Ľudia odchádzajú do zahraničia z rôznych dôvodov. Niektorí chcú zarobiť, iní vidieť inú krajinu. Podobne odišli pred vyše šiestimi rokmi aj Košičania Marián Kuľhavý a Kristína Ferková. Na opustenie rodného mesta i krajiny mali dva dôvody. Jazyk a tanec.

KOŠICE. „Obaja sme Košičania. Mňa všetci volajú Maroš. Mám 34 rokov a výzor na 25," predstavuje sa so smiechom mužská polovička páru. Kristína má 26 rokov.

„Žijeme v juhozápadnej časti Londýna, v oblasti s názvom Surrey, už vyše 6 a pol roka. Veľmi sa nám táto oblasť páči. Do centra Londýna nám cesta z našej dedinky Headley trvá približne 40 minút, čo je pre nás ideálne. Po celodennej práci alebo tanečnom tréningu sa z rušného Londýna vraciame do Headley. Takto máme možnosť si užívať atmosféru veľkomesta ako aj pohodu vidieka."

Hlavným dôvodom príchodu do Londýna bolo zdokonalenie v jazyku a v tanci. Ako tanečný pár spolu tancujú vyše 7 rokov. V Košiciach pôsobil Maroš ako asistent na Technickej univerzite, na katedre bezpečnosti a kvality produkcie, kde úspešne ukončil aj postgraduálne štúdium.

Kristína študovala v 1. ročníku na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ. Dala si ročný odklad, s plánom vrátiť sa späť a dokončiť školu. Plány sa však zmenili a po dvoch rokoch žitia v Londýne tam začala študovať farmáciu.

Profesionálny tanec chcel svoj čas

Kým sa však stali profesionálnymi tanečníkmi, samozrejme, že to nejaký čas trvalo. Maroš začal tancovať ako 18-ročný v tanečnom klube TC Košice.

„K tancu som sa dostal viac-menej náhodou. Nevybral som si ho, on si vybral mňa. Pred tancovaním som sa súťažne venoval iným športom - plávaniu a neskôr volejbalu. Časom som sa náhodne dostal k tancu a zistil som, že sa tancu dá venovať aj súťažne a nemusí to byť len rekreačné hobby. Môj vtedajší tréner Juraj Fecík sa stal mojou tanečnou inšpiráciou a rozhodol som sa tancu venovať aj súťažne. Tanečný klub TC Košice mi umožnil zúčastniť sa súťaží nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí." Po čase pôsobil ako tanečník a tréner v neziskovej organizácii Cassia Dance v Košiciach, ktorá mu umožnila obohatiť svoje tanečné skúsenosti ako aj zdokonaliť sa v tanečných štýloch. A práve tam sa s Kristínou stretli a rozhodli sa spolu začať tancovať.

Kristína začala tancovať ako 4-ročná v tanečnom klube Olympia a prvé tanečné súťaže absolvovala ako 6-ročná.

„K tancu som sa dostala prostredníctvom mojej tety, ktorá v tom čase viedla tanečnú prípravu pre deti v tanečnej škole Olympia. Chodievala som na jej tréningy, páčila sa mi hudba a tanečné priestory. Po čase ma motivovali tanečné súťaže a kolektív - boli sme ako jedna rodina."

Neskôr tancovala v tanečnom klube Meteor v Košiciach a v neziskovej organizácii Cassia dance. „Tanečný klub Meteor a Cassia dance mi poskytli fantastické tanečné základy ako aj umožnili naplno rozvíjať moje tanečné schopnosti, za čo som a vždy budem veľmi vďačná."

Pôvodne chceli v Londýne ostať len rok

Od príchodu do Londýna sa obaja venovali spoločenským tancom, postupne sa však začali viac a viac venovať salse. Tej sa naplno venujú vyše 5 rokov.

Do Londýna prišli začiatkom roka 2006 a pôvodne plánovali ostať len rok. „Obaja sme sa veľmi tešili na nové skúsenosti a zážitky. Hlavne na jazdenie na ľavej strane vozovky," hovorí Kristína.

„Začiatky boli pre mňa, čo sa týka jazyka, trošku zložitejšie, keďže som bol v angličtine úplný začiatočník," spomína Maroš.

„Absolvoval som teda anglické kurzy a s Kristínkinou pomocou som sa jazyk naučil." Partnerka dodáva, že Maroš je živý príklad toho, že aj úplný začiatočník sa dokáže naučiť cudzí jazyk v zahraničí, ak veľmi chce.

„Celkovo boli však naše začiatky veľmi pozitívne. Prichádzali sme do styku s príjemnými ľuďmi. Vraví sa, že Angličania sú veľmi uzavretí. My sme však mali opačnú skúsenosť." Boli veľmi milo prekvapení, koľkokrát za deň Angličania dokážu povedať slová prosím, ďakujem či prepáčte mi.

„Nakoľko sme obaja boli aj tanečný pár, snažili sme sa využiť každú príležitosť a preto sme vyhľadávali tanečné kluby a súkromné hodiny s významnými trénermi," spomína Maroš.

„Súkromná tanečná hodina s Jukka Haapalainennom bola pre mňa asi tá najlepšia skúsenosť, keďže som ho ako tanečníka dlhé roky obdivoval. Stretnutie s ním bolo pre mňa teda veľmi výnimočné."

Trénovali vo významných tanečných štúdiách ako Semley alebo Dance Options, často teda zdieľali tanečný parket so špičkovými tanečníkmi sveta.

„To bol pre nás asi ten najväčší šok," hovorí Kristína. „Často sme si pripomínali: 'Len pokračuj v trénovaní a tvár sa, že sa nič nedeje. Veď tí dvaja, čo sa teraz rozcvičujú v rohu, sú len majstri sveta v latinskoamerických tancoch.' Samozrejme, že naše trénovanie sa tým pádom v daný deň skončilo, keďže sme celý zvyšok nášho tréningu presedeli obdivovaním. Takéto zážitky si budeme navždy pamätať."

Našli si svoje miesto

Prvé dva roky sa venovali iba tancu a jazyku. Ako tanečný pár pôsobili v tanečnom klube vo Wimbledone, zúčastňovali sa rôznych tanečných súťaží a vystúpení.

Neskôr boli oslovení a prijali ponuku tancovať v tanečnej skupine Diablo Dance Company, v ktorej pôsobia dodnes.

S touto tanečnou skupinou sa zúčastňujú pravidelných vystúpení, ako aj súťaží, čo im umožňuje aj viac cestovať. Okrem toho, že sú tanečníci, aj učia tancovať iných.

Ruka v ruke s mnohými tanečnými kreáciami idú aj úrazy. Tie sa nevyhýbali ani Kristíne a Marošovi. Pripravovali sa práve na dôležitú súťaž a na tréningu počas rozcvičovania si Maroš svojou nepozornosťou narazil pätu o železný stĺp.

„Bola to neskutočná bolesť. Prvé, čo mi prebehlo hlavou, bol fakt, že súťaž sa koná o tri dni. Tréner ma 'uistil', že to pár týždňov potrvá, pokiaľ bolesť ustúpi. Ja som ale tých pár týždňov nemal. V deň súťaže som nemohol poriadne stúpiť na pätu, tak sme to vyriešili lepiacou páskou. Čiernou, samozrejme, aby ladila s mojimi čiernymi nohavicami. Tanečnú topánku som ohol a oblepil okolo chodidla, aby som mal pätu úplne voľnú a mohol tancovať len na špičke. Zabralo to. Bolesť som necítil, len teraz neviem, či to bolo vďaka môjmu šikovnému 'vynálezu' alebo vďaka stúpajúcemu adrenalínu."

Pri tanci sa snažili sa o dvojnásobne veľký úsmev, aby odpútali pozornosť od Marošovho chodidla. Vyplatilo sa. Skončili na 3. mieste.

Okrem úrazov takého druhu sa medzi tanečníkmi ujde jednému či druhému sem-tam neúmyselná facka či kopanec. Mnohé kreácie sú totiž poriadne krkolomné a stačí sekunda a facka je na svete. „Tých bolo nepočetne," vraví Kristína.

"Vždy sa počas tréningu niečo prihodí. Maroš to má horšie, keďže pri rýchlej hudbe, točkách a komplikovaných krokoch sa jednoducho stane, že vyletí lakeť alebo to 'schytá' členok, ak mu naň náhodou nechtiac stúpim s opätkom."

Prišli aj úspechy

Súčasťou tanca však nie sú iba úrazy, ale aj omnoho príjemnejšie veci. Standing ovations, potlesk a ocenenia.

Tých má Maroš s Kristínou na konte niekoľko. V roku 2011 sa stali vicemajstrami Anglicka v salse v kategórii profesionál a tiež víťazmi talentovej súťaže Barclays Live Event.

Rok predtým sa dostali do finále súťaže Surrey má Talent, v tom istom roku sa stali vicemajstrami Anglicka v salse v kategórii profesionál.

V roku 2006 si prevzali dve ocenenia majstri Európy v salsa skupinách a majstri Anglicka v salse v kategórii semi - profesionál. Okrem toho ich ako učiteľov tešia aj úspechy ich žiakov.

„V roku 2011 sa naši študenti stali UK Open Salsa Amateur Champions - majstrami Anglicka v salse v kategórii amatér. Práve túto ich radosť z titulu považujeme za náš najväčší úspech ako tanečných učiteľov."

Rodáci z Košíc nežijú iba tancom. Maroš pracuje vo firme Smith&Byford ako projektový dizajnér oddelenia BMS (Building Management Systems). „Dizajn bol vždy mojou veľkou vášňou, takže som veľmi rad, že mám možnosť pracovať v odbore, z ktorého mám radosť a baví ma."

Kristína ešte študuje, ale tento rok končí štvorročné štúdium Farmácie na univerzite v Londýne. Zároveň už prijala ponuku pracovať pre jednu z najväčších sietí lekárni v Anglicku. Popri práci a štúdiu obaja vystupujú, súťažia a učia iných.

Okrem toho, že Maroš s Kristínou tvoria tanečný pár, našli k sebe cestu aj v súkromí. „Najskôr sme spolu tancovali a potom sme sa stali priateľmi. Napodiv, že spolu zdieľame jednu domácnosť, ponorkovú chorobu sme nikdy nemali."

V cudzine žijú už nejaký čas a je jasné, že im mnoho ľudí chýba. „Najviac mi chýba moja rodina - moja mamka, sestra Janka a psík Lilly," vymenováva Kristína.

„Na druhej strane máme šťastie, že Londýn nie je až tak ďaleko od Slovenska. Chýbajú nám aj naši priatelia, no mnoho z nich taktiež žije v zahraničí alebo mimo Košíc."

Maroš dodáva, že jemu najviac chýba mama, sestra Tonka a synovec Danko. „Keď som odišiel, mal Danko len tri roky. Teraz je už veľký 9-ročný školák. Na Slovensko sa v blízkej budúcnosti neplánujeme vrátiť, keďže tu už máme pracovné a tanečné zázemie. Čo sa ďalekej budúcnosti týka, tak to závisí od mnohých okolností."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári