Jedným z účinkujúcich bol aj Ondrej Jakubčák zo Spišskej Novej Vsi, ktorý žongluje a točí so všetkým možným. Túto záľubu začal so sebou nosiť aj za hranice.
KOŠICE. Ondrej je študent pedagogického smeru, odbor výtvarná výchova a dejepis, na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Končí 5. ročník. Vo voľnom čase sa venuje historickému šermu, ohňovej šou a žonglovaniu.
„Žonglujem asi tri - štyri roky, ale točeniu alebo manipulácii s rôznymi predmetmi sa venujem omnoho dlhšie. Momentálne sa dá povedať, že je to moja najväčšia záľuba, relax a hlavne regenerácia tela."
Ako prvá sa mu zapáčila ohňová šou, čo je točenie všetkým možným, čo horí. „Začal som točením palicou. Najskôr, samozrejme, nezapálenou. Bolo to vo 4. ročníku strednej školy cez akademický týždeň. Ocovi som povedal, že sa idem učiť, vzal som si slovenčinu, jeho lyžiarsku palicu a šiel som na dvor. Päť minút slovenčina, dve hodiny palica... Postupne som svoj repertoár rozšíril o dve palice a poiky."
Poi - pôvodne tradičné ľudové náčinie maorských ľudí na cvičenie šikovnosti. Dnes sú poiky dve nezávislé šnúry so závažím na konci. Môžu byť textilné, teda ako dlhá ponožka so závažím na konci, vlajky, stužky... typov a podôb je nespočetné množstvo. Pri ohňovej šou sú to ohnivé "gule" na retiazke.
„Žonglovať som sa chcel naučiť len preto, aby som sa nemusel v komunite točičov a žonglérov hanbiť, že neviem ani kaskádu (základný žonglérsky trik, najjednoduchšie vyhadzovanie a chytanie loptičiek). Preto som sa prihlásil do dielne žonglovania na festivale pantomímy PAN. Bolo to trochu utrpenie," smeje sa Ondrej s odstupom času. "Malé deti už dávno žonglovali a ja som sa stále zohýbal po loptičky..."
V televízii často vidíme žonglérov, ktorí neváhajú vyhadzovať poháre či taniere, prípadne zvyšovať počet kužeľov či iných predmetov. Samozrejme, že aj Ondrej skúšal vyhadzovať a točiť hocičo. „Keď to už raz človek vie, dá sa žonglovať všetkým. Poháre sú jednou z najklasickejších vecí, keď sa žonglér chce predviesť v krčme a nič iné nie je poruke. Bežne hádžem záchodové kefy a točím mopmi alebo metlami. Kamarát je zase špecialista na balansovanie predmetov na brade. To znamená, že na bradu si rovnovážne postaví napr. hrable, stoličku, alebo aj dva metre dlhú lavicu. Párkrát sme to robili aj na vystúpeniach. Divákom sa to páči, je to proste zábavná 'haluz'."
Ruka v ruke s takýmito aktivitami, či už je to točenie ohňom alebo vyhadzovanie vecí, idú aj úrazy. „Asi najklasickejší žonglérsky úraz je polámaný necht. Točenie je o čosi bolestivejšie. Pri poikách to boli časté údery do rozkroku. Keď som sa učil základy, mal som pravidlo, že po údere do rozkroku som poiky na celý zvyšok dňa odložil. Neskôr som to vyriešil napchaním pyžama do teplákov. Kontaktná palica (je to typ manipulácie s palicou, ktorá sa sa nechytá rukami. Palica putuje po tele cez krk, chrbát, ramená na ruky, nohy a všade, kam ju žonglér dokážeme poslať a udržať), váži okolo kila. Ak pridáme rýchlosť rotácie, každý úder je bolestivý."
Vždy, keď príde leto a Ondrej urobí skúšky, zbalí batoh a ide do sveta. V batohu však nemá iba turistickú výbavu, ale aj ohnivé poiky, žonglovacie loptičky a dve kratšie palice (1 m). Kam príde, vytiahne rekvizity, klobúk na prípadný zárobok a baví okoloidúcich. Nazval to poeticky a vtipne: umelecko-žobrácka činnosť. „Točil som aj žongloval v Taliansku, Španielsku, na Mallorke, v Chorvátsku a v Egypte. Rôzne veci, aspoň tie, čo sa mi vmestia, nosím väčšinou so sebou všade, kam idem. Ale na tieto cesty som ich bral s cieľom privyrobiť si na ulici. Niekedy som bol s kamošom, inokedy sám alebo s ľuďmi, ktorých som stretol na cestách. Dnes chodievame spolu s priateľkou Dankou."
Prvú takú cestu podnikol v roku 2008 do Talianska, konkrétne do Janova. Točili s kamarátmi kade-tade. Na námestí, na rušných uliciach a pod. Bola to však bieda. „Nezarobili sme veľa. Ale to len kým sa nezotmelo a nevytiahli sme oheň. Vybehli sme na námestíčko a podpálili kevlarové palice. (Kevlar je látka, ktorá sa napustí horľavinou a podpáli). V priebehu piatich minút prišlo aj policajné auto a rukami-nohami nám vysvetľovali, že tam točiť nemôžeme. Boli milí a slušní. A medzi tým, ako som ja diskutoval, kamoš obehol ľudí, ktorí sa tam zhromaždili a vyzbieral nejaké dve eurá. Hneď ako odišli policajti, kúpili sme za prvú výplatu pivko a boli sme so svojím výkonom spokojní."
Z Janova pokračoval Ondrej do Španielska do Barcelony a potom na Mallorku. Španielsko bolo podľa jeho slov už omnoho lepšie. Je tam veľa turistov, takže zbierať "do klobúka" sa podľa neho oplatí. „Nezarobil som až tak veľa, cca 15 až 20 eur na večer. Nebolo vtedy mojou prioritou zarobiť na tom a točil som skôr pre zábavu. Zážitkov mám veľa. Jeden je pre mňa vtipný aj smutný. Pri spiatočnej ceste v Barcelone som zaspal na pláži a ukradli mi batoh, v ktorom som mal všetko. Pas, peniaze, kameru, ponožky, proste všetko. Jediné, čo mi zostalo, bol spacák a veci, ktoré som mal na sebe. A tiež kontaktná palica. Najprv som sa cítil stratený, ale nakoniec som prišiel na to, že vlastne nič z tých vecí v skutočnosti nepotrebujem. No, možno okrem jedného páru náhradných ponožiek...," hovorí so smiechom.
Situáciu však musel nejako riešiť, preto sa vybral na políciu a vyhľadať slovenskú ambasádu. No po tom, čo mu oznámili, že najbližšia sa nachádza v Madride, rozhodol sa ísť rovno domov. Nasadol na prvý vlak smerom na východ a dúfal, že sa nestretne so sprievodcom. Väčšinou mal šťastie a tak sa domov napokon dostal.
Ani tento zážitok však Ondreja neodradil od ďalšej cesty. V roku 2009 sa rozhodol zarobiť si v lete na brigáde v Egypte. „Pracoval som ako animátor a v rámci vystúpení som točil svietiacimi poikami na javisku v hoteli. Tiež som žongloval a točil všetkým, čo prišlo pod ruku kade-tade popri cestách, pri pyramídach, na letiskách, v meste, dokonca aj na loďke," smeje sa. „Bolo to super. Pri tom, ako sme sa plavili cez Níl ma jeden miestny, ktorý loďku riadil, videl, ako točím poikami. Chcel, aby som mu niečo ukázal, tak som ukázal a on nám dal zľavu za plavbu. Nestály povrch bol v pohode, skôr tam bolo fakt málo miesta. Na lavičkách kopec ľudí a vo výške ramien strieška. No žonglovať a točiť sa dá všade."
Ako Ondrej spomína, Egypťanov toto umenie zaujalo hneď. Každý si to chcel skúsiť. Od malých detí až 60-ročných pánov. „Pri pyramídach som si chcel nahrať nejaké videá na pripravovaný klip z ciest. Bol som sám, takže som fungoval na autospúšti. Foťák som položil na kamenný blok, alebo na zem a nahrával. V Luxore sme sa s kamarátom z Káhiry snažili vybaviť aj nočnú ohňovú šou v priestoroch Luxorského chrámu, ale podpáliť poiky mi nedovolili. Škoda..."
Zatiaľ na poslednej dobrodružnej ceste bol Ondrej v roku 2011 s priateľkou Dankou. Prešli celé Chorvátsko až do Talianska do Benátok a domov. Celú dovolenku v podstate financovali zo zarobených peňazí z umelecko-žobráckej činnosti. „Danka je flautistka, takže ma sprevádzala na flaute. Niekoľko dní na Makarskej riviére bolo fajn. Najlepší bol však Split. Stretli sme tam jedného 'týpka', ktorý točil ohňom v antickom paláci pred jednou kaviarničkou. On dotiahne ľudí, mesto mu poskytne priestor. Jeden večer som sa k nemu pridal a zarobili sme každý po 60 eur. Bolo to tam fakt super, krásny priestor."
Okrem toho, že sa Ondrej venuje žonglovaniu a točeniu, všetky rekvizity si sám aj vyrába. Šije loptičky, vyrába textilné poiky ozdobené stužkami, ale aj ohnivé náčinie. Fakle, palice s kevlarovou omotávkou na každom konci, ktorá sa napustí horľavinou a tiež aj kevlarové poiky na reťaziach. „Novinkou, na ktorej teraz pracujem, je meč, ktorý sa bude dať podpáliť. Pracovný postup si ale zatiaľ nechám ako výrobné tajomstvo."
Jediné, čo zatiaľ nevyrába, sú kužele. "Ale keď sa naučím odlievať plasty, budem vyrábať aj tie," smeje sa. „Začal som postupne, najprv pre svoju potrebu, potom pre známych. No teraz sem-tam aj pre ľudí, ktorých nepoznám. V rámci väčších akcií robievam aj výrobné workshopy. Aj v Košiciach na festivale som mal taký, kde si mohli ľudia zadarmo vyrobiť loptičky, rôzne druhy poikov a palíc."
Blíži sa leto a Ondrej s Dankou už majú plány. „Za zarobené peniažky by sme chceli dostať cez Bulharsko do Istanbulu. Uvidíme, ako sa naše plány vyvinú..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
