Osudy ľudí sú rôzne. Niektorí majú celý život šťastie, iní zasa smolu. Jeden sa iba tak pretĺka, druhý sa aspoň snaží a nedarí sa mu. Presne tak je na tom aj rodina manželov Martiny a Františka Horváthovcov. Nemajú vlastný domov a tak bývajú v krízovom centre v Košickej Novej Vsi.

KOŠICE. Martina a František majú tri deti. Viktória má 10 rokov, Nikolas sedem a Anna-Mária 19 mesiacov. V krízovom centre bývajú mesiac a pol.

„Ja budem mať čoskoro 31 rokov a manžel 36," vraví Martina. "Pochádzam z Poproča a manžel je Košičan, ja som sa sem vydala. Moje detstvo bolo veľmi dobré. Mám staršieho brata, ktorý od 18 rokov žije v zahraničí. Teraz bude mať 33. Mám ešte mladšiu sestru, je vydatá v Košiciach."

Martina po základnej škole nastúpila na stredné odborné učilište v odbore krajčírka – pánska a dámska konfekcia.

"Mám len výučný list, maturitu som si neurobila. Po skončení školy som nastúpila do práce a zoznámila sa s budúcim manželom. Stalo sa to na diskotéke a od toho večera sme spolu. Už to bude 12 rokov."

Keď Martina otehotnela a čakala Viktóriu, odišla s Františkom bývať k jeho mame na sídlisko Ťahanovce. Otca už v tej dobe nemal. Zomrel na rakovinu hrdla, keď mal jeho syn 16 rokov.

Mama prijala nevestu veľmi dobre a skvelé vzťahy majú dodnes. Nažívali si spolu pekne. Martina bola na materskej a František pracoval a dodnes pracuje ako murár.

Po skončení materskej dovolenky si hľadala Martina prácu. Nepodarilo sa jej nájsť trvalý pracovný pomer, preto aspoň brigádovala na dohodu. Pracovala ako čašníčka, v Rybe, v pekárni...

Keď mala Viktória tri roky, jej mama znova otehotnela. V tom čase však prišla rana.

„Mala som 22, keď som prišla o otca. Zomrel na zlyhanie pečene. O rok a pol na to zomrela mama, ktorú zradilo srdce. Znášala som to veľmi zle. Akurát som mala mesiac pred pôrodom. Bolo to ťažké..."

Kočovný život

Po narodení Nikolasa sa počas druhej materskej začala situácia mladej rodiny komplikovať. Martininu svokru vzali do nemocnice a jej manžel stratil prácu. Problémy sa nakopili.

„Do nemocnice ju vzali kvôli rakovine maternice a asi týždeň po prepustení dostala pľúcnu embóliu. Navyše začal do svokry jej druhý syn hustiť, aby predala byt. Tak na ňu tlačil, až ho napokon predala. Síce sme s tým nesúhlasili, ja ani manžel, ale čo už... My sme museli odísť a kúpili si byt v Moldave. Odišli sme tam aj so svokrou. Ten byt sme však museli tiež predať a skončili sme v podnájme. Minulosť sa už nedá vrátiť."

Najskôr bývali na podnájme pri Technickej univerzite. „Platili sme 250 eur, ale po novom roku nám zdvihol nájomca platby na 330. Keďže je manžel murár, v zime nemá prácu, robí iba po brigádach. Ja som v tej dobe pracovala v Rybe. Nevládali sme platiť školu, škôlku aj nájomné. Našli sme si iný podnájom v dome na Pereši. Tam bolo dobre, zvládali sme platiť. Ale časom nám aj tam zvýšili nájomné. Povedali nám, že im sa viac oplatí mať v tom dome mladú partiu, ktorá má stálu prácu a teda môže platiť. Museli sme sa vysťahovať. Nemali sme už odkiaľ vziať peniaze."

Pod stanom

Ako pokračuje Martina, situácia bola zlá. Našťastie bolo leto, teplo a tak postavili pri lese stan a bývali v ňom. Deti to brali ako dobrodružstvo, boli akurát letné prázdniny.

„Manžel pracoval a ja som poberala sociálne dávky. Sporili sme si na nejaké bývanie. Po lete sme si našli podnájom, ale znovu sme natrafili na zlých ľudí. Mali sme ísť bývať pod Furču do jedného z rodinných domčekov. V prvom dome bývala sestra mojej švagrinej a povedala, že nájomca je dobrý. Zaplatili sme mu teda dopredu za podnájom tešili sa, že budeme mať strechu nad hlavou."

Nastal však problém. Majiteľ domu totiž odišiel do Anglicka a mladá rodina ostala bez peňazí aj bývania.

„Bývala tam jedna rodina, ktorá sa mala vysťahovať a my nasťahovať. Ale my sme doplatili na to, že sme mu zaplatili dopredu. On odišiel aj s peniazmi a zobral aj dcéru tej ženy, ktorá tam dovtedy bola v podnájme. Takže ona ostala v dome a my sme sa nasťahovať nemohli." Horváthovci to oznámili na polícii, ale nič sa nevyriešilo.

V tom čase zistila Martina, že je znovu tehotná. Keďže nemali kam ísť, pomohlo im Krízové centrum Dorka na Hemerkovej ulici. Bývali v ňom rok. Vtedy sa Martina s Františkom rozhodli zosobášiť.

„Znovu sme si našetrili nejaké peniaze na podnájom, ktorý sme si aj našli, ale znova sme boli tam, kde predtým. Bývali sme na KVP. Nájomca chcel peniaze dopredu za dva mesiace. Spolu 300 eur. Zaplatili sme a dva mesiace mali pokoj. Potom začalo peklo. Nájomca bol totiž taký, že si rád vypil. A keď si vypil, vyvolával nám, chodil vyzváňať, občas prišiel aj s policajtmi. Už oni sami nemali na neho nervy, lebo žiadny problém nebol."

Problém však bol inde. Byt zohnali cez známeho a nemali naň zmluvu. Bývali tam pol roka. Týždeň pred vyplatením ďalšieho nájomného im vypol elektrinu a neskôr aj plyn.

„Okrem toho sa nám začal vyhrážať, že keď nezaplatíme, skončíme zle. Hádali sme sa, veď za čo sme mali platiť, keď sa správal ako blázon a bezdôvodne nás od všetkého odpojil. Raz sme šli k sestre na návštevu a keď sme sa vrátili, zámka bola vymenená. Dnu ostali všetky naše veci. Nábytok, oblečenie, časť dokladov a všetky učebnice malej Viktórie. Volali sme majiteľovi a vypisovali esemesky, no nereagoval."

Podnájomníci šli na políciu a podali trestné oznámenie. „Prišlo nám rozhodnutie, že ho bude riešiť kriminálka. K našim veciam sme sa aj tak nedostali. Majiteľ ich z bytu vyhodil. Sused zavolal manželovi, že sú vonku pri kontajneroch. Nábytok, fotelky, všetko polámané, zničené a roztrhané. Prečo to všetko urobil, netuším. Keď sme hovorili s policajtmi, vraveli nám, že oni ho už poznajú. Keď je triezvy je normálny, ale keď si vypije, robí výtržnosti. Dokonca raj má schizofréniu."

Zo zničených vecí zachránili len jeden fotoalbum, vrchnú časť kočíka a dáždnik. Martina pokračuje, že časť majetku skončila na Luniku IX.

„Manžel volal majiteľovi bytu a chcel vedieť, kde máme veci. Dozvedel sa, že byt je vyprataný a všetko odniesol na Lunik IX, nech si to Cigáni rozoberú..."

Horváthovci museli riešiť, kam pôjdu. Istý čas boli u Martininej sestry, ale keďže aj ona býva na podnájme, nemohli tam ostať dlho. Potom šli k manželovmu bratovi na Ťahanovce, od neho k jej sestre. Týždeň prespávali u rodiny a potom sa dostali do krízového centra v Košickej Novej Vsi. „Najviac ma štvalo, že deti chodili vždy v tom istom oblečení. Hoci sa to opralo a boli čisté. Všetko šatstvo totiž ostalo v tom byte. Niečo nové sme tu dostali, ale deti stále rastú..."

Skončili v krízovom centre

Do krízového centra v Košickej Novej Vsi sa Horváthovci dostali vďaka učiteľke ich dcéry Viktórie. Sestra Daniela ju učila náboženstvo a ona im vybavila umiestnenie v krízovom centre.

„Sme tu krátko a znova šetríme. Manžel pracuje ako murár a ja som na materskej. Musíme sporiť, aby sme si všetko mohli kúpiť od začiatku. A hlavne mohli zaplatiť bývanie."

Z podnájmu do podnájmu a napokon do krízového centra. Martina si taký život pre seba a rodinu nevysnívala.

„Aspoň že deťom nemusí robiť stres zmena školy či škôlky. Od začiatku chodia tam, kde začali. Viktória chodí do základnej školy na KVP. Je štvrtáčka a učí sa veľmi dobre. Nikolas chodí do škôlky, lebo má rok odklad. Chodí do špeciálnej škôlky, lebo má rečovú poruchu. Veľmi ťažko sa mu tvoria slová. V septembri pôjde do škôlky a logopedička hovorí, že je to oveľa lepšie. Je veľmi šikovný a najviac ho baví matematika, má na ňu hlavu."

Sťahovanie a stále nové bývanie prežívajú deti ťažko, ale vážne stopy to na nich nezanechalo. Mladá žena má však iný problém, ktorý jej občas privodí do života situácie, ktoré jej nie sú príjemné. Má tmavšiu pleť, hoci nie je Rómka.

„Ja mám len taký tmavší pigment po babkinej sestre. Aj ona je tmavšia. Ostatní z našej rodiny sú úplne svetlí. Iba ja a moja sestra sme tmavšie. Nie je to príjemné, keď napríklad stojím na zastávke MHD, príde ku mne Róm a niečo mi hovorí. Asi si myslí, že patrím k nim. Ja mu vôbec nerozumiem. V obchode na mňa predavačky pozerajú... Ale ešte sa mi nestalo niečo extra negatívne."

Martina s Viktóriou majú teraz dokonca aj krátke vlasy, sú vystrihané „na chlapca", avšak nie z vlastnej vôle.

„Viki doniesla zo školy vši a ako natruc som ich dostala iba ja. Z mojich hustých vlasov by ich bol problém vyčesať, preto museli ísť dole..."

Do budúcnosti, o ktorej uvažuje nad fotoalbumom, ktorý zachránili z kontajnera, chce iba jednoduché veci.

„Aby sa moje deti mali konečne dobre. Mali domov a vlastnú strechu nad hlavou. Neostalo nám nič. Dokonca aj svadobné fotky skončili v smetiach. Teraz znovu sporíme a dúfam, že už pri hľadaní podnájmu natrafíme iba na dobrých ľudí," dodáva Martina.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári