Verejnú generálku druhého zo spomenutých titulov stihnete v Košiciach už zajtra. Spolupráca mentálne znevýhodnených a zdravých hercov je pritom na Slovensku ojedinelá a jediných "kolegov" majú divadelníci v Banskej Bystrici.
Režisérom divadla Hopi Hope je vyštudovaný právnik Peter Kalmár, ktorého táto aktivita pohltila na sto percent. Hoci je momentálne "dobrovoľne" nezamestnaný, verí, že časom sa táto funkcia stane aj jeho oficiálnym zamestnaním. Aj napriek neľahkým začiatkom však vraví, že mu táto práca vracia všetku energiu, ktorú do nej investuje.
Mentálne znevýhodnení členovia združenia ArtEst a zdraví herci z divadla NeoN spolu vytvárajú skvelú symbiózu. Prístup režiséra sa však musí k obom skupinám líšiť. "Artesťáci sú oveľa disciplinovanejší. Pokyny sú u nich jasné. Len dvihnem ruku a všetci vedia, že majú byť ticho, lebo si chceme niečo dôležité povedať. Na toto reagujú oveľa lepšie, ako členovia Neonu, kde je disciplína trošičku horšia. Artesťáci sú aj vnímavejší, citlivejší a veľmi rýchlo sa dostanú do roly. Stačí povedať: Teraz si smutný a dobreže sa nerozplačú," chváli svojich zverencov režisér.
Priznáva však, že majú logicky trošku väčší problém s textom. "Aj preto sme vymysleli integrované divadlo, aby jedni aj druhí herci rástli. Artesťáci rastú tým, že majú vzor, učia sa reagovať prirodzenejšie aj na rôzne improvizačné veci a drobnosti, ktoré sa v divadle stanú. Neoňáci rastú tým, že majú možnosť spoznať fakt úžasných ľudí, ktorí im dávajú strašne veľa lásky."
Pri práci s mentálne znevýhodnenými talentmi je potrebné byť citlivejší a jemnejší. "Stalo sa nám už, že boli pred premiérou trošičku nervy, a tak som zakričal. Potom ma to samozrejme strašne mrzelo. Musí tam ozaj byť citlivejší prístup a niekedy mi to nevyjde, ale berú to tak, že chcem dobre im, divadlu, aby naše predstavenia vyzerali čo najlepšie... A vedia oddeliť, kedy na nich kričím ako Peťo Kalmár a kedy ako pán režisér."
"Dospelácke" tituly sú výzvou
Divadlo Hopi Hope však rozhodne nie je zoskupením, ktoré by nacvičovalo ľahké rozprávočky pre malé deti. Práve naopak, jeho ambíciou je ponúkať divákom náročné klasické tituly. "Repertoár sme takto zostavili schválne, pretože väčšina takýchto súborov, ktoré fungujú pod rôznymi domovmi sociálnych služieb a občianskymi združeniami pracujúcimi s mentálne postihnutou mládežou, sa sústreďuje na rozprávky. Väčšinou potom prirodzene vládne v spoločnosti predsudok, že sú to dospelé deti. Nie je to pravda. Sú to normálne dospelí ľudia, ktorí vedia pochopiť aj náročnejšiu tematiku. Chápu, že keď je príbeh z nižšieho sociálneho prostredia, ako v 'Myšiach a ľuďoch', tak sú v ňom opodstatnené vulgarizmy. Vravia mi: 'Aj ja som videl robotníka a hovoril presne toto slovo na p...' Chápu, prečo je v 'Neprebudenom' tragika, prečo Ondráš Machuľa skončí zle. Sú z toho síce smutní, ale ja ich upokojujem, že je to len akože," objasňuje P. Kalmár, ktorý spolu so svojimi zverencami chápe snahu hrať "dospelácke" tituly ako výzvu. "Lebo samozrejme, rozprávky sú fajn, ale keby sme mali repertoár zostavený len z takýchto predstavení, tak by sme stále zotrvávali v predsudku."
Herecká základňa divadla Hopi Hope je pomerne bohatá. Zahŕňa plus-mínus 80 členov a spadajú do nej nielen členovia združenia ArtEst a divadla Neon, ale aj z organizácie Slnko v sieti či divadelný krúžok neziskovej organizácie Lux na Opátskej. "Oni budú akoby naša prípravka, alebo 'farma' na nových hercov," teší sa Peter a uisťuje nás, že žiadna bitka o hlavné úlohy medzi divadelníkmi nehrozí. Svoje predstavenia nacvičujú kvôli absencii vlastného vhodného priestoru na viacerých miestach.
"Nemáme svoju stálu sálu. ArtEst má malý priestorík od mestskej časti Košice-Západ, tam však môžeme nacvičovať len text, nie pohyb a predstavenia tým dosť trpia. Stalo sa nám totiž napríklad, že potom herci vyšli na javisko a schovali sa vzadu, alebo do kúta a nebolo ich vidieť, ani veľmi počuť." Práve z tohto dôvodu preto začali nacvičovať aj priamo v Radničnej sále na Hviezdoslavovej ulici, v Átrium klube, či v CVČ Domino. "Doteraz divadlo prechádzalo takou skúšobnou fázou. Bol to predsa len prvý polrok fungovania. Chceme si však hľadať ďalšie sály, hlavne si však artesťáci musia pred verejným predstavením vždy zvyknúť na konkrétne pódium."
Šepkárov zrušili
Situácia, že by niektorého z hercov natoľko schvátila tréma, aby na javisko ani nevkročil, sa ešte nestala. "Skôr z neho nechcú odísť," smeje sa. "Alebo zaúčinkuje únava. Na začiatku sa vybudia k výkonu a potom už niekedy nevládzu. Nedávno sme po Neprebudenom, ktorý trvá zhruba päťdesiat minút a je dosť náročný, chceli pridať jednu desaťminútovú hru a bolo vidieť, že niektorí herci sa už motkajú a že ich to až tak nebaví. Museli sme zaimprovizovať a skončiť to asi v dvoch tretinách jedným veľkým objatím, aby divák nič nespoznal."
Rovnako ako bežní herci, aj členovia divadla Hopi Hope postupne získavajú repliky, ktoré medzi nimi takpovediac "zľudoveli". "Napríklad náš veľký spevák Edo, ktorý má problémy s textom, dostal repliku 'Idem si pofajčiť do stodoly, aký som ustatý'. A teraz ju už používa stále, aj v bežnej reči." Žiadne veľké pomocné barličky však títo divadelníci rozhodne nepotrebujú. "Jedine, aby si ľahšie zapamätali texty, im vytváram opakovania. V 'Neprebudenom' zaspieva herečka z Neonu text 'Dobrý tetka, vitajte'. Janka z ArtEstu jej odpovie 'Dobrý tetka, poďte ďalej'. Využívam takéto háčiky či nahadzovanie. Niekedy sme dosť používali aj šepkárov, ale zrušil som to. Naozaj už len v najhorších prípadoch zasiahne do predstavenia niekto zvonku. Pomáhame si skôr navzájom, prípadne takými fintami, že na zem nalepíme bielu pásku, ktorú nesmú prekročiť, niekto má svoj krížik, iný kolečko a výborne to funguje."
Pozitívne účinky divadla na sebavedomie či komunikatívnosť jeho mentálne znevýhodnených členov sú obdivuhodné. "Vidím to teraz na jednom hercovi s Downovým syndrómom, ktorý má rečové chyby a chodí pravidelne k logopédovi. Rozumela mu len mamka. A zrazu pri jednej hre stál v zbore, otváral ústa a odrazu len počúvam, že ho počujem. Že zabudol, že nechce rozprávať a normálne artikulovane pekne s ostatnými spieva. Stál som za javiskom a začal mi mráz behať po chrbte. A postupne pribúdajú slová a vety, ktoré v pohode vyslovuje. Divadlo skrátka neskutočne rozvíja rečové schopnosti, aj sebavedomie. A po každom skvelo odohratom predstavení sa o tom rozprávajú tri-štyri nasledujúce dni, až kým nepríde ďalšie."
Malichernosť bežných problémov
Snahou P. Kalmára bolo priniesť tento druh kultúry aj do Košíc. "Chcem, aby túto prácu ľudia videli. Čo neznášam, to je relácia 'Modré z neba', ktorá je strašne na city a keby bola realita fakt taká, tak ja prídem ráno o ôsmej do práce, začnem plakať, od desiatej si idem na kávičku a cigaretku, potom zase plačem, potom sa ide na obed a zase plačem. Je to absolútne scestné. Títo ľudia dávajú iným hromadu pozitívnej energie, majú jej fakt na rozdávanie. Pri nich si uvedomíme, že problémy, ktoré máme nejako vykonštruované, sú fakt v porovnaní so životom, ktorý žijú títo ľudia, malichernosťou. A predsa sa dokážu usmievať, radovať, dávať lásku. Pre toto to robím a pre toto bojujem aj s úradmi, ktoré sú v Košiciach pomerne neústretové."
Medzi najbližšie plány divadla Hopi Hope patrí napríklad túžba nacvičiť komédiu. Hotová by mala byť približne v septembri. Ešte predtým však uzrie svetlo sveta hra "O myšiach a ľuďoch", ktorej verejnú generálku si môžete pozrieť v sobotu o 19.00 hod. v CVČ Domino. Hercom síce nebude tlieskať 800 divákov ako po vystúpení v Národnom divadle v Budapešti, kde hosťovali v rámci Svetového dňa Downovho syndrómu, no poteší ich každý návštevník. "Človek si na to ľahko zvyká," smeje sa režisér.
P. Kalmár má v súbore aj svoju sestru Janku. Zaujímalo nás preto, či nehrozí nejaké "rodinkárstvo". "Nijako ju nezvýhodňujem," zasmial sa. "Pri 'Neprebudenom' sme spolu dokonca dlho bratsky bojovali, pretože vôbec nechcela hrať. Potom nám však odstúpila herečka a Janka teda povedala, že to vezme a zachráni bračeka. Rolu dostala a potom som ju videl po večeroch, ako sa popri vyšívaní učila repliky. Úloha jej sadla, bola v nej výborná, aj vďaka svojej vrodenej namosúrenosti. Vie veľmi dobre zahrať aj zlobu, ktorá je v hre potrebná," chváli sestru Peter.
Tažkú hlavu má len z tvrdohlavosti hercov. Odmietajú totiž akékoľvek alternácie. "Keď som to raz naznačil, tak vznikla veľká vzbura. Vraj prídu, aj keď budú chorí. A že ani nebudú chorí, lebo jedia vitamíny, takže je úplne irelevantné sa o tom baviť."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári