Je jedným z najvýznamnejších slovenských výtvarníkov a v kresbe by ste mu konkurenciu hľadali len ťažko. Zdravíčko totiž už dlhšie neslúži, ako by si prial, no vďaka svojej húževnatosti teší okolie naďalej svojou ľudskosťou, úprimnosťou a množstvom novovytvorených diel.
Ostatnú výstavu mal pred necelým rokom, no odvtedy už stihol vytvoriť viacero desiatok ďalších grafík.
„Tvorím, ako sa dá. Aspoň pri tom zabudnem na zdravotné problémy. Keď mám byť úprimný, bojím sa noci, lebo tam nemám inú robotu, len zaspať, a to neviem. Hocikedy celú noc presedím, ráno som však čerstvý a robím, kým vládzem. Aj tri hodiny si škrabem do podkladového materiálu, až kým cítim, že oči už neposlúchajú. Potom si ľahnem a spím výborne," vysvetľuje výtvarník, ktorého trápia najmä problémy so srdcom a nohy z času na čas vypovedajú poslušnosť.
„Každému hovorím, že je to primerané veku. Ja sa cítim dobre, ale lekár tvrdí, že je to blbé. Sú horšie aj lepšie dni. Chodím každú chvíľu na odber krvi, čo nemám rád. Mal som teraz fibriláciu... Nohy sú zlé, už vyše roka mi ich nevedia vyliečiť. Ide to jedno s druhým."
Pri komunikácii s ním však má človek úžasný pocit, že ho viac či menej nevedomky obohacuje. Svojím talentom, životnými skúsenosťami, múdrosťou a pokorou vo vzťahu k umeniu i svetu.
Presedieť s ním pár hodín je preto veľkým zážitkom. Ak by ste sa však rozhodli zložiť poklonu jeho závideniahodnému talentu a prisúdili ho Bohu, či sudičkám, rázne by s vami nesúhlasil.
„Nie je pravda, že talent je od Boha a niekto ho nemá, takže nemôže tvoriť. Môže. Neviem, podľa čoho má človek talent, lebo napríklad ja som v rodine nemal žiadneho výtvarného predchodcu. Mám však predstavu, že každé dieťa sa narodí so všetkými talentmi, ktoré potom rozvíja alebo aj nie. A musí sa ho niekto ujať a hlavne, vždy ho len povzbudzovať."
Trpezlivosť má po otcovi
Hoci jeho predkovia k výtvarnému umeniu neinklinovali, v mnohom ho výrazne ovplyvnil otec.
„Bol veľmi dobrý učiteľ, žiaľ, len kým nevypukla druhá svetová vojna. Keďže v tom čase boli Košice maďarské, musel nastúpiť do maďarskej armády. Padol v Nemecku do zajatia Američanov. Po dvoch rokoch sa vrátil domov, no zato, že bol v maďarskej armáde a u Američanov žil v lágri, dostal zákaz učiť," spomína umelec.
Keďže bolo treba živiť rodinu, začal sa venovať práci jemného mechanika.
„Je to bežné remeslo, lenže on to s tým svojím múdrym mozočkom dotiahol tak ďaleko, že napríklad opravoval v nemocnici röntgenové prístroje a neskôr fotoaparáty. Keď zomrel, ešte štyri roky každú chvíľu niekto telefonoval, že potrebuje čosi opraviť. A ja som ako decko pri ňom sedel a pozeral sa mu na ruky, s akou trpezlivosťou rieši veci. Práve vďaka nemu sa nebojím nijakého problému. Keď mi dajú akúkoľvek robotu, či už s plechom, kameňom, alebo s čímkoľvek, tak sa do nej pustím."
Ako príklad sa s nami podelil o žartík, ktorý vyviedol návšteve. Z bieleho mramoru totiž vyrobil falošný biely cukor a hosť si ho nič netušiac hodil do kávy. „Miešal, miešal a nič. Až manželke neskôr napadlo, že v tom mám určite prsty."
Húževnatosť, ktorú má v génoch po otcovi, mu v živote mnohokrát pomohla. Keď totiž išiel na gymnázium, nevedel vôbec po slovensky.
„Tak som sa v škole trápil, dvakrát som dokonca prepadol, kým som sa naučil reč. Na druhej strane to bolo dobré, lebo ma to naučilo nevzdať sa."
S výtvarným umením začínal u Ľudovíta Felda. „V Košiciach začína každý životopis výtvarníka slovami, že základy môjho umenia pomohol vytvoriť pán Ľudovít Feld. A ja sa v taký čas len v duchu usmievam. Feld bol len ako otvorené dvere. K nemu mohol prísť každý, nikoho nevyhodil, nikoho neurazil, avšak len málokto pochopil, v čom je vlastne tajomstvo jeho výučby. On totiž naučil človeka uvažovať. Lebo všetko je v hlave a ruka len poslúchne. Nie je pravda, že učil ľudí kresliť. To sa učili sami, ale uvažovať, vidieť veci inak a zovšeobecniť ich, dokázal dať človeku do hlavy takými chytráckymi cestami, že to ani nezbadal."
Práve od neho sa J. Hegyesy naučil jednu základnú vec, vďaka ktorej ho neskôr jeho študenti zbožňovali.
„Feld na žiadnu kresbu nepovedal, že toto je zlé, prerobte to. Povedal, že je to veľmi zaujímavé a človek mal pocit, že sa mu niečo podarilo. Potom len naznačil, že sa to dá aj ináč a človeku vlastne otvoril mozoček, aby vedel lepšie vnímať veci."
Portrét je o odchýlkach od ideálu
Medzi najobľúbenejšie objekty jeho obrazov patria akty a portréty. Vo výtvarnom svete je svojimi portrétmi povestný. V tejto najťažšej výtvarnej disciplíne je podľa jeho slov nevyhnutné poznať nasledujúci recept.
„Zase to záleží od mozgu. Keď sa vrátime do antického Grécka, tam existoval na stvárňovanie portrétov zákon a museli pôsobiť ideálne. Bolo stanovené, aká dlhá musí byť čelová a nosná časť, ako vyzerá brada... Aj dnes sa z toho dá vychádzať, akurát si musíme všimnúť, čím sa obyčajný človek líši od takéhoto ideálu. Ako inak sa krivia ústa, ako sú odlišne prerozdelené proporcie. Zvyšok je vec trpezlivosti a veľa robí prax."
Vydarené a ako vraví „poctivé" portréty má ešte z čias, keď mal 18 rokov a pripravoval sa na prijímacie skúšky. Dodnes ich má doma pekne odložené.
Na školu sa dostal do ateliéru Dezidera Millyho. Dodnes pri spomienkach na toto obdobie cíti nespravodlivosť.
„Chcel som totiž ísť študovať buď k Mudrochovi, alebo k Želibskému. Lenže východniarov dali k Millymu. Dovtedy som z krajiny neurobil ani čiarku, bolo mi to úplne cudzie. Takže som sa tam rok a pol trápil a vôbec som sa nevedel orientovať v krajine. Postupne som však porovnaním zistil, že keď to človek robí poctivo, má krajina tú istú hodnotu, ako figúra. Platia tie isté zákony a ani zďaleka to nie je to len o tom, že načmáram horizont a dám do toho nejaký strom. Príroda je taká múdra, že od trávy počnúc po najvyšší strom v nej existuje nejaká súvislosť a tú musí človek nájsť. A keď to nájde a obľúbi si to, tak si s tým vie v rámci tvorby poradiť."
Hegyesy celý život tvorí s citom a od srdca, čo je jasne badateľné na každom z jeho obrazov.
„Pri tvorbe nemôžem myslieť na to, či sa to niekomu páči, alebo nepáči. Nemôžem sa starať o to, aby sa moje obrazy páčili celému Slovensku. Človek musí robiť to, čo robí, premyslene, veľmi úprimne a veľmi poctivo. Potom to už chce len čas, kým nastane doba, ktorá povie, že áno, na rozdiel od tohto je toto oveľa lepšie, lebo je v tom viac citu a duše."
Nesúhlasí s tými, čo ho označujú za realistu. "Ja sa s realitou hrám podľa toho, ako na ňu dopadá svetlo, ako tancuje svetlo s tieňom. Je to úžasná nádherná vec dať to na papier, lebo v podstate je to všetko priestorové a z toho svetla a tieňa vám zrazu vyrastie obraz. Realizmus je vtedy, keď človek vedľajšie veci nevníma a otrocky urobí, čo vidí. To, že moje veci sa podobajú na to, čo vidíte, je dané tým, že to nemôžem oklamať. Nemôžem impresie vymýšľať bez konkrétnych vecí. Niekto to chápe, niekto nie. Niekto sa snaží o to, aby to bolo realistické a zrazu zistí, že na to nemá. Na to treba obrovské vedomosti. Cítim sa byť impresionistom."
Túži po sebe zanechať stopu
Vďaka jeho empatii a pokore ho študenti počas 40 rokov, ktoré vyučoval na katedre výtvarnej výchovy v Prešove, mali veľmi radi. A on na toto obdobie svojho života spomína s nesmiernou láskou.
Sám tvrdí, že v prípade výučby študentov mu bol najlepšou školou práve spomínaný Ľudovít Feld.
„Výnimočný som bol možno práve korekciou, ktorú som sa naučil od pána Felda. Tým, že som pochopil, že najdôležitejšie je nevziať chuť tvoriť. Korigoval som vždy tak, že som nikoho nezhodil. Každému som jemne povedal svoje a aby ľahšie pochopil, zobral som papier a nakreslil to vedľa. Že aj tak sa dá."
Ako vraví, veľa času presedel po vyučovacích hodinách so študentmi napríklad aj pri vínku.
Dnes už J. Hegyesy neučí a diela vytvára v ateliéri, ktorý si s pomocou blízkych presťahoval do bytu.
„Tento ateliér mi však zaťažuje pamäť, lebo si musím spomínať, kde mám čo poodkladané," vraví s úsmevom.
"Tam som presne vedel aj o polnoci, tu sa mýlim. Stále však tvorím, alebo niečo vyrábam. Mám štyri deti a viem, čo všetko potrebujú. Takže sa snažím všetko robiť tak, aby mali čo najmenej problémov."
Kým v minulosti grafiky neboli v jeho prípade nosné, dnes sú preňho aj vzhľadom na zdravotné problémy tým pravým spôsobom na sebarealizáciu.
„Mám dva regály plné kresieb, listujem v nich a niektoré sú urobené tak, že si pýtajú nový materiál. Tak keďže dnu maľovať neviem, lebo by som zasmradil byt terpentínom a petrolejom, tak som sa vážnejšie pustil do grafiky. Pomaly som sa dal na suché ihly a robím ich často a veľa. Ja naozaj neoddychujem, lebo toto ma drží pri živote. A popri tom robím všeličo iné."
Jeho veľkou vášňou je napríklad drôtovanie starých hlinených krčahov. „S týmito vecami človek vždy začína v mladosti, keď uňho vznikne záujem o predmety, ktoré vyrobila ľudská ruka. Ja napríklad nenávidím umelé hmoty. Hlinené hrnce sú niečo prenádherné a keď si predstavím, že to vytvárali obyčajní ľudia, neveľmi vzdelaní, ale s takou dušou... Tak som sa naučil drôtovať a teraz drôtujem aj kamienky a skúšam z nich vyrábať šperky," dodáva umelec so zdôraznením, že dobrého výtvarníka rozozná človek pomerne ľahko.
„Podľa mňa je dôležité, že uňho musí byť za každou vetou cítiť určité skúsenosti a vedomosti. Keď nie, štetec mu nepatrí do ruky. Je to potom totiž falošné."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári