Anna Oroszová sedí od 16-ich na vozíčku, napriek tomu aktívne športuje a dosahuje svetové výsledky

Keď do života človeka zasiahne tragédia, vyrovnáva sa s ňou po svojom. Niekto sa uzavrie do seba, nahnevaný na celý svet, iný sa necháva ľutovať okolím. A potom sú tu aj takí, čo situácii, do ktorej sa dostali, doslova vyplazia jazyk.

Nielenže sa s ňou naučia žiť, ale dosiahnu viac, ako mnohí zdraví. Presne taký pocit má človek z Anny Oroszovej, ktorá sa v 16-ich ocitla na vozíčku.

Anna, za slobodna Senajová pochádza z neveľkej dedinky Miroľa, okres Svidník, kde strávila detstvo. Pochádza zo štyroch súrodencov, kde boli tri sestry a jeden brat. „Bola som veľmi veselé a živé dieťa. Vždy som bola všestranná a to mi ostalo dodnes. Už počas základnej školy som bola reprezentantkou v mnohých športových odvetviach. Ľahká atletika, beh, hod guľou, oštepom... Navyše som tancovala aj spievala v ľudovom súbore Podduklianka. Chodila som aj na rôzne recitačné súťaže, vedela som dobre písať aj slohové práce."

Navyše na dedine, je život iný ako v meste. Po škole a všetkých krúžkoch ju čakali kravy, s ktorými musela ísť na pole. „Vedela som dojiť kravy aj kosiť, či obrábať pole. V škole som nebola najlepšia, patrila som medzi taký stred. Všetko sa však dalo zvládnuť, výchova na dedine bola oveľa prísnejšia, aj život bol iný."

Snom mnohých dievčat z dediny je odísť do veľkého mesta. Podobne rozmýšľala aj Anna a podarilo sa jej to. Dostala sa na Strednú školu knihovnícku do Bratislavy. Mladé dievča si splnilo svoj veľký sen a odišlo z dediny do mesta. Po skončení 1. ročníka sa Anna vrátila na prázdniny domov a ako mnohí mladí, našla si brigádu, aby mala nejakú „tú korunu" na letné radovánky. „Brigádovala som na družstve a na tretí deň, keď nás gazíkom viezli domov, prevrátili sme sa. Jeden starší muž zomrel po prevoze do nemocnice, ďalší utrpeli ľahké zranenia. Ja jediná som potom ostala na vozíku."

Anna sa dostala do nemocnice. „To, že nebudem chodiť, som sa dozvedela postupne. Dlho som ležala v nemocnici, najprv vo Svidníku, potom v Košiciach. Po nemocničnej liečbe som sa dostala do rehabilitačného ústavu v Hrabyni a tam nás učili sedieť na vozíku, pohybovať sa na ňom, dostať sa z kúpeľne na záchod. Život sa teda začal žiť, nie na nohách, ale na rukách." Rehabilitačných zariadené vystriedala niekoľko aj v iných mestách Slovenska. V každom vždy strávila niekoľko mesiacov.

Šestnásť rokov je vek, kedy má dievča prežívať prvé lásky a užívať si život, nie prísť o možnosť chodiť, tancovať, behať. Ako Anna niesla tento fakt? „Vždy to záleží od povahy človeka. Vždy som bola veľmi priebojná, čo mi ostalo dodnes. Som znamenie baran a naozaj taká tvrdá. Ale iba sama na seba. Keď si niečo zoberiem do hlavy, idem za tým hlava-nehlava, za každú cenu. Aj ten úraz. Možno aj vďaka povahe som si ho nijako nepripúšťala. Nepripustila som si, že ostanem na vozíku celý život."

Život skrátka išiel ďalej a Anna sa doň zapojila, ako sa dalo. Keďže pochádza z dediny, v rodine panoval názor, že po úraze zostane postihnutý človek iba doma, u rodičov. „Mysleli si, že budem len sedieť pred bránkou a počítať, koľkokrát prejde cez dedinu autobus. Možno to bolo aj tým, že som už chodila do tej školy v Bratislave a otvoril sa mi iný svet. Stále, hoci som už sedela na vozíčku, chcela som odísť do mesta. Nikdy som sa nezatvárala niekam do kúta."

Kombinácia veku, prostredia a tragédie, by zamávala s každým, ale Anna sa zaťala a šla ďalej, hoc aj na kolesách. „Niekedy keď sa spätne vraciam, aj sama seba obdivujem, ako som to zvládla, ako som sa z toho dostala. A je to iba moja zásluha, nikto mi nepomohol."

Začiatky boli ťažké. Nielen tým, že sa musela veci učiť, ale zohnať kvalitný vozík v roku 1979 či v tých ďalších, bol asi zázrak. „Keď som v Hrabyni začala športovať, mali sme rehabilitačné hry. Dávali nám tam kvalitné nemecké vozíky, kým my sme mali iba také obyčajné, v tej dobe otrasné, ja tomu hovorím haraburdy. Vozík je pre postihnutého človeka strašne dôležitý, aby sa vedel pohybovať. Navyše sú drahé a zohnať ich bol veľký problém. Nemci mi napokon jeden vozík darovali, lebo sa im páčilo moje športové nadanie. A všetci mi ho závideli," smeje sa.

Učenie sa mnohých vecí nanovo a bez nôh, bolo veľmi ťažké a keď si na to obdobie spomína Anna, vôbec nad tým vtedy nepremýšľala. Keď sa jej stal úraz, horšie sa vyrovnávala s inou vecou. Vyhodili ju zo školy, napriek tomu, že za ňu bojovali všetky spolužiačky. „Dokončila som si ju až teraz na staré kolená. Stredoškolské vzdelanie je základ, ale podarilo sa mi to. Bola to drina."

Napriek tomu, že je silná a naučila sa s tým žiť, má Anna aj chvíle, kedy by sa najradšej postavila a rozbehla. „Vždy tak snívam, že keby som mohla aspoň dve hodiny denne stáť, čo by som urobila. Je to krátky čas. Možno by som len ostala stáť a dve hodiny by prešli, lebo by som nedokázala nič urobiť. Dala by som za to všetko, aby som mohla chodiť. Prispôsobiť sa tomuto život človek určite dokáže, ale nikdy sa s tým nezmieri." Ešte šťastie, že máme sny. Anna hovorí, že dodnes sa jej v noci sníva, že nie je na vozíčku, ale zdravá a behá.

Sila bojovníka z Anny doslova srší, avšak aj ona je len človek a niekedy nad ňou zvíťazí smútok. „Každý máme svoje slabé hodiny, minúty. Nikdy to však nedávam najavo, nesťažujem sa. Zavriem sa do izby a poplačem si. Najviac som plakala, keď som sa vydala. Nevedela som si zvyknúť na ďalšieho človeka pri mne."

Svadba. Slovo, ktoré by si niektorí telesne postihnutí ani nevpustili do slovníka. Ani Anka to nechcela, ale osud je vrtkavý a občas nadeľuje, či chceme alebo nie. „Spoznali sme sa tak, že keď som sa pred 30 rokmi presťahovala do Košíc, bývala som na treťom poschodí a jeho mamka na prvom. On bol vtedy na vojne. Ku mne chodilo veľa mladých ľudí, vždy som bola spoločenská. Asi to chcel osud, aby sme sa zoznámili. Keď som vzala kôš a šla vyniesť smeti, stretla som ho a prekvapený sa ma pýtal, či aj toto robím. Dával mi blbé otázky, či všetko robím sama," smeje sa. „Nejako sme si potom padli do oka..."

Priznáva však, že to neplánovala, naozaj chcela ostať sama, netúžila sa vydať. „Najprv som si vôbec nevedela predstaviť, že by som mala ako vozičkárka zakladať rodinu. Prišlo to však samo. A teraz som rada, že ju mám."
Osud Anne doprial aj dieťa. Na tehotenstvo si spomína, ako na veľmi ťažké. Akčná žena, športovkyňa, ktorá sa zrazu nemohla poriadne hýbať. „Neuvedomovala som si, do čoho idem. Bolo mi veľmi ťažko. Počas tehotenstva som pribrala skoro 30 kíl. Na tom vozíčku to bolo ťažké, mala som veľké problémy. Bola som taký tučko. No zvládla som to. Narodila sa mi dcéra a všetci sme boli šťastní."

Anna je športovkyňou celý život a športu sa nevzdala, ani keď jej nohy nahradili kolesá. Naopak, v posilňovni ju videli stále. „Pani, ktorá robí na recepcii, mi raz povedala: 'Anička, ja ťa ani nevnímam, že si na tom vozíku. Akoby si s ním splývala. Ty si tu, nestihnem sa obzrieť a si na druhom konci posilňovne.' A je to tak. Som k nemu tak pripútaná, že si to už ani neuvedomujem. Nebojím sa športov. Lyžujem, hrám tenis, basketbal som hrávala s vozíčkármi... Mám to v sebe, šport je moja droga."

Cvičenie a súťaže u nej idú ruka v ruke. „Mne sa veľmi páčilo, ako povedala Marietta Žigalová, že keby nesúťažila, ani necvičí. Rada cvičím pre seba, ale súťaže ma ženú k úspechom, dopredu. Najskôr som začala rekreačne s tou atletikou, neskôr som začala jazdiť na formule. Jazdila som aj košické maratóny. Svet sa mi začal otvárať, šport ma povodil všade. Dlhé roky som potom s maratónmi prestala, lebo som potrebovala nový vozík, tie však boli veľmi drahé. Keď človek nemá tú výbavu, vrcholový šport sa nedá robiť."

Keďže mala problém, začala sa obzerať inde. Robila tlak na lavičke. Venovala sa mu 25 rokov, absolvovala dve olympiády, v Aténach a Sydney. Neskôr sa preorientovala na bicyklovanie. Košičania ju môžu vidieť brázdiť ulice na dlhom vozíčku. Zúčastní sa aj olympiády v Londýne. „Asi je to moja posledná olympiáda. Mám určitý vek a vrcholový šport je na takej úrovni, že hoci má človek potrebnú výbavu, musí drieť ako kôň, aby niečo dokázal. Ja som v cestnej cyklistike vo svetovom rebríčku UCI v kategórii žien z 18 pretekárok na 5. mieste. A dá sa povedať, že som najstaršia. Myslím si, že to nie je zlé umiestnenie. Je to veľký úspech pretože tento šport je nebezpečný a preto ho robí málo žien u nás."

V byte Anny má svoje miesto mnoho trofejí. Ich držiteľka tvrdí, že ich nemá spočítané. Vie iba, že má vyše 50 pohárov a veľmi veľa medailí. „V garáži mám navyše odložený taký kufor spomienok, kde si odkladám ústrižky z novín, medaily, spomienkové predmety. Má to pre mňa veľký zmysel."

A. Oroszová má obrovské množstvo energie. Natíska sa otázka, čo bude robiť, až so športovaním skončí. „Ja s ním nikdy neskončím. Ja budem ešte ako storočná babka dvíhať činky v posilňovni," smeje sa. „Aj keď prestanem súťažiť, cvičiť neprestanem. Problémom nie sú pre mňa ani úrazy a pády. Mala som nedávno na dvakrát zlomenú nohu. Spamätala som sa, vyliečila a idem ďalej."

Na záver nás zaujíma, čo jej z doby, keď mohla chodiť, najviac chýba. „Ja stále snívam, keby som tak mohla chodiť, čo všetko by som ešte stíhala. Keby som mohla chodiť, tancovala by som 24 hodín denne a umyla by som si okná," dodáva so smiechom.