Košice dosiahli prosperitu vďaka obchodu. Postupne sa stali „mekkou" kupcov, kam prichádzali kvôli obchodu, ale radi chodili do Košíc aj pre ich dobrú povesť: bezpečnosť zaručovali hradby, serióznosť košické právne listiny, výhody - poctiví zmenárnici, platba tovaru rôznou menou a kúpa nehnuteľností. Mesto malo prístav na Hornáde, stavalo a opravovalo lode pre obchod aj obranu. Remeslá boli špecializované, import aj export dobre zorganizovaný, colniciam neuniklo nič, dozerali aj na balenie tovaru.
Dopyt po surovinách
Čo exportovali Košice a iné východoslovenské mestá? Historik O. R. Halaga vo svojej publikácii Košice - Balt zdôrazňuje, že: "...základným predpokladom vývozu z východoslovenského kraja a z karpatských oblastí vôbec bola v prvých storočiach predminulého tisícročia jeho surovinová báza a to veľké lesy, bohaté na drevo, zver a rudy. Vyhľadávaným tovarom diaľkového obchodu boli kožušiny, kože, kožky. Vyvážalo sa víno, včelí med a vosk, veľký dopyt z remeselne vyspelých oblastí na západe bol po drevnom popole."
Žiadaná bola smola zo stromov na mazanie, konzervovanie, svietenie, na stavbu lodí a člnov. Hojne ju kupovali aj majstri v Košiciach, kde stavali lode pre obchodnú riečnu dopravu aj pre obranu proti Turkom, rovnako aj v Stropkove a Bardejove. Košice mali prístav na Hornáde, kde sa nakladal tovar na vývoz a vykladal importovaný, prípadne prekladal na ďalšiu, už suchozemskú dopravu vozmi. Hornád aj iné naše vodné toky boli v tej dobe hlboké. Pozostatkom prístavov na Hornáde sú názvy obcí - napr. Lodina. V Lodine šikovný zemepán hneď zriadil aj colnicu, ale mohol vyberať clo len od nadol splavovaného dreva. V Košiciach lode aj opravovali a stavali plte. Na pltiach dovážali poľskú soľ - nevie sa, prečo nie na lodi, lebo neraz balvan soli spadol z plte do rieky.
V 12. - 13. storočí boli lesy surovinovou bázou pre vývoz dreva na lode, člny, sudy, šindle. Podľa dohody s poľským mestom Gdaňsk exportovali drevo z košických lesov špeciálne na stavbu a opravu lodí. Drevo splavovali po Poprade, Dunajci, Visle až do Pruska. Drevo z lipy zužitkovali na lyko, z dubov a briez bol dopyt po kôre, ktorú používali garbiari na farbenie kožiek od hnedej po červenú.
Uhorské kožky so zlatom
V košických lesoch žili medvede, divé mačky, rysy, líšky, vlci, hranostaje, rôzna lovná zver, množstvo vtáctva. V prvej polovici 13. storočia vyvážali z nich do západných krajín živé jelene, srny, hranostaje, veveričky, zajace, kuny, jarabice a okrem živého lesného vtáctva aj jeho mäso i suroviny ,ako perie, kosti pre rôznych remeselníkov. Pre kráľovskú kuchyňu dodávali mäso z veveričiek, kún a operencov.
V druhej polovici 13. storočia je v zoznamoch vyclievaného tovaru zaznamenaný vývoz kožušín a kožiek na sever popri Spišskom hrade. Kožky z Košíc boli známe ako „uhorské kožky". Pre nízku hmotnosť aj niekoľkých desiatok tisíc kožiek si nemohol dovoliť žiaden kupec ich samostatný transport po niekoľko tisíc kilometrov dlhej trase, lebo by bol finančným hazardom. Takže ich transportovali s ťažkými komoditami, ako boli zlato, striebro, železo. Tie naložili do košických ťažkých vozov, špeciálne vyrobených pre ťažké tovary košickými majstrami - volali sa maže - a vydali sa na dlhú cestu cez Poľsko, Prusko do Flandrie.
Boli to akoby predchodcovia kamiónov, lebo boli kryté a veľké. Kožušiny a látky na kratšie vzdialenosti vozili na vozoch s vínom a voskom. Z Košíc sa vyvážalo na tisíce kožiek a kožušín, o čom sú zápisy z colných staníc v poľskom Sanczi. Kožušiny boli takým vzácnym artiklom, že nimi namiesto peniazmi splatili aj dlhy. V obrovskom množstve ich predávali aj remeselníkom. Hojnosť týchto surovín zo zvierat košických lesov urýchlila vznik remesiel. Príkladom sú košickí kožušníci, ktorých cech so stanovami z roku 1307 bol prvý známy cech na našom území i v celom bývalom Uhorsku.
Stálou, po stáročia od košických kupcov žiadanou komoditou bolo víno. Košičania exportovali aj dobytok, najmä voly a kone a to v takom ročnom období, kedy bolo vhodné počasie. V starom období sa Košice špeciaiizovali na nakladanie rýb a vyvážali ich do Pruska.
Remeslá pre domáci a zahraničný trh
V stredovekých Košiciach i v neskoršom období boli výnosné odvetvia podnikania, špecifikácia výroby v cechoch, vo vývoze aj v dovoze. V 14. storočí podľa mestských Aktov súdu z rokov 1373 - 1405 sa s výrobkami kováčov, obuvníkov, krajčírov rátalo pre export. Vyvážali sa výrobky zlatníkov, remenárov, taškárov, nožiarov, opaskárov, výrobcov brnení, sedlárov, koželuhov, voziarov. Podľa Aktov súdu bolo v 14. - 15. storočí v Košiciach viac ako 200 zamestnaneckých špecifikácií pre domáci aj zahraničný trh. Napríklad mäsiar: nesekal mäso, bol to podnikateľ aj diaľkový kupec a skladoval vo veľkom množstve aj volské kože. Organizoval výkup dobytka, ktorý potom na miesto predaja hnali honci. Dojednával tiež obchody na našom aj zahraničnom trhu. Podobne pracoval aj rybár. Pre košický trh pracovali krčmári, pekári, kúpeľníci, držkári, tehliari, obchodníci s kapustou, vajcami a inými potravinami.
Spotrebitelia - hoci aj pred 600 rokmi - mali okrem luxusného tovaru záujem o cenovo dostupnejšie tovary z dovozu. Diaľkový obchod zareagoval lacnejšími látkami, surovinami a rôznym tovarom. Umožnilo to aj zrýchlenie transportu vodnými cestami. Prínosom bolo riečne spojenie na veľké vodné toky, ústiace do severných morí, ktoré sprístupnili celý rad krajín. Košickí kupci brázdili loďami, člnmi, plťami Hornád, Bodrog, Tisu, Slanú, Poprad, Dunajec a východné Slovensko sa stalo vstupnou bránou uhorského kráľovstva. Visla umožnila prístup do krajín, kde sa predtým náš obchod nemohol uplatniť.
(Nabudúce: Pakty vzájomnosti Krakova a Košíc)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
