Pre návštevníkov kina sú často neviditeľní. Prichádzajú totiž pred nimi a odchádzajú poslední. V tmavej miestnosti, kde strávili časť života, pracujú premietači čo najtichšie a pri malom svetle, aby divákov nerušili. Patrí k poslednej generácii filmových premietačov, profesie, ktorá s príchodom digitalizácie už čoskoro zanikne.

KOŠICE. Pavol Najmik je už na dôchodku, vyzerá však aspoň o 10 rokov mladšie. Vlani v septembri to bolo presne 43 rokov, odkedy je premietačom.

O svojej práci nehovorí ako o zamestnaní, ale ako o veľkom koníčku. Predtým však pracoval ako zvárač.

„Posledný polrok v strojárenstve bol nedostatok zváračov, tak majster povedal, že sa musím naučiť zvárať," spomína P. Najmik.

"Ale tak ma boleli oči, že mama mi musela prikladať ráno smotanu na ne, aby som ich vedel otvoriť. V strojárenstve ma to nikdy nebavilo a dozvedel som sa, že je taká možnosť ísť za premietača."

Začiatky v kine Tatra

Začal ako praktikant, po pol roku úspešne absolvoval premietačské skúšky v Bratislave a od 1. septembra 1968 až do dnešného dňa je premietačom.

„Baví ma to dodnes, je tam niečo aj zo strojáriny aj z elektrotechniky. Mám radosť z toho, že ľudia sa zabávajú. Na tom som sa vždy zabával ja, že druhí sa smiali."

Rozprávanie s P. Najmikom je ako exkurzia po zákulisí košických kín naprieč desaťročiami. Pamätá si aj svoj prvý film.

„Začínal som v kine Tatra. Bolo to v nedeľu poobede, americký western Dostavník. Denne sa v tých časoch premietali tri predstavenia, v sobotu a nedeľu najmä detské filmy."

V roku 1977 vymenil Tatru za prvé panoramatické kino v bývalom Československu. Venoval mu aj najviac svojich rokov.

„Keď som prišiel do Družby, začali školské predstavenia. Odvtedy som tam pôsobil až do roku 2002, deväť rokov som bol aj vedúci. Kľúče od Družby som 1. júla odovzdal magistrátu a tým pádom som šiel na úrad práce. Ani som si nevedel predstaviť, že ja raz budem na úrade práce, celý mesiac som tam bol."

Jeho kroky smerovali opäť do kina Tatra, kde premietal do roku 2005. Rok predtým sa Družba znovuotvorila a pracoval tam do roku 2008, kým sa opäť nadobro nezatvorila.

Odtiaľ smeroval do multiplexu Cinemax v Optime, kde premietal do apríla 2010, keď odišiel do dôchodku. Odvtedy premieta vo štvrtok a nedeľu v Biografe.

Premietal skoro vo všetkých kinách

Len pred pár mesiacmi si skompletizoval zoznam kín, kde premietal, aj o Úsmev. Sú na ňom aj sály, ktoré už súčasníci nepoznajú: bývalý Slovan, Partizán, Dukla, Hornád, Mladá garda či známy filmový klub Cinefil na Dominikánskom námestí.

„Bol som rád, pretože v každom kine som premietal. Aj v autokine, ktoré začalo v roku 2004 pred Optimou a vydržalo tri roky. Bolo to iné, pustil som film a v autách si naladili frekvenciu, z ktorej išiel zvuk. Pozeral som sa na značky, na prvé autokino prišli ľudia aj zďaleka."

Osobitnou kapitolou v kariére P. Najmika je amfiteáter a zašlá sláva Filmového festivalu pracujúcich. „Ešte pár rokov po jeho ukončení mi prišiel ten čas od mája akoby mi niečo chýbalo," hovorí šéfpremietač amfiku.

Filmy tu púšťal od roku 1970 do 1992, keď festival skončil.

Na filmy prichádzalo až 22-tisíc divákov. „Bol to veľký rozdiel, pretože keď som tesne pred premietaním vyšiel z kabíny von a videl 20-tisíc hláv, trochu mi prešiel mráz po chrbte, aby to všetko dobre išlo. Vedel som, že z mojej stany to pôjde, ale stroj je stroj. Môže sa pokaziť a nepovie, kedy to bude. Vždy som bol v napätí, aby to išlo čo najlepšie."

Poruchy nočnou morou

Nočnou morou premietača je práve porucha na stroji alebo pretrhnutý film.

„Poruchy boli, ale na festivale nie. Tam boli všetky úplne nové filmové kópie, nemali dôvod sa pokaziť. Premietalo sa až do polovice septembra, neskôr len do augusta. Staršie kópie sa niekde občas pretrhli, zlepka povolila a film sa roztrhol. Nebolo tak ako teraz, že sa filmy lepia priesvitnou páskou. Lepili sa klasicky s lepidlom a po čase sa to teplom uvoľnilo."

Zažil aj nepríjemné situácie, keď návštevníci začali pískať. „Stalo sa za tie roky, keď sa niečo pokazí. Premietač vtedy musí rozmýšľať nie nad tým, že ľudia pískajú, ale čo musí rýchlo urobiť. Ak nejde zvuk, pozrie sa na zosilňovač alebo na vývojky, usmerňovač, istič, hľadá chybu čo najrýchlejšie. Bolo aj tak, že som nevedel odstrániť poruchu, keď odpálilo jednu fázu hlavnej rozvodne. Ľudia museli odísť a ja som ostal sám, baterka v ústach a odstránil som to."

Rozdiel medzi kinami v súčasnosti vidí najmä v klesajúcej návštevnosti. Dobre si totiž pamätá časy, keď filmové predstavenia boli vypredané.

„'Dostavník' som premietal každý deň trikrát celý mesiac a každé jedno predstavenie bolo vypredané. Samozrejme, aj všetky vinetuovky, všetky diely Angeliky, Planéta opíc, Jama a kyvadlo, Kleopatra, West side story... Všetky filmy sa premietali minimálne dva týždne až mesiac. Za jeden mesiac to bolo 100 predstavení, všetky boli do posledného miesta vypredané, už v predpredaji PKO na Mlynskej."

V multiplexoch je to zložitejšie

Kamenné kiná zanikli takmer všetky, darí sa len viacsálovým multiplexom. „Po revolúcii sa to stalo tým, že platy boli strašne nízke a ľudia prestali chodiť," hľadá dôvod P. Najmik.

Trend súčasného kina znamená pohodlné sedadlá a viac sál. „Napríklad v Cinemaxe je sedem sál, sedem premietacích strojov v jednej dlhej kabíne, tu treba začínať, rýchlo hneď tam, je to zložitejšie. V kine som stlačil gombík, založil za pár sekúnd film a dve hodiny sme pozerali televízor alebo mastili sme karty, šach, dámu, kocky, alebo sme si ako mladí robili srandu," opisuje zákulisie kina.

Vrásky na čele robí jeho profesii aj schválená digitalizácia. „Premietacie stroje už nebudú vôbec potrebné, keď už nebudú existovať 35-milimetrové filmy."

Nepopiera, že za ich érou mu bude ľúto. „Bude to určite chýbať, už s klasickým filmom do styku nikto nepríde. Všetko je na jednej kazete, to sa nahrá do počítača a potom sa pustí. Skúsil som už v dvoch sálach aj digitálne stroje a 3D, tam treba vedieť pracovať s počítačom. Viem s ním, ale nie tak ako by som chcel, chcel by som vedieť tak ako môj syn," smeje sa P. Najmik.

Na dôchodku v Biografe

V súčasnosti okrem zaskakovania pravidelne púšťa filmy v mestskom kine Biograf v priestoroch Východoslovenskej galérie.

Pohybuje sa v miniatúrnom zákulisí a dopĺňa tak zostavu mladých ľudí, ktorí kino prevádzkujú.

„Raz prišiel, dovtedy som ho v živote nevidel," vraví dramaturg Martin Kováčik. "Povedal mi, že celý život od 18 rokov nerobil nič iné, len neustále premietal vo všetkých košických kinách, ktoré aj pozatváral. Je na dôchodku, ale zistil, že sa doma nudí a že ho to baví a chce ďalej premietať. Premietal na amfiku pre 20-tisíc ľudí a teraz pre 20 v Biografe," smeje sa.

Kým premietač prišiel, bola kinosála aj réžia v katastrofálnom stave. „Hovoril, čo by potreboval, napríklad prevíjačku na filmy. Mal aj iné požiadavky, no bez peňazí som nič nezohnal."

Najmík si preto poradil sám. „Postupne som videl z ničoho nič motor z práčky priskrutkovaný do zeme a s úsmevom previnul film. O týždeň zas v strede réžie trčí zo steny rameno a na ňom je zavesená lampa, aby nemusel zapaľovať svetlo uprostred filmu, aby nesvietilo divákom cez okienko do kinosály. A mnohé ďalšie zlepšováky na kolene. Zavolal všetkým svojim starým kolegom a pozháňal náhradné súčiastky. Za dva mesiace si to všetko zabezpečil," opisuje dramaturg.

Premietač s úsmevom zdôrazňuje, že prácu si predsa treba uľahčiť.

„Prevíjačka tam bola len ručná, v kinách kde som robil sme nikdy ručne nepretáčali filmy, vždy motoricky. Jeden film má asi tri kilometre. Musím ho dostať na kotúče, potom ho pretočiť na začiatok a tretíkrát keď sa balí. To je spolu deväť kilometrov filmov ručne. Doniesol som preto motorček a je to fajn."

Hovorí sa, že šuster chodí bosý a holič neoholený. Vedeli ste, že premietači nepozerajú filmy?

„Preto, že prvé roky som musel vidieť každý film a nie raz, ale aj viackrát. Všetky Angeliky som vedel naspamäť od slova do slova, už som nepozeral na film a podľa zvuku som vedel, kto čo robí na plátne. Postupne som prestal pozerať filmy, lebo niekedy som už dopredu vedel, čo bude. Keď som stretol bývalého kolegu, povedal mi: Akože nepozeráš? Veď ja musím každý jeden film. Počkaj, Ondro, uvidíš, o pár rokov prestaneš. A tak aj bolo. A dnes mi povie, že som mal pravdu, po určitých rokoch človek nejako automaticky prestane pozerať filmy."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári