Táňa Keleová Vasilková má zoznam s námetmi na knihy

Táňa Keleová Vasilková si cestu do Košíc našla pred pár dňami, aby predstavila svoju najnovšiu knihu s názvom Nikdy.

Píše už viac ako 15 rokov a na svojom konte má 24 kníh! Hoci nemá rada označenie slovenská Daniele Steelová, je to zrejme prirovnanie, ktoré dobre vystihuje tvorbu tejto dámy. Čas si našla aj na rozhovor, v ktorom prezradila, vďaka čomu má pocit istoty ale i to, čo ju dokáže potrápiť.

KOŠICE. Táňa Keleová Vasilková sa narodila v Čechách. „Nie je to náhoda. Môj otecko sa totiž zamiloval do mojej mamičky a kvôli nej sa presťahoval do Chomutova. Po štyroch rokoch však povedal, že bez Tatier nemôže žiť, a preto sme sa vrátili na Slovensko. Odvtedy žijem v Bratislave," prezradila.

Podľa všetkého práve po otcovi zdedila potrebu písať. „Otecko písal cestopisy, keď som trošku odrástla, tak s ním chodila na cesty aj mamka a pár kníh napísali spolu. To je však úplne iný druh písania. On písal o tom, čo zažil, čo videl, čo na cestách cítil. Takže ide o istý druh faktografie, zatiaľ čo moje písanie – to sú upletené príbehy z fantázie, ktoré vznikajú v mojej pracovni."

Keďže vyrastala v rodine cestovateľov, uznáva, že nemala úplne bežné detstvo.

„Nie vždy to bolo ideálne. Otecko bol často aj šesť mesiacov z roka preč a bolo jedno, či sú Vianoce, Silvester. Nebol na mojom venčeku a dokonca ani na mojej stužkovej. Chýbal mi a videla som, že chýba aj mamke, ktorá bola smutná, kým bol preč. Práve preto som si povedala, že až ja budem mať rodinu, tak sa takémuto modelu vyvarujem. Chcela som mať normálne fungujúcu rodinu. To sa mi aj podarilo a ja som veľmi rada."

Nielenže sa jej podarilo vyvarovať sa tomu, aby jej rodina fungovala ako tá, v ktorej vyrastala, ale vytvorila opačný protipól. Ona sama totiž pracuje doma.

„Som takto spokojná a priala by som to všetkým mamám. Samozrejme, že to neznamená, že teraz všetky Slovenky majú začať písať romány. To by sa mi vôbec nepáčilo," podotkla so smiechom. „Rôzne zamestnania však ženám podľa mňa dovoľujú pracovať z domu. Horšie je to, že slovenskí šéfovia na to nie sú zvyknutí. Majú utkvelú predstavu, že keď človek nesedí osem hodín v kancelárii, neurobí vôbec nič, čo samozrejme nie je pravda. Aj doma sa dá urobiť rovnako veľký obsah práce – ja som toho dôkazom! Pre mňa bola veľká výhoda, že som pracovala doma, že som tam bola vždy, keď ma deti potrebovali a nemusela som sa stresovať. Je to úžasné a teraz, keď sú deti už väčšie, tak vidím výsledky a utvrdzuje ma to v tom, že to má svoj význam a opodstatnenie."

Vychovala tri deti

Popri 24 knihách, ktoré doposiaľ napísala, sa jej teda podarilo vychovať aj tri deti, na čo je najviac pyšná.

„Minule som si povedala – som šikovná, lebo som vychovala tri nádherné deti. Samozrejme, že sa nedá porovnávať výchova detí s písaním kníh, no všetko sú to také malé kúsky skladačky, ktoré spolu dokopy vytvárajú mňa samú – moje deti, môj manžel a vzťah s ním a písanie. Ak by som – nedajbože – z nejakých dôvodov o niečo z toho prišla, tak by som bola veľmi nešťastná."

Keďže pracuje doma, je vlastne sama sebe šéfkou. „Kým sa ma nezačali pýtať novinári, či na to treba silnú sebadisciplínu, tak som si ani neuvedomila, že ju v sebe mám. Kým boli deti maličké, tak som písala vtedy, keď spali – čiže cez obed a v noci. Isteže, bola som unavená a nevyspatá, ale písanie bolo pre mňa také dôležité, že mi to zato stálo. Písala som v tom čase menej, ako keď už začali chodiť do škôlky a školy. Od vtedy mám dopoludnia voľné a keďže teraz sú už deti pomerne veľké, tak vlastne píšem, kedykoľvek chcem."

Potreba písať u nej nestratila na svojej intenzite ani po 18 rokoch a 24 knihách.

„Nič sa v tomto smere nezmenilo. Písanie je moja hra. Keď začínam písať knihu, neviem, či ju dopíšem, či s ňou budem spokojná, či sa bude páčiť vo vydavateľstve a teda či nakoniec vyjde. Je to stála neistota, vždy sa predo mnou vynárajú otázky, ktoré ma poháňajú ďalej a motivujú do ďalšieho písania. A to aj napriek tomu, že som už napísala veľa kníh. 24 kníh – to je asi číslo, ktoré sa máloktorému spisovateľovi podarí... A hoci som ich napísala naozaj neuveriteľne veľa, nezaspala som na vavrínoch. Každá nová kniha je pre mňa ďalšia výzva a neistota, ako to celé dopadne."

Keleová Vasilková je na slovenskom knižnom trhu jediná spisovateľka, ktorá sa dokáže reálne uživiť len a len písaním.

„Skvelé na tom je aj to, že už vlastne písať nemusím. Aj keby som v tejto sekunde z nejakých dôvodov písať prestala, tak tým, že som už vydala také veľké množstvo kníh, ktoré sa stále po trochu predávajú, tak sa uživím. Písať nemusím, ja písať chcem. S vydavateľstvom Ikar som dohodnutá tak, že nemám žiadne termíny. Niekoľko rokov som pracovala v rôznych redakciách, vďaka čomu neznášam slovo termín. Mám tú výhodu, že písať môžem tak dlho, ako chcem, knihu odovzdám až vtedy, keď som s ňou spokojná."

Je fenoménom

Toto výsostné postavenie má aj vďaka tomu, že na slovenskom knižnom trhu je takpovediac fenoménom. Každá jej kniha sa už po pár dňoch na pultoch kníhkupectiev zaručene vždy zaradí medzi bestsellery.

„Viem o tom, že mám veľa ortodoxných čitateliek, ktoré doslova čakajú na ďalšiu moju knihu. Potom ju za jeden deň prečítajú! Často čakajú aj rok, lebo napríklad teraz som vydala knihu po roku a sú celé zúfalé, kedy vydám ďalšiu. A to je krásny pocit. Peniaze, ktoré mi písanie prinášajú, nie sú až také dôležité ako tento pocit. Vedomie toho, že čitateľky majú rady moje knihy a čakajú na ďalšiu."

Veľké množstvo oddaných čitateliek má možno aj vďaka tomu, že patrila medzi prvé slovenské spisovateľky, ktoré začali tvoriť v žánri takzvaného ženského románu.

A hoci odvtedy každoročne vychádzajú knihy od ďalších a ďalších slovenských spisovateliek, ani jednej sa nepodarilo T. Keleovú Vasilkovú zosadiť z jej pozície najobľúbenejšej slovenskej ženskej autorky.

„Často ma označujú za priekopníčku tohto žánru na Slovensku. To, že mnohé ďalšie autorky začali u nás písať ženské romány je podľa mňa dobre. Nevnímam to ako konkurenciu v negatívnom zmysle slova, ale ako prirodzený vývin. Takto by to v literatúre malo byť. Každý by mal mať možnosť siahnuť si po svojom obľúbenom žánri, po svojom obľúbenom autorovi."

Slovenské čitateľky po knihách od T. Keleovej Vasilkovej siahajú rady aj po 15 rokoch. A to jej dodáva pocit istoty.

„Mám istotu nielen v čitateľkách ale i vo vydavateľstve Ikar. Máme priateľské, povedala by som až rodinné vzťahy a ja viem, že pokiaľ by som nenapísala úplnú hlúposť – čo sa mi dúfam nestane – tak knihu vydajú. V tomto zmysle sa teda trápiť nemusím. Mňa trápia úplne bežné veci – že sú deti často choré, že som v zime pribrala štyri kilá!"

Z toho, že by jej došla inšpirácia, strach nemá. „Najbližšie tri roky sa toho obávať nemusím, pretože mám doma už zoznam tém, ktoré by som chcela v knihách spracovať. Najbližšie tri-štyri roky mi to teda nehrozí. A ak by som sa cítila vyčerpaná a bez inšpirácie po bezmála tridsiatke kníh, to by bolo zlé? Veď už teraz si môžem povedať, že sa mi podarila úžasná vec. No a keby som z nejakých dôvodov musela prestať písať, tak budem robiť niečo iné. Kto povedal, že musím písať knihy celý život?"

Rada sa rýpe v hline

Láka ju záhradkárčenie a bytový dizajn. „Rada sa rýpem v hline, pestujem kvety a myslím, že by som vedela robiť architektúru záhrad. A bavilo by ma aj zariaďovať byty. Už teraz priateľkám v tomto radím, kreslím im plány toho, ako by mali mať isté drobnosti v byte. Mám na to cit, baví ma to a myslím, že toto by som mohla robiť. Láka ma to zrejme aj preto, že aj toto je tvorivá práca. Rovnako ako písanie."

Záhradkárčeniu prišla na chuť na vlastnej chalupe, ktorú majú na myjavských kopaniciach.

„Tam s rodinou trávime víkendy. Mám tam veľkú záhradu, v ktorej pestujem kvety s obrovskou radosťou, dokonca sa s nimi rozprávam, lebo aj to treba. Často chodíme na prechádzky s naším psíkom. No a počas týždňa, keď sme v meste, chodievame do kina, občas do divadla, dvakrát do týždňa hrávame bedminton. Takéto vyvetranie hlavy považujem za nevyhnutné."

Rodina je pre ňu na prvom mieste. „Najprv sú deti a manžel. Je to vzácny človek, chcem byť s ním stále. Stačí, že idem na jeden deň z domu a už mi chýba. Deti a manžel sú moje priority, to najdôležitejšie pre mňa, môj čas. Veľa času však trávim aj s priateľmi. Som komunikatívna a veľmi spoločenská. Som jedináčik, možno práve preto sa rada obklopujem priateľmi, s ktorými chodíme spolu na dovolenky, ktorí za nami aj chodievajú na chalupu. Rada hovorím, že sú to všetko moji adoptívni bratia a sestry."

Keleová Vasilková je teda ako taká špongia, ktorá do seba absorbuje všetko, čo sa okolo nej deje, aby to neskôr istým spôsobom pretavila do svojich kníh.

„Všetko okolo seba pozorujem, preciťujem, veľa sa rozprávam s ľuďmi. Viem, čo ich bolí, trápi, teší, rozosmieva, čo chcú, po čom túžia a to si pretransformujem do svojich príbehov. Síce si ich vymýšľam, no sú inšpirované životom okolo mňa."

Je teda aj dobrým psychológom. „Som veľmi vnímavá a keď ma niekto v mojom okolí problém, tak sa viem pre to trápiť. Trápim sa aj pre moje postavy z románov, pretože pre mňa sú ako živé - sú to moje kamarátky. Nadávam im, neraz vykrikujem – ty hlupaňa, čo si to urobila? Nahlas sa pri písaní smejem, niekedy aj plačem... Zvykne sa hovoriť, že spisovatelia sú tichí blázni, tak ja som zrejme blázon hlučný," dodala na záver s úsmevom.