Dravca sa ujali veterinári z Kliniky vtákov a exotických a voľne žijúcich zvierat Univerzity veterinárneho lekárstva (UVL) v Košiciach.

KOŠICE. My sme kliniku navštívili a s jej prednostom Ladislavom Molnárom sa porozprávali nielen o orlovi, ale aj o jej ďalších pacientoch zo zvieracej ríše.

Príbeh zraneného dravca začal, keď ho našli poľovníci z poľovníckeho združenia pri obci Perín na poli. „Nevedeli, čo s ním," spomína MVDr. Molnár.

"Prišli k nemu a identifikovali ho ako orla kráľovského, staršieho jedinca. Chytili ho a priniesli k nám na kliniku. Keď sme orla držali v rukách, zistili sme, že ho zranil obrovský výboj elektrického prúdu. Pravdepodobne bol mokrý, lebo všetky pierka na tele mal spálené. Preto nebol schopný letu. Vyšetrili sme ho a urobili mu EKG."

Pomoc od sokoliarov a čínskej reštaurácie

Keďže dravec prišiel o tak potrebné pierka pre lietanie, na klinike museli vymyslieť, ako ich nahradiť. Kontaktovali teda sokoliarov aj ochranárov, ktorí si odkladajú zhadzované pierka svojich zverencov, aby ich poslali na kliniku.

„Keď prišli pierka, čakal nás zákrok. Ja už som také zákroky robil, ale nikdy nie v takom veľkom rozsahu, ako to bolo potrebné pri tomto orlovi. Dovtedy šlo o výmenu jedného, dvoch, zlámaných pier, ktoré sa vymenili nastavením brka bambusovou tyčinkou za nové. Zistili sme, že brká orla sú veľmi hrubé. Študenti navrhli čínske paličky. Celý náš sokoliarsky krúžok sa teda najedol v čínskej reštaurácii a doniesli paličky, ktoré sa potom použili."

Tie pristrúhali a postupne vymenili orlovi každé pierko. Bolo to veľmi náročné, každé pierko je totiž jedinečné, má dĺžku, presné uhlenie a musí dosadať do plochy krídla.

Keby vznikla nejaká medzera, dravec by nebol schopný letu. Celý zákrok trval trikrát jeden a pol hodiny. Bola to precízna „modelárska" práca.

Orol potom putoval do voliéry na zotavenie. Pred vypustením dostal na chvost vysielačku, aby ornitológovia sledovali, ako sa zapojí do populácie. Jeho prvý let dopadol skvele a dnes sledujú, kde sa pohybuje a ako sa má.

Klinika funguje už päť rokov

Klinika vtákov a exotických a voľne žijúcich zvierat vznikla v roku 2007.

„Vznikla aj kvôli rastúcemu záujmu u ľudí o chov rôznych exotických zvierat, či už plazov, vtáckov, opičiek, chameleónov či leguánov. Preto rastie aj potreba veterinárnej erudície aj v tejto oblasti. Sme radi a vítajú to aj študenti, že vedenie univerzity túto potrebu podporilo a vytvorilo podmienky na vznik špecializovaného klinického pracoviska. Na kliniku nosia ľudia hlavne exotické vtáctvo, plazy, leguány, korytnačky, morčatá, králiky, škrečky, fretky, krotké potkany a iné voľne žijúce zvieratá, ktoré náhodou nájdu."

Klinka za roky praxe liečila množstvo pacientov. Prípady a príbehy sú ozaj rôzne.

„Keď bola aféra okolo košických tučniakov, spolupodieľali sme sa na poradenstve a vyšetrení. Sme radi, že sa nám podarilo prispieť k záchrane tučniaka, ktorý bol ako prvý odchovaný v košickej zoo. Mali sme tu aj zrazené rysíča, doniesli nám ho ochranári z Plešiveckej planiny alebo malého kamzíka so zlomenou nohou zo Slovenského raja. Riešime aj opustené mláďatá, ktoré ľudia nájdu v prírode a nevedia čo s nimi. Či už sú to mláďatá dravcov, líšok, zajačikov..."

Na klinike sa čas od času objavia aj netopiere. Ľudia ich nájdu v bytoch a nevedia, čo s nimi. Donesú ich a klinika ich posunie ďalším organizáciám.

Občas ich treba aj liečiť, alebo aspoň poskytnúť podpornú terapiu - stáva sa, že netopiere majú zlomené krídla.

Počas leta zvyknú ľudia doniesť aj bociany. Informujú sa však aj chovatelia opíc alebo iných nevšedných exotických zvierat.

Z ďalších voľne žijúcich zvierat, ktoré bežnému človeku napadne, že na klinike liečia, sú aj srny či jelene. Neraz sa stáva, že vybehnú na cestu a vodič nestihne ubrzdiť. Také prípady sa však na tejto klinike neriešia.

„Podľa zákona srny i jelene a ďalšia lovná zver patria do kompetencií miestneho poľovníckeho združenia. Vodiči alebo polícia by mali privolať príslušného poľovného hospodára a on posúdi, ako pokračovať, keď splašené a zranené zviera utečie kdesi do poľa alebo leží zrazené na ceste."

Pred časom klinika riešila prípad labute, ktorú mladíci zasiahli kameňom na jazere v Barci. Odbornými posudkami pomáhajú riešiť policajné prípady alebo zaujať odborné stanovisko, kde je nutne vyjadrenie veterinárneho lekára k príčine úhynu alebo usmrtenia živočícha.

V niektorých prípadoch ani nejde o choroby či zranenia, ale jednoducho ľudia nájdu mŕtve zvieratá a keďže nevedia čo s nimi, obrátia sa na veterinárov.

Pančuchy v leguánovi, vedro na medveďovi

Medzi množstvom prípadov sa nájde aj mnoho kuriozít. Napríklad liečili leguána, ktorý zjedol pančuchy svojej majiteľky.

„Neverili sme jej a radili, nech pozrie do vysávača, pod gauč, pod pohovku. Nakoniec sme strčili do leguána endoskopickú kameru. Nikto však ešte vnútri žalúdka leguána pančuchy nevidel, nevedeli sme teda, čo máme hľadať, ako to vyzerá. Navyše boli telovej farby. Zachytili sme ich však a vytiahli von."

Zaujímavý bol aj prípad statného dvojročného medveďa, ktorému sa podarilo navliecť si na hlavu plechové vedro.

Veterinári z košickej univerzity boli k nemu privolaní, keďže zablokoval hlavnú cestu od Kremnice. Medveďa museli uspať a zbaviť vedra. Bez tejto „ozdoby" ho potom vypustili späť do prírody s GPS obojkom.

„Doniesli nám z lesa aj salamandru, ktorá mala zranenú nohu či korytnačku močiarnu, ktorú takmer prešli autom. Zachraňujeme aj sovy, ktoré vletia do komínov na chatách. Tiež sokoly, ktoré zahniezdia v kvetináči na balkóne. Niekedy ľudia donesú zranenú vydru. Občas tu máme aj plazy, ktoré doma pojedia mušle či hodinky. Museli sme už aj vyberať striekačku z hrdla papagája. Podávali mu ňou liečivá a ostala v ňom. Mali sme aj zopár milých prípadov dážďovníkov. Keďže sú maličké, voláme si niekedy na pomoc aj kolegov ornitológov, aby nám pomohli zvládnuť vyšetrenie. Veľmi náročné je liečiť veľkosťou malých pacientov ako kanáriky, andulky, alebo endosopicky realizovať určenie pohlavia u veľmi malých a subtílnych druhov papagájov."

Vtipnou kategóriou sú „tety s kanárikmi". Majiteľky donesú svojich operencov a sľubujú, že sú krotké. Dopadne to však tak, že celý tím naháňa splašeného lietajúceho operenca po ambulancii, aby ho mohol vyšetriť.

„Často sú majitelia až príliš naviazaní na svojich miláčikov. Vždy sa musíme pýtať, či sú práve oni v pohode. Neraz sa majiteľ pri asistencii počas vyšetrenia zosypal na zem. Musíme teda najskôr vysvetliť, čo budeme s jeho miláčikom robiť."

Pri uspávaní tigra sa končila sranda

Ako už prednosta spomínal, často sú volaní aj do zoo. „Spomínam si na prípad, keď sme mali uspať 24-ročného tigra, čo bol najdlhšie žijúci tiger v strednej Európe. Bolo to veľké riziko ho uspať. Báli sme sa, že organizmus nezvládne anestéziu a mal ešte navyše rozsiahlu infekciu na chodidle."

Medzi najväčšie zvieratá, ktoré sa na kliniku dostanú, patria asi pštrosy alebo orly skalné. Čo je väčšie, snažia sa vyšetriť a ošetriť v chove.

K najväčším patril dospelý zubor, ktorému s kolegami z Ústavu chovu zveri nasadili obojok s vysielačkou. Mali aj veľkých pytónov či veľhadov, ktoré mali zápchu. Je to častý prípad pri ich zlej zoohygiene.

„Zaujímavé je, keď nás volajú do nejakého závodu. Napríklad, že v zásielke súčiastok zo Španielska bol veľký pavúk a treba ho vybrať. Tiež si pamätám prípady, keď nás volali do nemocnice. Pacient uviedol, že ho uštipla kobra a na mieste sme zistili, že to bola vydráždená užovka. Keď sme ju vytiahli, všetky sestričky výskali od strachu."

Do pamäte sa prednostovi kliniky zapísali mnohé prípady, mnohé zvieratá. „Rád si spomínam na kohúta Fera, ktorého sme tu mali. Vždy, keď niekto prišiel, zdravil ho kikiríkaním. Milý bol aj papagáj - žakyňa Žofka, ktorá sa s každým hneď skamarátila. Myslím aj na to, keď veľmi chceme niečo zachrániť, napríklad kamzíča so zlomenou nohou a nepodarí sa to. Veľmi nás to mrzí. Na druhej strane cítime vďaku od zvierat, hoci nám to nevedia povedať. Nie sú voči nám agresívne, lebo cítia, že im chceme pomôcť. Snažíme sa nemať k zvieratám emotívny vzťah, ale veľakrát to bez emócii nejde. Pozitívne je, keď zviera po rehabilitácii odletí, zahniezdi a prežije v prírode. To je pre nás najväčšia odmena."

Všetky zvieratá, ktoré prídu na kliniku, musia do troch dní nahlásiť príslušnému úradu životného prostredia.

"Takmer všetky živočíchy z prírody sú chránené," vysvetľuje MVDr. Molnár. "Orgány štátnej ochrany prírody majú svoje pracoviská, či už parky, správu chránených území. Oni majú svojich strážcov a oni dosledujú živočíchy, ktoré púšťame späť do prírody. Hlavne vtákom sa nasadia ornitologické krúžky s číslom. Preto nie je problém ich rozoznať. Uvažuje sa aj o povinnom čipovaní."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári