stredisko lovcov partizánov v bývalých Rudnianskych kúpeľoch. Po decembrových bojoch v predposledný deň roka partizáni z chaty odišli. Na druhý deň, Silvester 1944, boli fašisti takí „frajeri", že ju už opustenú zapálili. Obete vojny sú vraj pochované pri neďalekej drevenej kaplnke. Už krátko v roku 1946 na mieste chaty spravili provizórnu lyžiarsku útulňu a od r. 1951 bola znovu vybudovaná s kapacitou v tom čase 26 miest.

Odvtedy ju s prestávkami možno navštevovať. Najkratšou cestou za hodinku z Vyšného Klátova alebo z Jahodnej za 1 a 1/4 hod., no aj dlhšími, napr. z Košíc. Môže byť skvelou zastávkou na hrebeňovke Slovenského rudohoria i tzv. Ceste hrdinov SNP, ktorá ide z Dukly celým Slovenskom až na Devín. A keďže chata nie je pre takých, čo musia ísť všade autom (ba možno ani naň nemajú), dá sa v nej najesť a vyspať nielen dobre, ale aj lacno ako málokde.