Ján Bačík vyhral v Bratislave medzinárodnú súťaž Istrobot

Každý človek má nejaké záľuby. Niektoré sú adrenalínové, iné zamerané na precíznosť a trpezlivosť. Košičan Ján Bačík má v obľube technické hračky. S jednou takou nedávno vyhral medzinárodnú súťaž v Bratislave. Tomuto úspechu však predchádzali roky trpezli

vej práce.

J. Bačík je študentom katedry elektrotechniky a mechatroniky, Fakulty elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach, v odbore automatizácia mechatronických systémov. „Končím piaty ročník. O týždeň budem skladať inžinierske štátnice. Plánujem pokračovať v doktorandskom štúdiu. Môj odbor je v podstate o automatizácii rôznych priemyselných liniek, programovateľných automatoch a mikroprocesoroch. Zaoberáme sa aj elektrotechnikou a programovaním robotov. Odbor teda nie je o operátoroch, ale priamo o robotoch, ktoré nahrádzajú ľudí. Sú to hlavne priemyselné roboty v automobilkách, ktoré majú na starosti zváranie, lakovanie a podobne."

Korene tejto záľuby, ktorú Ján rozvíja vo svojom štúdiu, siahajú do gymnaziálnych čias. Vtedy obdivoval tých, ktorí vytvárali webové stránky. Okolo roku 2002 to muselo byť ešte fascinujúce, keďže počítač nebol bežnou osobnou výbavou ako dnes. „Vtedy chodila aj na Markíze relácia Zem, kde ukazovali súťaž Istrobot. Bol som unesený z toho, čo tam ľudia prezentovali. Začal som sa tým teda zaoberať aj ja sám. Pomocou žiadosti o finančný príspevok od spoločnosti USS Košice, a. s. som vybavil pre školu stavebnice Lego NXT, ktoré vtedy ešte len prišli na trh. Neskôr som začal dávať dokopy aj elektroniku."

Prvý robot, ktorý Ján vyrobil, bol jednoduchý – z lega. V súčasnosti je na trhu novšia verzia tohto „robotického" lega, no na súťažiach stále vidno účastníkov s robotmi, ktoré sú postavané práve z pôvodnej stavebnice. „Na všetkom pracujem v byte, izbu som premenil na laboratórium s posteľou. Bohužiaľ, vhodné priestory na dielňu nemám."

V roku 2005 sa Ján ako 16-ročný po prvý raz zúčastnil medzinárodnej súťaže Istrobot. Vznikla v roku 2000. Hlavným organizátorom je Ing. Richard Balog, učiteľ na ÚRPI – Ústav riadenia a priemyselnej informatizácie. Jánov robot bol zaradený do kategórie stopár. To znamená, že na bielej podložke je čierna čiara z lepiacej pásky. Auto teda muselo prejsť určitú dráhu. „Bolo to úplne jednoduché, ale fungovalo by to ešte aj dnes. Neskôr, keď som robil bakalársku prácu, mal som takého stopára, ale už bol riadený cez kameru. Na autíčku bola kamera, procesorom som spracoval obraz a riadil ho. S bakalárskou prácou som vyhral súťaž o najlepšiu diplomovú - bakalársku prácu a semestrálny projekt organizovaný spoločnosťou Schneider Electric s. r. o. Prvá cena bola 830 eur, čo ma celkom potešilo."

Neskôr prišli na rad ďalšie technické hračky. Ján vytvoril robota do kategórie stopár na báze jednoduchých 8 bitových procesorov PIC, neskôr robota do kategórie myš v bludisku a robota do kategórie zbieranie pukov. S posledným robotom sa neskôr zúčastnil na viedenskej súťaži Robot Challenge.

Výhru zo súťaže o najlepšiu prácu organizovanej spoločnosťou Schneider Electric s. r. o. využil na to, aby svoju záľubu rozvíjal ďalej. Nie však na zemi a pri autíčkach, ale vo vzduchu. „Môj otec bol totiž zamestnaný ako vojak z povolania pri letectve. Preto ma od detstva akosi viac fascinovali lietadlá. Za výhru som si kúpil model helikoptéry. Rozpätie hlavného rotora bol 1,35 metra a dokopy mal stroj asi 1,50 metra. Rozhodol som sa, že ho skúsim automatizovať a vytvoriť tak bezpilotný prostriedok. Aj na Slovensku také sú. Má ich armáda aj polícia. Využívajú sa v armádnom sektore, v súkromnom nie sú veľmi rozšírené. Na trhu sa však nedá iba tak kúpiť autopilot pre helikoptéru. Základný sa dá zohnať až v USA a stojí asi 20-tisíc eur," smeje sa Ján.

Je to však iba úplný základ. Ak by to chcel človek využívať, musí dokúpiť kopu ďalších vecí. „Mojím snom je teda vytvoriť bezpilotný vrtuľník, ktorý by bol schopný preletieť z bodu A do bodu B, prípadne niesť kameru a zosnímať prostredie. Potom sa vrátiť na základňu bez toho, aby obsluha, ktorá ho riadi, musela mať špeciálny výcvik. Aby ju mohol obsluhovať aj laik. Je to taký dlhodobý cieľ, zatiaľ v štádiu vývoja. Keď som pred dvoma rokmi kúpil model vrtuľníka, vtedy som na tom začal robiť."

Minulý rok sa Ján zúčastnil s vrtuľníkom súťaže Robot Challenge vo Viedni. „Mal som len základ. Vrtuľník a prvú verziu navrhnutej elektroniky umiestnenú ešte nie priamo na vrtuľníku, ale na malej drevenej doštičke. S tou myšlienkou sa mi však už vtedy podarilo vyhrať 3. miesto. To ma povzbudilo, aby som na tom robil ďalej. Zašiel som teda za vedúcim diplomovej práce, či môžem pracovať na vrtuľníku ďalej. Súhlasil a tak som teda vrážal do práce ďalšie peniaze a pokračoval až do súťaže Istrobot."

Konala sa 21. apríla v Bratislave a zorganizovala ju Slovenská technická univerzita v Bratislave, predovšetkým Ústav riadenia a priemyselnej informatizácie. Tento rok sa do kategórie "voľná jazda" prihlásilo 17 robotov. „Prezentoval som tam senzorický a riadiaci subsystém tej helikoptéry. Ľudsky povedané, na vrtuľníku je osadená senzorika, vďaka ktorej viem, v akom stave sa nachádza systém. Ako je natočený voči zemi, akú má rýchlosť. Má to operátorský režim riadenia. To znamená, že ja ako operátor mu posielam bezdrôtovo príkazy do helikoptéry. Tam sú tieto príkazy zaznamenávané a tým sa stroj riadi. Informácie zo senzorického systému a od operátora sú ukladané a vďaka nim vznikol matematický model helikoptéry, ktorý bol aj cieľom diplomovej práce."

Porotcom myšlienka ovládanej helikoptéry padla do oka natoľko, že Košičan vyhral 1. miesto. Česi, Nemci i Poliaci skončili až za ním. „Na 2. mieste sa umiestnil projekt iného Slováka. Doniesol model lunárneho chodítka, ktoré chodilo akože po Mesiaci. Bolo to super zo strojárskeho hľadiska, lebo dielce boli vyrezávané laserom. Nič to však nerobilo, bolo to statické. Kamarát Alexander Sütö tam mal pásového robota. Robot mal osadený kinect, ktorý sa používa na ovládanie hier pohybmi tela. Pomocou neho snímal pohyby operátora, ktoré robot následne opakoval." Súťažila aj lopta. Mala v sebe zariadenie, ktoré ju na základe zmeny ťažiska posúvalo rôznymi smermi. Nemci mali asi polmetrového robotického pavúka s ôsmimi nohami.

Pri spomienke na preberanie 1. ceny sa Ján musel smiať. „Dostal som medailu a výhru s názvom 'Taška plná prekvapení'. Keď som ju otvoril, bola taká veľká hromada odporov, asi 300 alebo 400... Tiež nejaké staré časopisy a tyčinka snickers, ktorá bola asi najlepšia zo všetkého..."

Zaujímavosťou bola aj samotná cesta do Bratislavy s takýmto veľkým čudom. Ján cestoval so spolužiakom vlakom. „Veľkú škatuľu sme sa snažili dostať do kupé. Akurát to zapadlo do batožinového priestoru nad sedadlami. Vyzeralo to trochu čudne, keďže je to škatuľa od televízora, všelijako polepená a poskladaná, aby sa to do nej vošlo. Zaujímavé je aj to, že pristávací podvozok som urobil z kruhu hula-hop. Taký pekný červený."

Keď si mal Ján zaspomínať na svoje začiatky, smial sa nad tým, aké jednoduché roboty vyrábal. Samozrejme, ruka v ruke s výrobkami šli aj nepodarky. Avšak ako hovorí Ján, u neho ich až tak veľa nevzniklo, lebo zakaždým sa snaží prácu zdokonaľovať. „Ale mám doma cintorín mŕtvych elektronických dosiek. Musím si však v každom prípade dávať pozor, lebo táto záľuba ide veľmi do peňazí. Na vrtuľník som vynaložil asi 4-tisíc eur a ešte nie som na konci. S peniazmi mi pomáhajú rodičia, ale snažím sa kompenzovať si to štipendiami aj odbornou brigádou."

Pri takejto záľube však možno prísť aj k úrazu. Pracuje s elektrinou aj s veľkými vecami. Rotujúca vrtuľa vrtuľníka tiež nie je niečo, čo by chcel mať človek vo svojej tesnej blízkosti. Ján však hovorí, že skúsenosti s úrazmi nemá. Predchádza im totiž tým, že dodržiava maximálnu bezpečnosť pri práci. „Stávalo sa mi len, že som chytil rozpálenú pájkovačku. Vrtuľník ma učí aj zodpovednej práci kvôli tomu, že keby som pracoval s autíčkom a zlyhá komunikácia, viem ho nejako chytiť a zastaviť. Ale čo s vrtuľníkom vo vzduchu? Preto musím byť opatrný. Keby mi vrtuľa zaťala do ruky, v horšom prípade mi ju odsekne."

Práca či už na vrtuľníku, alebo na inej veci je v každom prípade „zábavná". „Niekedy aj dva mesiace študujem knihu, aby som naprogramoval ten konkrétny úkon za päť minút. Preto je táto činnosť okrem času a peňazí náročná aj na veľkú trpezlivosť."

Na vrtuľníku Ján zatiaľ pracuje dva roky a plánuje pokračovať. Dúfa, že sa mu raz splní jeho sen o bezpilotnom modeli. „Ideálne by bolo založiť si firmu a predávať to. Ale to je vo hviezdach.... V civilnom sektore by sa potom dalo dobre využiť napríklad pri osadení termokamerou na automatickú kontrolu elektrických vedení, či niekde nevznikajú straty spôsobené odporom. Tiež na monitorovanie kritických lesných oblastí počas období sucha alebo monitorovanie určitej oblasti z hľadiska bezpečnostných služieb."