Lenka Filipová muziku považuje za partnera

Česká speváčka, šansoniérka, gitaristka, hudobná skladateľka a textárka Lenka Filipová ponúka košickým fanúšikom svoje koncerty pravidelne. Tvrdí, že tunajšie publikum má rada a očividne je to vzájomné.

Košickí fanúšikovia vždy dajú L. Filipovej svoju priazeň najavo vypredaným hľadiskom. Nebolo to inak ani pred pár dňami v historickej radnici.

K L. Filipovej patrí gitara. Bezpochyby. Nie však len jedna, vždy ich so sebou má niekoľko, pretože rôzne skladby si vyžadujú aj rôzne druhy gitár. Aj v Košiciach na koncerte ich v rukách vystriedala tri. „Mám ich sedem, celý gitarový park," prezradila. „Nie vždy však môžem so sebou na koncerty brať všetky, lebo by som potrebovala jedno auto len a len na gitary. Najradšej hrávam na klasickej gitare – hru na ňu som aj vyštudovala."

Tak ako mnoho iných umelcov, ktorých súčasťou je hudobný nástroj, aj ona sa bez gitary v ruke necíti celá. „Chodím spať neskoro večer. Nielen vtedy, keď máme koncerty, ale i doma. Keď mám pokojný večer, tak si urobím taký menší koncert u seba v pracovni a hrám. Gitaru z ruky dávam vždy až neskoro večer. Ak počas dňa na ňu nemám čas, tak ju musím aspoň dotykom skontrolovať, či je všetko v poriadku a ak sa stane, že na ňu nemám čas celý deň, tak idem spať s previnilým pocitom, že som si cez deň nezahrala... S gitarou ma spája priateľstvo na život a na smrť."

Práve preto si obdobie, počas ktorého nemohla vziať gitaru do ruky, doslova odtrpela. „Stalo sa mi, že som si zlomila ruku a šesť týždňov som ju mala v sadre. Spievala som síce na koncertoch, no namiesto mňa hrali kolegovia. Bolo to veľmi nepríjemné. Už to viac nechcem zažiť, preto som si povedala, že na lyže sa už viackrát nepostavím. A pritom sa to ani nestalo počas lyžovania, ale keď som stála dole pod svahom, tak som sa nejako pošmykla na zľadovatenom snehu. Odvtedy už iba čakám na kamarátov s vareným vínom v ruke dole pod svahom a na lyže ma nikto nedostane," prezradila so smiechom. „Možno to bolo varovanie, lebo si nechcem predstaviť, ako by to mohlo dopadnúť, ak by som spadla na svahu počas lyžovania... Ja síce chápem, že stať sa môže hocičo hocikedy, ale keď náhode nahrávate, tak je to väčší risk."

O gitary sa bojí

Nielenže si odtrpela, keď kvôli zraneniu nemohla hrať, ale odtrpí si zvyčajne aj každú dlhšiu cestu. „V lietadle doslova tŕpnem, ak sa náhodou stane, že niečo nie je dobre zariadené a ja musím dať gitaru do batožinového priestoru. Prvá moja cesta na letisku vedie k puzdru s gitarou, ktoré okamžite otváram a kontrolujem, či sa s nástrojom nič nestalo." Našťastie, doposiaľ sa žiadna z jej gitár počas cestovania nepoškodila, no jedna si to odniesla už na začiatku kariéry L. Filipovej.

„Mala som ručne robenú španielku, ktorú som si priniesla z Francúzska," spomína. "Vystupovala som ako hosť v programe Hanky Zagorovej s orchestrom Karla Vágnera. Raz ma chcel Karel vehementne predstaviť, keď som vstupovala na javisko a svojou gitarou vrazil rovno do tej mojej a prerazil ju. Musela som meniť celú dosku gitary - už nikdy nebude taká, ako predtým a dá sa povedať, že hoci sa mi podarilo dať ju do poriadku, tú gitaru to poznamenalo na zvyšok života. Samozrejme, že Karlovi to bolo veľmi ľúto a aj som si to odplakala, ale čo sa dalo robiť?"

Gitara neprirástla L. Filipovej k srdcu náhodou. Dá sa povedať, že s ňou vyrastala už od útleho detstva. „Môj otec ako herec vedel hrať na gitare, mamka bola učiteľka hudobnej výchovy, môj strýko dodnes hrá na gitare úplne úžasne. Odkedy si pamätám, tak gitara bola vlastne ako taká súčasť našej rodiny."

Nie však hneď od začiatku chcela byť aj Lenka muzikantkou. „Mala som rôzne sny. Chcela som byť krasokorčuliarkou, letuškou... Keď som bola úplne maličké dievčatko, tak som túžila byť predavačkou. Čokoľvek som si šla na seba obliecť, som najprv sama sebe predala. Spomenula som si na to v čase, keď moja dcéra sa často doma hrala s detskou kasou a predávala nám úplne všetko," podotkla s úsmevom.

Istý čas túžila byť aj hlásateľkou. "K tomuto povolaniu som aj takpovediac pričuchla. K moderovaniu som sa dostala, rozhlasové programy spojené s muzikou sú mi dodnes blízke. V 90. rokoch som účinkovala v televíznej šou Lady Today. Vysielalo sa to každý týždeň a mne začalo prekážať, že si ma ľudia už nespájajú s muzikou, dokonca po mne kričali na ulici – aha, ide Lady Today. Teraz som spokojnejšia."

Trikrát na drevo

Keď sa dnes obzrie za svojou kariérou, má potrebu poklopkať trikrát po dreve. Jednak preto, že sa jej skutočne darilo a naďalej darí a jednak preto, že je poverčivá. „Musím však povedať, že nie som ten typ, ktorý sa často obzerá do minulosti. Kedysi som to robievala častejšie. Pátrala som v minulosti po veciach, ktoré sa stali a zisťovala, čo som kedy urobila zle. Naučila som sa však žiť v prítomnosti. Prítomnosť je dôležitý okamih, občas treba pootvoriť okno aj do budúcnosti a zistiť, kam vlastne smerujeme, lebo človek by mal vedieť, kam smeruje. Obracať sa dozadu za nepríjemnými vecami je dobré len vtedy, keď sa z nich dokážete poučiť, aby ste nestúpili dvakrát do tej istej rieky. Inak to nemá význam a žiť predsa treba v prítomnosti."

Podľa L. Filipovej je najdôležitejšie nájsť samého seba. „Vyplýva to z množstva situácii, ktoré má každý z nás na dennom poriadku, ale skôr či neskôr sa každý človek postaví rovnými nohami na zem a začne na sebe pracovať a snaží sa nájsť samého seba. To sa vám podarí len pri komplexnejšom pohľade na seba, na to všetko, čo ste už absolvovali. Až potom si poviete – aha, toto som ja, toto chcem, toto nechcem. Je to ťažká cesta, treba sa spoliehať hlavne na svoju intuíciu."

Zaujímavé pritom je, že v jednej zo svojich najznámejších piesní Prý se tomu říká láska, spieva L. Filipová doslova: Myslela jsem dlouho že tě vážně dobře znám, náhle přišla změna, že se v sobě nevyznám... „To je podľa mňa dôkaz toho, ako úžasne dokázal pre mňa napísať texty Zdeněk Rytíř. Mnoho ľudí bolo dlho presvedčených o tom, že pre mňa píše žena. Ale Zdeněk to zvykne novinárom vtipne okomentovať, že je to tým, že vyrastal medzi samými ženami. On mal totiž okolo seba len sestry, mamičku a babičku a do štyroch rokov vraj sám rozprával v ženskom rode... Zvykne hovoriť, že sa mu toto obdobie vynorilo z podvedomia, keď pre mňa písal texty."

Verí vo veštenie

Okrem toho, že je L. Filipová vynikajúca muzikantka, verejnosť o nej vie aj to, že verí vo veštenie. „Každého človeka k viere v tieto veci zvyčajne privedú otázky. Aj ja som začala pátrať v tom, prečo sa mi dejú isté veci, väčšinou smutné. Prečo odišiel milovaný človek, prečo som ochorela... Nestačí sa však len zvedavo pýtať krištáľovej gule či kariet. Veštenie nie je o tom, že uspokojí zvedavosť, ale má primäť k tomu, aby človek začal sám o sebe premýšľať, veriť svojej intuícii, ktorá ho uvedie správnym smerom."

Nedá sa to robiť podľa všeobecného návodu. "Aj keby niekto rovno kopíroval všetky moje kroky, tak sa nedostane tam, kam ja. Každý sme originál, každého nás to smeruje inam. Ja som prišla na to, na čo som sama mala prísť a jediné, čo môžem, je odporučiť každému, aby na sebe pracoval. Aby čítal knihy, vzdelával sa, správne sa rozhodoval. Potom vás intuícia nasmeruje k správnym ľuďom, do správneho povolania, k správnym situáciám, ktoré vás obohatia."

Pracovať na sebe znamená pre L. Filipovú aj očistiť sa. „Samozrejme, že ego je silná vec a v prvom rade sa stará o to, aby sme mysleli na seba. Ale treba sa sústrediť na seba v tom pozitívnom zmysle slova a prestať vnímať negatívne veci. Keď si sused kúpi auto, tak mu povieme – aké krásne, to vám želám. A nie podpichnúť ho, kde na to vzal... Netreba závidieť, ale opýtať sa sám seba, čo mám urobiť pre to, aby som aj ja mala, čo potrebujem?"

Pri takomto svetonázore si L. Filipová nemohla ani priať lepšieho súputníka, ako je muzika. „Muzika je môj partner. Podrží ma, keď si neviem rady. Je to veľmi krehká vec, ktorá vzniká na báze pocitov. Dnes je trend, keď si každý myslí, že môže spievať. Nerozumiem tomu. Musíte mať dar, ale aj veľkú dávku šťastia a tiež pracovitosti. Tvorivá invencia je úžasná hybná sila, ktorá dokáže človeka podržať v najťažších chvíľach. Obohatí vás a posunie ďalej."

Hoci mnohí umelci najlepšie tvoria vtedy, keď sa doslova trápia, toto nie je prípad L. Filipovej. „Chápem však, že niektorí básnici sa musia tri dni a tri noci utápať v alkohole, aby si potom zrazu sadli, napísali tú správnu báseň a očistili sa tak. Ja naopak na inšpiráciu potrebujem radosť a pohodu. Potrebujem mať okolo seba dobrých ľudí a až potom môžem rozdávať samú seba," dodala na záver.