Citát z dobovej tlače: "Na stadiu ŠK Jednota Košice zmerali si v nedeľu popoludní sily reprezentačné ľahkoatletické mužstvá východu a západu. Preteky potvrdili vzostupnú úroveň našej atletiky, ktorá po sjednotení telovýchovy má najkrajšie možnosti rozkvetu. Atleti východného Slovenska nesklamali a v niektorých disciplínach dosiahli veľmi dobré výsledky. Štelbaský zo Svitu v behu na 1500 m utvoril nový slov. rekord časom 4:13,6 min. Ludvigh vo vrhu guľou dosiahol po oslobodení na Slovensku najlepší výkon hodom 13,90 m..."
KOŠICE. Ten novinový výstrižok, ktorý má 90-ročný Košičan Tibor Ludvigh založený v hrubom šanóne a vybrali sme ho odtiaľ náhodne, pochádza z 20. júna 1948.
V šanóne je celá jeho športová kariéra, prefotené články z novín a časopisov, zopár fotografií, diplomov a najmä starostlivo zaznamenávaný výkonnostný rast.
Rok po roku, v guli, disku, oštepe a kladive, lebo rodák z Červeného Kláštora bol všestranný atlét.
Na inom papieri má detailne spracovanú účasť na majstrovstvách Slovenska i majstrovstvách ČSR, presný dátum, miesto konania i výkon vo všetkých disciplínach, v ktorých štartoval. Vraj to chce podarovať jednému kamarátovi, ktorý má o to záujem.
Tibor Ludvigh pričuchol k atletike na strednej poľnohospodárskej škole v Košiciach.
"Ale pôvodne som chcel byť futbalistom a nejaký čas som bol aj brankárom nášho školského družstva. No raz ma Miloš Klimek, aj keď som bol v bráne, tak okopal, že mi ten futbal celkom znechutil. Povedal som si, že ja sa veru nenechám viac okopávať, a prešiel som k atlétom. Využil som príležitosť, že na škole boli akurát nejaké vyhľadávacie preteky, tak som sa tam prihlásil, na súťaž vo vrhu guľou. A skončil som tretí. Vtedy ma ešte porazil môj kamarát Ferenc Klics, z ktorého sa neskôr stal výborný diskár. V guli nebol taký dobrý, ale v disku sa napríklad vyrovnal aj slávnemu Talianovi Consolinimu, a bol i majstrom Maďarska v drese Vasasu."
Polovica fľaše bola fuč
Prvý veľký výkon v guliarskom sektore zaznamenal Tibor Ludvigh v roku 1941, keď ako devätnásťročný vrhol 12,44 m, a za štyri sezóny sa dostal presne o meter ďalej. Jeho najlepším výkonom v roku 1944 bolo 13,44 m.
Ďalšiu sezónu musel nechať guľu hrdzavieť, lebo v mundúre maďarského vojaka sa ocitol vo francúzskom zajatí.
Ani to mu však síl neubralo a po vojne v drese košickej Jednoty sa zlepšoval jedna radosť každým rokom: 13,74, 14,30, 14,35, 15,22... To bolo v roku 1951. "Na oblastných pretekoch v Žiline, a bol to slovenský rekord."
V slovenských rekordných tabuľkách vydržal na prvom mieste päť rokov. Iba Česi v povojnovej republike boli lepší.
"Taký Jiří Skobla hádzal o meter ďalej, takže kdeže nejaká olympiáda či majstrovstvá Európy, o takých podujatiach sa mi ani len nesnívalo."
Možno, keby sa nechal Skoblom nahovoriť. "Na akýchsi pretekoch sa ma spýtal: ´Žereš taky bobule?´ Ja som nechápal, aké bobule má na mysli, tak som mu povedal, že áno, ale hroznové. Hroznový kompót bol môj osvedčený recept na zvyšovanie výkonnosti. Poctivo som ho konzumoval pred každými pretekmi počas zimnej i letnej prípravy. Bol som presvedčený, že to pomáha."
Ktovie, či sa o tom chceli presvedčiť aj jeho atletickí spolubojovníci v drese Jednoty, alebo len svojho kamaráta trochu natiahnuť.
"Pred jednou súťažou na tunajšom štadióne som si tú fľašu s hroznovým kompótom starostlivo ukryl, ale tí lapaji, Laco Pethő a Tibor Biskup, ju našli, a keď som ju išiel otvoriť, že si z kompótu trochu dám, zistil som, že polovica fľaše je fuč. Naháňal som ich po ihrisku, aj som ich dolapil, ale čo z toho, keď mi už ten kompót nemohli vrátiť," táto spomienka dokáže Tibora Ludvigha aj po toľkých rokoch stále rozosmiať.
A pri akýchsi oslavách, oveľa neskôr, mu jeden z nich ten kompót priniesol.
Bol to jeho životný doping a doteraz má hrozno rád. Ten, ktorým sa "preslávilo" mnoho športových "hviezd", mu bol vždy proti srsti.
"Ale treba uznať, že v takej bývalej NDR sa dopovalo na vysokej úrovni. Nikdy som však nespochybňoval výkonnosť mojich českých súperov, aj keď som ich nedokázal porážať. Mne stačilo, keď som sa na majstrovstvách Československa umiestnil v prvej šestke."
A pritom sa atletickou sezónou vždy pretĺkal sám, bez trénera. "Až neskôr, keď som mal nejaké úspechy, mi začal, aspoň na diaľku, radiť Skoblov tréner Vodička. Bol to naozaj špičkový vrhačský tréner, a on mi posielal metodické materiály, ako sa pripravovať cez zimu, ako trénovať počas letnej sezóny. Inak, informácie o guliarskej technike, akým spôsobom trénujú známi zahraniční borci, som zbieral z tlače, vidieť ich naživo či v televízii som v tých časoch nemohol. Mojím vzorom po roku 1945 však bol jeden americký vrhač, na jeho meno si dnes už nespomeniem, ktorého fotografiu i jeho techniku vrhania som mal nalepenú na stene. Snažil som sa ho napodobniť."
Bol rád, ak dostali cestovné
Na Slovensku mal zdatného súpera. "Bol to magister Krejčí zo Slávie Bratislava. Boli sme vyrovnaní súperi a na pretekoch i v atletických tabuľkách sme sa striedali na prvom mieste. Na pretekoch sme si nič nedarovali, vtedy sme sa nepoznali, ale inak sme boli veľkí kamaráti. Aj s inými atlétmi, napríklad Emilom Zátopkom, atléti vždy tvorili výbornú partiu."
Doma bol Tibor Ludvigh uznávaný guliar, či už v drese Jednoty Košice, TJ Dynamo ČSD, Slávie VŠT alebo Lokomotívy, kde prestúpil, už ako atletický veterán a funkcionár, v roku 1964.
Vo svojich najlepších pretekárskych rokoch reprezentoval Košický kraj, Slovensko, ba i Československo, štyrikrát sa stal slovenským šampiónom vo vrhu guľou, jeden titul pridal aj v disku, a v rokoch 1946, 1947, 1948 a 1951 bol vyhlásený ako najlepší atlét roka medzi košickými športovcami.
"Tak sa mi dostalo cti, že v roku 1948 som počas 18. ročníka Medzinárodného maratónu mieru dekoroval v cieli vavrínovým vencom švédskeho vytrvalca Leanderssona."
Aj na vtedajšie pomery trochu nezvyčajne, v parádnom obleku a nablýskaných poltopánkach. "Pôvodne som mal byť v teplákoch, ale chcel som pri tom akte aj trošku vyzerať, tak som sa rozhodol vziať si oblek," vraví predchodca dnešných krojovaných dievok.
Odmeny za víťazstvá? "Kdeže, vtedy neboli žiadne, ak máte na mysli peniaze. Ale tých diplomov, medailí či pohárov mám dosť. My sme boli radi, keď nám organizátori pretekov zaplatili cestovné. Aj to len vtedy, keď som bol niekde pozvaný. Po pretekoch som odovzdal lístok a oni mi vyplatili cestovné. Ale ja som atletiku miloval, bez tréningu som si nevedel predstaviť ani jediný deň, nikto ma nemusel nútiť."
Guľa bola jeho miláčikom, ale pekne od ruky mu lietal aj disk, oštep či kladivo, ba nestratil sa ani medzi viacbojárskymi špecialistami.
"Väčšinou som bol nominovaný na svoje disciplíny, ale pretekársky som si skúsil aj desaťboj, väčšinou ku koncu sezóny. Raz, vo Svite, som skončil dokonca na piatom mieste. Šprintérske disciplíny mi vôbec neboli cudzie, veď som niekedy nastupoval aj v štafete na 4x100 metrov, stovku som behával od 11,50 do 12,00 sekúnd a ovládal som aj žŕďku, aj keď nad výkonom 1,80 m sa asi pousmejete."
Tú všestrannosť mu niektorí aj vyčítali, lebo: "Je mu, čo do výkonnosti, škodlivá," začítali sme sa opäť do dobovej tlače. "Lebo sily si zbytočne triešti a nevie sa sústrediť výlučne na jednu disciplínu..."
Funkcionár, rozhodca i veterán
Tibor Ludvigh môže zaklepať na drevo, lebo počas aktívnej pretekárskej kariéry mu nevstúpilo do cesty žiadne vážnejšie zranenie.
Tej veteránskej ublížil sám, lebo sa z neho stal tuhý fajčiar. Ale dostal sa z toho, aj keď až po vážnej operácii.
A popri funkcionárčení v atletickom hnutí a rozhodcovskej činnosti neodmietol ani jedinú pozvánku na veteránsky míting.
"Vypracoval som sa cez tretiu rozhodcovskú triedu až na ústredného rozhodcu, čo je najvyššia funkcia. Ale v atletike to nie je až také náročné, ako trebárs keď pískate futbalový zápas. U nás prešľap je, alebo nie je, to rozhodovanie nie je také komplikované."
Na veteránskom poli ešte donedávna preháňal aj oveľa mladšie guliarske ročníky. Aj tam bol slovenský rekordér a jeho meno svietilo najvyššie vo výsledkovej listine guliarskych súťaží počas viacerých slovenských "veteraniád".
No tú guľu, ktorú si domov odtiaľ dovliekol, si dnes vloží do dlane už iba zriedka. Aj to len preto, aby v nej pocítil čaro spomienok, ktoré mu spríjemnili nedávnu oslavu deväťdesiatky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári