Počas tohtoročných osláv Dňa mesta Košice sa uskutočnil pod názvom Cassovia Retro 2012 už 10. ročník medzinárodného stretnutia veteránov. Okrem historických štvor- či dvojkolesových deduškov prichystali organizátori malé prekvapenie v podobe športových tátošov. Áut i motoriek.
"Vozidiel vyrobených do roku 1950 prišlo dvanásť, športových osem a motoriek desať či dvanásť," pochvaľoval si jeden z organizátorov, Bartolomej Perháč. "K najväčším lákadlám určite patria staručké fordy z roku 1917 a 1919, takisto i veľmi vzácna Praga Piccolo z roku 1933 z Popradu, v Košiciach je po prvý raz. Bolo ich málo vyrobených i zachovaných. Z historických motoriek je zaujímavý stroj pána Šolca, bývalého československého reprezentanta, zanieteného motorkára telom i dušou."
Ford mu poslali ako dedičstvo
K najviac Košičanmi obliehaným, obdivovaným a najfotografovanejším historickým krásavcom patril ford z roku 1917, ktorý v súťaži krásy a elegancie nakoniec získal prvé miesto v kategórii áut vyrobených do roku 1930. Na Cassovia Retro 2012 s ním prišiel Martin Mladoň z Popradu.
"Chodím na každý ročník tohto podujatia, s týmto fordom, myslím, po druhý raz. Tomuto koníčku sa venujem od malička, začal s tým už môj otec," priznal sympatický chlapík odetý, ako sa patrí na správneho veteránistu, v dobovom kostýme. "On mal veterána ako jeden z prvých v Poprade, spoločne to ťaháme už pekných pár rokov. V našej rodine boli vždy autá i motorky, ktoré majú nejakú históriu. Môj nebohý pradedo Ján Andráš v roku 1925 či 1926 odišiel do Ameriky. Druhýkrát sa oženil, mal deti, stratil sa vtedy z nášho života a nikto o ňom nič nevedel. Dal som si tú námahu a po 10 rokoch hľadania sme cez Červený kríž našli jeho rodinu. Jeho syn, ktorý má už vyše 80 rokov a mali tento ford v USA, mi ho poslal ako dedičstvo po pradedovi, spolu so všetkou dokumentáciou. Pre našu rodinu má teda toto auto obrovský význam a je to ozajstná kuriozita. Auto bolo v pôvodnom stave, len sme ho museli prestriekať. Bolo totiž odložené v stodole, oni ho nepoužívali. Viem, že v Komárne by mal byť jeden z roku 1914 a môj z roku 1917. Určite ich nie je takto zachovaných veľa. Vyrobených od roku 1908 do roku 1927 bolo asi pätnásť miliónov."
Štvormiestne autíčko s drevenou oplechovanou karosériou zožerie na stovku okolo 15 litrov pohonných hmôt, má petrolejové pozičné svetlá a dvere iba na pravej strane. Dvere na ľavej nemôžu byť, lebo sa tam nachádza rýchlostná páka a pedále. Nemá tachometer, ale raz vraj pánovi Mladoňovi nameral radar rýchlosť okolo 70 km/h. Plyn je ovládaný ručne a na karosérii ľudia obdivovali zaujímavý klaksón, klasickú ručnú trúbu. Autíčko bolo v USA dostupné širokej verejnosti v duchu Fordovho hesla, že postaví Ameriku na kolesá, čo sa mu i podarilo. Cez víkendy slúžili fordy ako osobné vozidielka na rodinné výlety, cez všedné dni ako tvrdo komerčné, podnikateľské vozy.
Jawu 350 dával dokopy päť rokov
Na schodíkoch košického Štátneho divadla sedel nenápadný sivovlasý chlapík, pozeral na prekrásnu červenú motorku Jawa 350. Na slnku sa blýskali perfektne pochrómované doplnky legendárnej mašiny. Jej hrdý majiteľ, Ladislav Šolc zo Šemše, ktorý ale býva už 22 rokov v Košiciach, si nakoniec zo súťaže odniesol pohár za druhé miesto v súťaži krásy.
"Dačo už mám na motorkách odjazdené," skromne poznamenal trojnásobný majster Slovenska a štvrtý z majstrovstiev československej republiky. Ako som sa k tomu dostal? Jednoducho. Išiel som za učňa do opravovní motocyklov v Košiciach, vedúci, pán Macháček, bol pretekár. Začal som chodiť s nimi ako technik a prosto som zavoňal benzín. Jazdil som už asi na všetkom, čo má kolesá. Prvou mojou motorkou bol pionier, potom prišli jawy, čézety a podobne. K jawám mám priam srdcový vzťah, sú ľahko čitateľné, škoda že je ich na cestách už tak málo. Jawa, s ktorou som prišiel, má benzínovú nádrž, v strede s olejovou nádržkou, bez zadného perovania, preto má perované sedadlo. Vyrobili ju v roku 1935. Bola to päťročná robota, na tejto mašine je veľmi veľa vecí, niektoré bolo treba opraviť, iné vyrobiť, pochrómovať. Kúpil som ju od jedného kamaráta, ktorý má motorku, bola v hroznom stave. Preto som aj najprv povedal, že ju nechcem. Druhý raz mi to už nedalo, povedal som si, že lepšiu aj tak nezoženiem. Týchto motoriek je totiž veľmi málo. Tak som ju celú rozobral a začal pracovať. Bolo to náročné najmä preto, lebo neboli náhradné dielce. Koľko je takýchto na Slovensku neviem, ale v Košiciach sú iba dve, má ju kamarát, je presne tak isto urobená ako moja."
Pán Šolc si svoj dvojkolesový poklad stráži ako oko v hlave, preto motorku nepoužíva bežne na cestách. Chodí s ňou len na také akcie, akou je i Cassovia Retro či iné podobné. Na Cassovia Retro 2012 mala táto prekrásna mašinka svoju premiéru. Dozvedeli sme sa aj to, ako najlepšie zistiť, či motorka ide. Vraj je to vtedy, ak má obe gumy tvrdé a po zasunutí kľúča do zapaľovania trúbi.
Auto, na akom jazdia americkí herci
Mnohí ľudia sa počas medzinárodného stretnutia veteránov pristavovali aj pri modernejších športových autách, ktoré pútali nielen svojimi tvarmi, ale i výkonnými motormi. Jedným z týchto krásavcov bol i červený Pontiac Firebird z roku 1979, ktorému "velil" Ľubomír Eliáš z Košíc. Na americkom voze asi najviac priťahovali pohľady obrovský motor a tvar karosérie.
"Objem motora má 4,9 kubického centimetra, mimo mesta spotrebu 10 až 11 litrov, v meste takých 14 až 15 litrov, dosiahnuť rýchlosť 180 či 200 kilometrov za hodinu nie je žiadny problém," hrdo opisoval svojho tátoša jeho majiteľ. "Väčšinou s ním jazdím len na takéto zrazy. Podarilo sa mi ho získať vo Švajčiarsku, tam som ho kúpil po nežnej revolúcii. Bolo ho treba dať do pôvodného stavu, trvalo to asi dva či tri roky, lebo stále pribudlo niečo, čo bolo treba spraviť. Dnes už nie je problém zohnať veci na americké autá, ale vtedy sme to museli dovážať cez Rakúsko. Kolesá sú iné, pôvodné boli také, aké vidno aj vo filmoch, malo to celkom iné elektróny. Na takýchto autách jazdili vo filmoch mnohí herci, napríklad Burt Reynolds, o niečo starší typ sa objavil aj vo filme Vodič. Dodnes ich používajú v Amerike pri nakrúcaní takých scén, ako napríklad rôznych bankových lúpeží. Na celom Slovensku, pokiaľ viem, je takýto model iba jeden, doposiaľ som ho na žiadnom inom zraze nevidel. Ešte pre zaujímavosť, motorová časť má veľkosť asi 160 x 170 centimetrov, auto je dlhé viac ako päť metrov."
"Ohnivý vták" má i ďalšiu zaujímavosť. Vyrobili ho síce pred viac ako 30 rokmi, ale má elektronické otváranie okien, centrálne zamykanie dverí, klimatizáciu, automatickú trojstupňovú prevodovku.
"Manželka je s mojím koníčkom spokojná, berie náš motoristický šport ako niečo, čo je v pohode, dané a hotovo. Toto auto beriem ako vozidlo pre ľudí, aby sa ním pokochali, odfotili si ho a tak."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
