V týchto dňoch si pripomíname 68. výročie odchodov transportov do koncentračného tábora Osvienčim. Z Košíc a okolia bolo od 15. mája 1944 postupne vyvezených 14-tisíc ľudí, z ktorých sa väčšina nevrátila.
KOŠICE. O jednej z apríla tohto roku nám porozprávali dve študentky 4. B Evanjelického gymnázia Jána Amosa Komenského v Košiciach Michaela Brašková a Katarína Hartlová.
„Každý rok sa na našej škole robí takáto akcia," hovorí Katarína. „Štvrtáci idú do Osvienčimu, lebo v tomto ročníku je táto látka zaradená v učebných osnovách. Najprv sme mali Týždeň holokaustu, kde sa robili besedy na túto tému a bol medzi nami aj muž, ktorý to prežil. Potom sme šli do Osvienčimu."
Exkurzia nebola povinná a niektorí aj preto necestovali. Prečo? „Hovorili, že sú to zbytočne vyhodené peniaze a nezaujímalo ich to," hovorí Katarína a Michaela dodáva, že viacerí spolužiaci tam už boli a zopakovať si to nechceli.
Obe dievčatá sa na exkurziu tešili, lebo patria k tým, ktorých táto problematika zaujíma. Michaela si spomína, že tam bola ako 12-ročné dievča s rodičmi a z tej cesty si takmer nič nepamätá.
„Vtedy sme boli bez sprievodcu, bolo to neorganizované a nič sme z toho nemali. Tešila som sa, že teraz to bude iné a s výkladom."
Arbeit macht frei
Exkurzia začína na mieste s azda najznámejším nápisom na svete. Pri bráne so železnými písmenami "Arbeit macht frei" (Práca oslobodzuje)
„Hovorili sme o tom nápise, keď sme tam stáli. Mala som zvláštny pocit. Hovorila som si, že to bolo celé choré, kto toto vymyslel," spomína Katarína. „Dovnútra som vošla s pocitom: Och, vchádzam TU."
Za bránu šli so sprievodcom. Prechádzali táborom a počúvali výklad. „Vošli sme do jedného baraku, kde boli na stene fotky väzňov," opisuje jedno z miest Katarína.
„Boli fotení asi hneď ako tam prišli, lebo neboli ešte zvlášť vychudnutí. Takisto som mala zimomriavky z vlasov vo vitrínach. Hrozné boli aj krematóriá..." hovorí a Michaela ju dopĺňa.
„Na stene som zbadala čosi čierne. Prvá moja reakcia bola, že je to asi pleseň a že keď tie priestory sprístupňujú, mohli by ich aspoň udržiavať. Až potom mi došlo, že to nie je pleseň, ale popol ľudí, ktorý tam ešte stále je..."
Katarína si spomína aj na väzenia. Malinká miestnosť, malinké okno, zabuchnuté dvere, pozeralo sa len cez malý priezor. Na stenách ich ohromili škrabance od nechtov.
„To bolo hrozné, tie doškrabané steny. Ľudí tam nechávali vyhladovať. Museli sa preplaziť dnu malým otvorom, napchali ich tam aj päť a nechali zomrieť od hladu. V iných nebol žiadny otvor. Za ľuďmi zabuchli dvere a počkali, kým sa udusia."
Šok z reálií koncentráku
Michaela spomína na dlhú chodbu so stenami, pokrytými fotografiami. Sprievodca im hovoril, že v tábore bol fotograf a kým prišli osloboditelia, kázali mu fotky spáliť.
Mnohé však zachránil tým, že ich zakopal do zeme. Po oslobodení ich vybral. „Je zvláštne uvedomiť si, že zachránil množstvo fotiek, ale napriek tomu je to iba zlomok toho, koľko ľudí tam ozaj bolo a zomrelo. Keď som prechádzala okolo steny, myslela som na to, že mnohé ženy zomreli v mojom veku. Mne to prišlo hrozne ľúto a len som si hovorila: 'Nezlož sa tu...' Bol to strašný pocit, chcela som si tam kľaknúť a plakať."
Michaelu šokovala aj hŕba zaprášených topánok. "V tej kope boli aj malé detské papučky. Keď si človek predstaví, že ich nosilo len bábätko..."
Spomenula si aj na vitrínu, kde boli odstrihnuté zapletané vrkoče. Pamätá si blonďavý. Hovorí o zvláštnom pocite, ktorý mala, keď myslela na to, že si tie vrkoče zapletala nejaká žena a ona sa na ne teraz pozerá.
Tiež na to, že posledný človek, ktorý ich držal v ruke, bola práve ich majiteľka. A tá možno o polhodinu zomrela niekde v komore.
„Dostalo ma aj to, čo hovoril sprievodca," pokračuje Michaela. "Vraj sa odtiaľ pokúsilo ujsť asi 600 ľudí a len štvrtine sa to podarilo. Keď dozorcovia utečenca chytili, nezabili ho, ale priviazali ho za auto, vliekli celým táborom a musel po nemecky kričať: 'Hurá! Hurá! Už som späť!'"
Hrozné bolo pozerať aj na prične, kde väzni spali. "Bola tam piecka, ale nebolo čím kúriť. Neviem si ani predstaviť, čo tam bolo v zime. Nemci, taký civilizovaný národ, ako čosi také mohli niekomu urobiť? Potom sa ešte čudujem, že Hitler dokázal takto zmagoriť polovicu sveta."
Katarína dodáva, že toto všetko sa môže pokojne stať znova. „Môžeme sa tváriť, že sme civilizovaní a neovplyvniteľní. Pán Szantó, žid, ktorý prežil a bol na našej prednáške, nám povedal, že on si je istý, že sa to zopakuje, ale že to bude omnoho horšie ako druhá svetová, vzhľadom na zbrane, ktoré sa dajú použiť."
„Videli sme miesto, kde po Norimberských procesoch obesili Rudolfa Hessa," pokračuje Michaela.
„Stála tam jednoduchá šibenica a boli sme aj pri jeho dome. Ohromilo nás, že stál rovno vedľa plynových komôr. Musel priamo z kancelárie, či spálne vidieť do plynovej komory. Ľudia sa pred komorou zhromaždili a keď vchádzali dnu, hral im orchester, aby nebolo počuť, ako kričia. Trvalo to asi 20 minút a potom ich brali rovno do kremačných pecí. A na toto všetko mal Hess výhľad. To musel byť ozaj chorý človek."
Boli aj zúfalé snahy tábor zničiť
Katarína pridáva ďalší zo svojich zážitkov, ktorý ju pobúril. Dobytčí vagón. Hlavne to, ako z neho zmätení ľudia vystupovali a jeden človek, stojaci pred nimi prstom určoval ich osud.
Ty pôjdeš robiť, ty pôjdeš na smrť... Samozrejme nikomu to nepovedal priamo. Iba si pokyvkával prstom doprava a doľava a tým pečatil osud mnohých ľudí. Ktovie, podľa čoho všetkého sa rozhodoval...
V tábore dievčatá videli veľa a ťažko vraj povedať, čo označiť ako najhoršie. Michaela si spomína na jamu vedľa plynových komôr v Birkenau.
Stojí tam mramorový pomník, na ktorom je napísané, že do jamy sa hádzal popol vymetený z pecí. Teraz je tam usadená dažďová voda a na pamätníku sa píše, že na dne je popol ešte stále usadený.
Tak ako z tábora väzni utekali, tak sa pokúšali aj o rebélie. Samozrejme v rámci možnosti, ako im to otupená a ponížená myseľ dovoľovala.
Michaela opisuje „príbeh" ktorý sa dozvedeli, keďže azda neexistuje človek, ktorý by sa nepýtal: "Prečo niečo neurobili, prečo sa nepokúsili aspoň niečo zničiť?"
Pokúsili a aj to vyšlo. Ženy, ktoré pracovali s výbušninami, si stále niečo odložili a jednu z plynových komôr sa im potom podarilo vyhodiť do vzduchu.
Žiaľ, len jednu z piatich. Dodnes je na mieste presne to, čo z komory ostalo. Ruiny, ktoré pomaly ohlodáva čas.
Exkurzia so slzami
Cesta táborom bola ťažká, ako už opisovali Michaela aj Katarína. Aj niektoré spolužiačky vošli do maličkých väzení, o ktorých hovorili a nevydržali tam. Museli okamžite vyjsť.
„Niektorí plakali a ja som plakala asi najviac," hovorí Michaela. „Hlavne keď som pozerala na tie ženy, bolo mi veľmi ťažko. Nikto neomdlel, no ja som to zvládala asi najťažšie. Viem však, že tábor môže spôsobiť aj poriadnu ujmu na zdraví. Jedna žena z dediny, kde býva moja babka, sa tam bola pozrieť tak, ako my. Keď sa odtiaľ vrátila, už nebola normálna. Pomiatla sa z toho."
Michaela dodáva, že bolo hrozné neustále myslieť na to, ako je možné, že sa toto robilo ženám a deťom.
Spomína knihu Sofiina voľba, kde sa žena musela priamo na peróne po vystúpení z vlaku rozhodnúť, ktoré z dvoch detí si nechá a ktoré pošle do plynu. Je ťažké myslieť na to, koľko takých „Sofií" z tých vagónov vystúpilo.
Dievčatá ešte hovoria, že hrozné bolo uvedomiť si, že mnoho dievčat, ktoré zomrelo v plyne, boli práve v ich veku. Nemohli chodiť do školy, randiť...
„Myslela som na to, že možno na mieste, na ktorom práve stojím, vtedy stálo iné dievča v inej situácii ako ja. Vôbec nemala šajnu, čo sa deje. Nie je to fér, že v našom veku sa niektorí vôbec o tieto veci nezaujímajú," hovorí Michaela.
Nerozumejú neonacistom
Zároveň v nich silno doznievajú pocity, ktoré v nich tábor zanechal. „Ďakujem Bohu, že žijem teraz, v tejto dobe. Aké som mala šťastie, že som sa narodila teraz," vraví Michaela.
"Oni také šťastie nemali. Možno aj oni sa pýtali: 'prečo práve ja?' Na tom mieste musí byť sústredených toľko modlitieb a v tej zemi tak veľa krvi. Keby tá zem vedela rozprávať..."
Aj Katarína je vďačná, že žije teraz a nemusela prežívať to, čo vtedy ľudia i dievčatá v jej veku.
„Nemusím rozmýšľať nad tým, že mojich rodičov, rodinu, niekto vzal do plynu. Nemusím robiť, kým sa neudriem na smrť. Nemusím jesť jedlo, ktoré sa nedá nazvať jedlom. Až po návrate do Košíc som si uvedomila, že malichernosti, ktoré ma trápia, sú úplne zbytočné. Známky, peniaze... Určite to v nás niečo zanechalo. Je iné o tom čítať knihy. Keď tam človek príde a môže sa všetkého dotknúť, je to extrémne skutočné."
Na spiatočnej ceste žil autobus pobúrenými reakciami študentov a všetci sa pýtali, ako sa čosi také mohlo stať?
„Nechápem, ako je možné, že sa to deje aj v dnešnej dobe, že existujú neonacisti," vraví Michaela.
"Tí chalani s vyholenými hlavami majú asi nejaký komplex a potrebujú si niečo dokazovať. Určite nechápu pravý zmysel fašizmu. Škoda, že naše deti sa nikdy neposadia vedľa niekoho, kto to všetko prežil a mohol im o tých hrôzach rozprávať. Tí ľudia vymierajú. Keď zomrie posledný, zas sa to môže zopakovať, lebo už to nebude mať kto pripomínať."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
