Na lekárskych receptoch zbiera autogramy zaujímavých osobností

Texty šlágrov "Skôr než odídeš" či "Nerob si starosti, Miško" má na svedomí jeho ocko, ktorý by sa v týchto dňoch dožil deväťdesiatky. Košičan Boris Boča je však zaujímavý aj čímsi úplne iným.

Ako jediný na Slovensku zbiera autogramy známych osobností na lekárske recepty.

Aj k tejto netradičnej záľube, vďaka ktorej by sa chcel dostať napríklad aj do Guinnessovej knihy rekordov, ho priviedol otec. Boris Boča starší bol totiž lekárom s literárnym talentom. No hoci sú texty jeho piesní dodnes populárne, on upadol do zabudnutia. Aby sa naňho úplne nezabudlo, syn sa pokúša dostať ho do povedomia verejnosti. Nedožité deväťdesiate narodeniny považuje za ideálnu príležitosť.

"Vzťah sme mali veľmi pekný. Nikdy na mňa nepoložil ruku," smeje sa B. Boča. "Mrzí ma však, že za minulého režimu, povedal by som, trpel a za texty sa mu nedostalo uznania. Keď si pozriete Ústav pamäti národa, dva roky bol sledovanou osobou. Inak bol pôrodník, no istý čas nemohol pracovať, keďže sa postavil proti vykonávaniu interrupcií bez vážnych zdravotných dôvodov. Museli sme stále držať hubu a krok," spomína B. Boča na otca, o ktorom dlhý čas vôbec netušil, že "koketuje" s písaním textov.

"Ako malý chlapec som to vôbec netušil. Až neskôr, v mojich pubertálnych rokoch. V roku 1981 nám potom jeden známy priniesol platňu Nestarnúce melódie. A boli tam aj ockove veci. 'Nerob si starosti, Miško', avšak vtedy pod iným menom, lebo to predal a 'Skôr než odídeš'. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie." Jeho otec totiž písal texty počas vysokoškolských štúdií. V Bratislave sa stretával v kaviarni Reduta a v Savoyke s bohémou. Napríklad s Gustávom Bromom, Františkom Krištofom Veselým a inými. Toto prostredie ho inšpirovalo. Stal sa textárom J. F. Zemplínskeho, Karola Senka a J. Móžiho.

Dodnes má slzy v očiach

Dodnes, keď B. Boča mladší v rádiu či v televízii začuje otcove piesne, tisnú sa mu slzy do očí a nedokáže sa ubrániť dojatiu. "Je to veľmi dojímavé. V socializme sa to však až tak často nehralo. Píše sa tam totiž napríklad 'Aspoň mi zbohom daj...' Ak by tam bolo 'Aspoň mi česť práci daj', možno by bolo všetko iné. Dnes je však našťastie iná doba a v roku 2002 bola pesnička 'Skôr než odídeš', v podaní orchestra Juraja Bartoša a Milana Lasicu, mimoriadne populárna. Mala dokonca najúspešnejší videoklip." Napriek tomu však B. Boču veľmi mrzí, že o jeho oteckovi nikto nič nevie. "Ani že existoval. Tantiémy tiež nemáme. Nebudem sa súdiť, lebo aj tak majland nezískam, je mi to však ľúto." Mnohé texty jeho otca si totiž privlastnili iní. Dokopy ich vraj, ešte ako študent, vytvoril okolo pätnásť.

Po prvý raz vyšla pesnička "Skôr než odídeš" v podaní Františka Krištofa Veselého na singel platni v roku 1947. O dve desaťročia ju vydalo nakladateľstvo Gejzu Dusíka na LP platni s názvom Slovenské evergreeny. Odvtedy si ju do repertoára zaradili mnohí, v súčasnej dobe napríklad Milan Lasica či Rudolf Schuster. B. Boča starší písal aj krátke rozhlasové kabarety a libreto k operetám. Niektoré pesničky ako napríklad foxtrot "Ja viem všetko", alebo "Keď ma nechceš" ostali len na zvukových pásoch v rádiožurnáli Slovenského rozhlasu.

B. Boča mladší tvrdí, že otcov literárny talent nepodedil. Občas však predsa len čosi skúšal napísať. "Spolu s otcom, keď bola napríklad nejaká svadba, jubileum či promócie, tak sme posielali vtipné telegramy, ktoré boli vlastne literárnymi dielkami. Teším sa, že keď niekedy budem finančne nezávislý, tak si budem môcť dovoliť robiť niečo v podobnom duchu," smeje sa. "Možno nejaké rýmovačky. Aj Mariánovi Čekovskému a Igorovi Timkovi som sľúbil, že im niečo pošlem, keď v noci nebudem vedieť spať a niečo mi napadne. Nie preto, aby som na tom zarobil. To sa nedá. Ale chápete, po niekom tu ostane dom, po niekom most a aj po mojom otcovi tu niečo ostalo. Prešlo 67 rokov a tie pesničky sa stále hrávajú na svadbách. Je to dojímavé. Tak verím, že aj ja ešte niečo podobné vytvorím, aby sa na mňa celkom nezabudlo. Snáď sa mi to podarí."

Zatiaľ sa aspoň venuje netypickej zábavke, ktorá vzbudzuje pozornosť okolia. Keď pred slávnych hercov, spevákov, športovcov či politikov predstúpi s požiadavkou, aby mu dali autogram na lekársky recept, nestačia sa diviť. "Doviedol ma k tomu otec. Veľa sme sa sťahovali a napokon sme žili pätnásť rokov v Kuzmiciach. Jediná kultúra, ku ktorej sme sa v 50. rokoch dostali, bolo rádio, knihy a televízor. A v Trebišove hrala raz za kvartál nejaká kapela, ako napríklad Pilarová, Majer, Petr Spálený... Môj úplne prvý bigbítový koncert, na ktorý som sa v mladosti dostal, bola skupina Prúdy. Mal som vtedy štrnásť rokov, išli sme tam s otcom a na konci sa chodilo po autogramy, čo však nebolo ešte ani zďaleka také bežné, ako dnes. V tom čase však vôbec neexistovali podpiskarty, ani plagáty. Tak na čo si vypýtať podpis? Otec ako lekár teda prehľadal vrecká a hovorí mi: Tu máš recept. A to bol začiatok mojej zbierky," spomína dnes už náruživý zberateľ.

Srdcovkou je trio od Hammela

Prvý autogram teda získal od Paľa Hammela 8. novembra 1969. "Vtedy mal Hammel nejakých 20 rokov a divil sa, o čo mi ide. Vraj sa ešte na recept nikdy nepodpisoval. Keď tu bol v roku 1998, hovorím mu: 'Pali a ty si sa už niekedy podpisoval na recept?' A on na to, že veru ešte nie. Tak som mu ho ukázal a veľmi sa smial," vysvetľuje pán Boris, ktorému Pavol Hammel okrem autogramu napísal, že aj po 29-ich rokoch je diagnóza jasná. "A teraz som bol za ním pred rokom opäť a dopísal, že mi po 42-och rokoch odporúča dodržiavať pitný režim." Práve túto trojicu receptov s podpismi od jedného interpreta a milými odkazmi preto považuje za svoju najväčšiu srdcovku.

Všetky recepty má poctivo a precízne podelené do skupiniek. Nájdu sa medzi nimi napríklad speváci, herci, politici, športovci, duchovní a mnoho iných zaujímavých osôb. Zvláštnu špecializáciu vraj nemá, zaujímajú ho totiž všetci slávni ľudia bez rozdielu. Ako nám prezradil, bez receptu sa z domu nepohne ani na krok. Veď čo ak náhodou natrafí na nejakú celebritu? "Naozaj veľa osobností stretávam len tak náhodou. Napríklad Petra Dvorského som zastihol, keď išiel v aute a stál na križovatke."

Dokopy má v zbierke vyše 100 podpísaných receptov. "Nie je toho zase až tak veľa, ale venujem sa tomu len okrajovo. Nemienim s tým však prestať, pretože by som sa chcel dostať do Guinnessovej knihy rekordov. Nepočul som ešte o nikom, kto by robil čosi podobné," vraví zberateľ, ktorý uvažuje, že si svoje recepty nechá zataviť do fólie a urobí z nich poprípade niekedy aj menšiu výstavku. Niektoré z nich, tie staršie, má na starých receptoch, ktoré mal po otcovi, novšie mu darovala istá pani doktorka, keďže na nich boli neplatné údaje. Hoci to znie prekvapivo, nájdu sa aj takí, ktorí mu autogram na recept odmietnu dať. "Niektorí mi dajú hneď, ale nájdu sa aj takí, ktorí otáľajú, alebo nedajú. Napríklad pán minister Jurzyca mi odmietol, ale keď som mu ukázal, že jeho predseda sa už podpísal, tak svoj názor zmenil," smeje sa B. Boča, ktorý je veľmi hrdý napríklad na autogram od Ladislava Chudíka. "Vážim si totiž ľudí, ktorí niečo dosiahli."

V zbierke aj tri krížiky

Mrzí ho, že mu viaceré osobnosti "utiekli" z tohto sveta a nestihol sa s nimi stretnúť. "Napríklad taký Jaro Filip, Julo Satinský, Stano Radič... Je mi to ľúto, veľmi som ich chcel mať v zbierke." Za raritku považuje aj autogram jedného zo Sendrejovcov, ktorý mu namiesto podpisu nakreslil tri krížiky.

S vyslovene negatívnymi reakciami sa doposiaľ nestretol. Jeho záľuba skôr vyvoláva pobavenie a záujem. "Nepríjemní na mňa respondenti nie sú. Väčšinou naopak. A mnohí mi okrem podpisu napíšu aj niečo zo žartu, väčšinou to súvisí so zdravím, či liekmi a je to od nich veľmi milé." Zásobu prázdnych receptov našťastie má dostatočnú, takže sa teší na nové prírastky.