Najprv chcela byť učiteľkou v materskej škole, neskôr ju túžba byť sudkyňou priviedla na právnickú fakultu. Dnes je jedinou ženou vo vrcholovom vedení košickej spoločnosti U. S. Steel. Elena Petrášková - nominovaná na Slovenku roka 2012 v kategórii Biznis a manažment - tvrdí, že v tejto ankete zastupuje všetky ženy zamestnané nielen v košických železiarňach, ale všetky slovenské ženy, ktoré pracujú v ťažkom priemysle – v odvetví, ktoré sa považuje za mužskú doménu.
KOŠICE. Petrášková nastúpila do VSŽ po ukončení právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach v roku 1992 ako právnička sporovej agendy.
V roku 1993 prešla na oddelenie právo obchodných spoločností, kde od roku 1999 pôsobila ako vedúca oddelenia.
O dva roky neskôr sa stala generálnou manažérkou úseku Generálneho právneho zástupcu U. S. Steel Košice, pričom zodpovedala za obchodné a zmluvné oddelenie - predaj.
V roku 2005 pôsobila rok na právnom oddelení v centrále U. S. Steel Corporation v Pittsburghu. Na Slovensko sa vrátila v roku 2006, kde vykonávala znovu povinnosti generálnej manažérky.
V roku 2007 sa opäť presťahovala do Pittsburghu, kde ju po druhý raz pridelili na právne oddelenie korporácie. V tom istom roku ju menovali generálnou právnou zástupkyňou pre medzinárodné právo.
Do funkcie viceprezidentky pre riadenie externých služieb a vzťahov U. S. Steel Košice nastúpila v marci roku 2011.
V roku 2009 ukončila Právnickú fakultu na Univerzite v Pittsburghu, kde získala magisterský titul v programe pre zahraničných absolventov práva. Je vydatá a má syna a dcéru.
Snom bol post sudkyne
Ako malé dievčatko túžila E. Petrášková byť učiteľkou v materskej škole.
„Tento môj sen sa pominul, keď sa mi narodili sestry a ja som sa o ne musela starať," prezradila s úsmevom. Rozhodla sa pre gymnázium a už počas neho jej bolo jasné, kam povedú jej ďalšie kroky.
„Inšpiráciou mi bola sesternica, ktorá študovala právo. Toto povolanie sa mi páčilo – túžila som rozhodovať, ale aj pomáhať a naprávať skrivodlivosti tohto sveta. Po celý čas som mala sen – stať sa sudkyňou. Študentský život som si doslova užívala, bola som štipendistkou, pracovala som ako pomocná vedecká sila na fakulte."
Sen stať sa sudkyňou sa jej však nenaplnil. Osud ju totiž zavial do košických železiarní a tejto inštitúcii je verná už dvadsať rokov.
„Myslela som, že sem prídem len na pár mesiacov. Spolužiak, ktorý tu pracoval, chcel odísť do inej firmy a potreboval za seba náhradu. Bola som doma na materskej a povedala som si, že to vezmem iba na pár mesiacov. Dala som si totiž prihlášku na súd, pohovor sa však mal konať až o pár mesiacov. Kým mi však prišla pozvánka na pohovor, bola som už pevne rozhodnutá ostať v železiarňach. Vo veľkej miere sa pod to podpísal môj priamy nadriadený a kolektív kolegov, s ktorými som pracovala."
Aby vedela, čo všetko vlastne táto spoločnosť znamená, obišla si jednotlivé závody výroby, neobišla archív spoločnosti, chodievala na rokovania vedenia, na súdne pojednávania.
„Doslova som nahliadla do každého zákutia tejto fabriky. Naučila som sa byť jej súčasťou. Keď som pracovala v Pittsburghu, kde bolo sídlo právneho odboru ďaleko od výrobnej prevádzky, tak mi doslova chýbali tie komíny... V Košiciach mám oveľa bližšie k ´mojim ľuďom'."
Odchod do USA bol výzvou
Keď po prvýkrát odchádzala pracovne do USS, bola to pre ňu veľká výzva.
„Jednak moja znalosť angličtiny nebola taká, ako by som si predstavovala, ale ukázalo sa, že platí – keď ťa hodia do vody, tak plávaš."
Odišla s manželom i obidvoma deťmi a práve kvôli synovi a dcére neboli prvé mesiace jednoduché.
„Syn bol v tom čase prvák na strednej škole a nedal na sebe znať, ak aj mal problémy prispôsobiť sa novej situácii. Ale dcéra mala len 9 rokov, nehovorila po anglicky a mala veľmi ťažkú adaptáciu. Takmer každý večer mi prišla povedať, že najradšej by sama preplávala oceán, aby sa mohla vrátiť domov. O pár mesiacov sa však všetko zmenilo, začala rozprávať plynule po anglicky, bariéry pominuli. Deti sa adaptovali, našli si priateľov a práveže plač nastal, keď sme po roku z USA odchádzali."
Za slzy sa hanbiť netreba. „Klamala by som, keby som tvrdila, že aj ja som si svoje neodplakala. Nikdy však nie pred deťmi! Najdôležitejšie bolo, že sme ako rodina držali pohromade. Manžel mi prvý polrok každý piatok kupoval kyticu kvetov, aby mi dvihol náladu po náročnom pracovnom týždni. Po polroku povedal – už to nepotrebuješ, už to zvládaš aj bez toho," prezradila s úsmevom.
Samozrejme, že sa v nej neraz bila rola matky a manželky s rolou ženy, ktorá si buduje úspešnú kariéru.
„Bez podpory manžela by to nešlo. Musím poďakovať osudu za takú tolerantnú ´polovičku´. Ja mám zrejme vo všeobecnosti obrovské šťastie na ľudí okolo mňa. Či už v súkromí, alebo pracovne."
Neraz bola postavená pred situáciu, keď musela rozhodnúť, čo pôjde do popredia – práca alebo rodina.
„Niekoľkokrát som musela zvažovať, ako sa rozhodnem. Predovšetkým vtedy, keď som dostala ponuku na prevzatie väčšej zodpovednosti, na povýšenie alebo keď sa to týkalo ďalších presunov. Napríklad v rámci pôsobenia v USA som pracovala aj vo Washingtone, čo znamenalo odchádzať od rodiny na celý týždeň. Vždy moje rozhodnutie záviselo od toho, na čom sme sa spolu dohodli ako rodina. Najprv len s manželom, keď boli deti väčšie, tak aj s nimi."
Dnes často dostáva otázku, či pozná recept na to, ako skĺbiť rodinu a kariéru, pretože sa jej to očividne podarilo.
„Žiadny návod neexistuje. Dôležité je mať pevné rodinné zázemie a vedieť to, že som manažérka nechávať pred dverami domu. Doma som už len manželka a matka."
Hutníctvo nie je ženskou záležitosťou
Byť vo funkcii viceprezidentky vo firme, kde drvivá väčšina zamestnancov sú muži – aj na riadiacich postoch – nie je niekedy jednoduché.
„Som prvá Slovenka vo vedení tejto firmy. V zahraničí je to iné, tam nie je raritou, že žena riadi celú fabriku. Uznávam však, že hutnícky biznis nie je ženskou záležitosťou."
Využívať ženské zbrane je v ňom však povolené. „To síce áno, ale keď sa o to občas pokúšam v úzkom kolektíve konateľov našej spoločnosti, tak mi náš prezident – David J. Rintoul – povie, že ma berie ako jedného zo svojich chlapcov. Istotne, je to v istom zmysle lichôtka, no nechávam si ako výsadu tvrdiť, že som spomedzi členov vedenia najkrajšia," podotkla so smiechom.
„Nedá sa tu však hrať na to, že sa mi odpustí niečo, lebo som žena, pretože hovoríme o zodpovednosti za ľudí, ktorí pracujú v ťažkých podmienkach!"
Petrášková má zodpovednosť za 2 100 ľudí, na jej pleciach je toho teda pomerne veľa.
„V prvom rade mi pomáha to, že sa môžem spoľahnúť na ľudí v mojom tíme. Veľkou motiváciou pre mňa je to, že chodím po prevádzkach a denne riešim problémy ´mojich ľudí´. Som tu pre nich a za nich. Stávajú sa aj smutné situácie, keď príde napríklad k úrazu, hlboko ma to zasiahne. Myslím si, že je dobré, že do tejto sféry podnikania prinášam ženský pohľad na vec a rovnako aj pohľad právnika."
Keď dostala ponuku prijať nomináciu do ankety Slovenka roka, zvažovala ju.
„Keďže som posledné roky nežila na Slovensku, netušila som, o čo ide. Až keď som si zistila, že je to seriózna anketa, prijala som nomináciu. Vzala som ju aj kvôli tomu, že reprezentujem nielen seba, ale všetky ženy, ktoré pracujú v tejto košickej fabrike a všetky ženy, ktoré pôsobia v ťažkom priemysle, ktorý je považovaný za doménu mužov," dodala na záver.
Anketa Slovenka roka
Anketa Slovenka roka má niekoľkoročnú tradíciu, jej cieľom je predstaviť verejnosti a oceniť ženy, ktoré sa dokázali presadiť v pracovnej oblasti a dosiahnuť významné úspechy v rámci Slovenska, ale i v medzinárodnom meradle. Nominované sú ženy v kategóriách - Umenie a kultúra, Médiá a komunikácia, Veda a výskum, Zdravotníctvo, Biznis a manažment, Šport, Charita a Vzdelávanie a podpora mladých talentov. Medzi doposiaľ odmenenými ženami nájdete mená ako Eva Krížiková, Veronika Zuzulová, Zuzana Krónerová, Eva Siracká, Zuzana Ťapáková, Alena Heribanová či Emília Vášáryová.
Aj vy môžete rozhodnúť a podporiť košické ´želiezko v ohni´ tejto ankety. Spolu s E. Petráškovou sú v kategórii Biznis a manažment na Slovenku roka nominované aj Marta Žiaková, predsedníčka Úradu jadrového dozoru Slovenskej republiky, Natália Bugyi Vicsápiová, majiteľka tlačiarne NAVIGRAF a Edita Szabóová, riaditeľka spoločnosti Mary Kay pre Slovensko.
Do ankety Slovenka roka sa môžete zapojiť prostredníctvom hlasovania až do 25. mája. Hlasovať môžete napríklad pomocou internetu na webovej stránke časopisu Slovenka alebo sms-hlasovaním. Mená víťaziek tohtoročnej ankety sa dozviete v priamom prenose z galavečera odovzdávania ocenení, ktorý odvysiela STV 30. mája.
kid
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
