Košice sa pomaly, ale isto stávajú obľúbeným miestom vysokoškolákov zo zahraničia. Mnohí z nich takto spoznávajú krajinu, o ktorej dovtedy len matne počuli z médií. Štúdium v Košiciach na Stavebnej fakulte Technickej univerzity si jeden rok vyskúšal aj mladý Kurd z Turecka, Erkan Yuce (22). Vďaka prístupu ľudí, ale aj systému vyučovania by sa do metropoly východu ešte rád vrátil.

Erkan, podobne ako väčšina študentov, sa o možnostiach štúdia v zahraničí informoval na svojej materskej univerzite. Odpoveďou mu boli dve možnosti - Grécko a Slovensko.

Vďaka tomu preňho rozhodovanie nebolo až takým tvrdým orieškom. "Všade sa hovorí, že Grécko je na tom veľmi zle. Tak som ho hneď vylúčil a ostalo mi iba Slovensko," smeje sa Turek.

"Chcel som si vyskúšať štúdium v Európe, lebo doma nemám až také možnosti a take profesionálne technológie. Som stavbár, takže ma zaujímali aj iné druhy stavieb ako u nás. O Slovensku som vedel iba to, že ste boli predtým Československo a potom ste sa rozdelili. Ale nič viac."

Mladík mal šťastie, že študijný pobyt v Košiciach univerzita odobrila aj jeho kamarátovi a spolužiakovi zo Sirnak Univerzity v Turecku.

Do metropoly východu teda pricestovali dvaja, zo začiatku rovnako bezradní. Vedeli sa dohovoriť totiž iba po turecky.

"Keď sme obaja vystúpili na železničnej stanici, nevedeli sme, čo máme robiť. Nedomysleli sme to, aj keď sme vedeli, že po turecky sa tu asi nedohovoríme. Mali sme na papieri napísanú adresu internátu na Jedlíkovej, kam sme sa potrebovali dostať. Našťastie sa nám to podarilo. Rovnaký problém bol potom dostať sa na univerzitu. Autobusom sme sa doviezli do centra mesta, doteraz neviem, kde. Nejak sme sa dostali zase ku stanici a tam sme natrafili na ženu, ktorá síce nevedela po anglicky, ale chcela nám pomôcť. Rukami-nohami a posunkami nám ukázala ako sa dostať do školy. Potom sme sa pomaly zorientovali."

Štúdium na Slovensku je vraj ľahké vďaka prístupu

Počiatočné nepríjemnosti im vynahradili nové zážitky na univerzite. Erkan tvrdí, že štúdium v Turecku bolo oveľa ťažšie.

"Tu je to ľahké. Ale nie preto, žeby bolo ľahšie učivo, ale preto, že prístup učiteľov je lepší. Napríklad doma, keď som dostal z písomky 70 bodov zo 100, nemohol som prísť za profesorom a spýtať sa ho, prečo mám len toľko bodov a kde som urobil chybu. Jednoducho som tie body nezískal a nikto sa so mnou nebavil. Tu je to iné. Na TU v Košiciach môžem prísť kedykoľvek za vyučujúcim a on mi vysvetlí, kde som čo urobil zle a ako som to mal urobiť správne. To mi veľmi pomáha. Taktiež môžem kedykoľvek prísť za pofesorom do kanelárie a len tak sa s ním porozprávať, čo som predtým nepoznal," vysvetľuje Erkan, prečo to so školstvom na Slovensku podľa neho nie je až take zlé.

A ako vlastne študuje, keď ovláda iba materinský jazyk? "Tým, že sme sa po anglicky rozprávali v škole a na chodbách na internáte s ostatnými zahraničnými študentmi. Chodil som aj na hodiny angličtiny."

Erkan je Kurd a aj tomu pripisuje schopnosť tak rýchlo sa naučiť cudzí jazyk. "My Kurdi máme v hrdle niečo také, čo nám pomáha ľahko sa naučiť hovoriť aj inou rečou. Napríklad Turci to nemajú, takže im by to išlo ťažšie."

Erkan pochytil už aj čo-to zo slovenčiny. Vie sa slušne pozdraviť, povedať "dobre" a "ty si pekný, ty si pekná". Priznáva, že keby vedel viac, žilo by sa mu v Košiciach jednoduchšie.

"Keď si potrebujem ísť niečo vybaviť na políciu s pasom alebo vízami, je to hrozné. Pracovníci tam nehovoria po anglicky. Podľa mňa by mali. Keď už ja som sa naučil za pár mesiacov...

Slovenky sú druhé najkrajšie

Na druhej strane zas prvá vec, ktorá mu u nás udrela do očí, bola priateľskosť cudzích ľudí.

"Keď niečo potrebujem alebo si neviem rady, pokojne sa môžem opýtať a vždy sa nájde niekto, kto mi pomôže. Je to preto, že vyzerám ako turista, ale aj preto, že som študent. Mám veľa zliav, možností, kam ísť a čo robiť napríklad aj zadarmo."

Okrem rodiny, ktorej chýba, za ním doma smúti aj jeho priateľka, s ktorou sú spolu už tri roky.

"Nebola veľmi nadšená, že sem idem. Zdá sa jej to ako dlhá doba. Ale vysvetlil som jej, že musím ísť a skúsiť to."

Dostal ale ultimátum - buď na ňu bude verne čakať alebo si tu niekoho nájde a v tom prípade ho turecká priateľka opustí.

"Som jej stále verný. Keď ukončím štúdiá, možno sa s ňou aj ožením. No ešte musím vyriešiť jeden problém a to ten, že nemám rád jej rodinu. No ak by ma nechala, vrátim sa na Slovensko a ožením sa tu," smeje sa mladý študent. Vybrať spomedzi našich dievčat by si určite vedel.

"Slovenky sú veľmi pekné baby. Ony si myslia, že sú najkrajšie, ale niekde som čítal, že druhé najkrajšie. Že nejaká škandinávska krajina je ešte nad vami. Ale aj tak ste na tom veľmi dobre."

Na Košičankách si všimol ich bezprostrednosť. "Jedna ma požiadala, či jej nepomôžem vybaviť dovolenku v Antalyi. A pomohol som, prečo nie. Antalya je moje najobľúbenejšie turistické mesto. Čo je ale na reakciách ľudí smutné, sú ich predsudky. Keď poviem, že som z Turecka, niektoré dievčatá sa ma automaticky opýtajú, či mám bombu a či som terorista. Už som na to zvyknutý, nezastavujem sa nad tým, ale aj tak je to dosť povrchné. Mohli by si dať aspoň tú námahu, že by si našli nejaké informácie, kto sú to Turci, kto sú Kurdi a kto sú teroristi. A nehádzať nás všetkých do jedného vreca. Raz som už mal toho dosť a jednej dievčine som odpovedal, že mám na internáte v posteli bombu. Hovoril som to úplne vážne, pretože aj ona sa ma vážne pýtala, či ju mám. Ale potom som, samozrejme, priznal, že to bol len vtip."

Nevypijem s nikým!

Príležitostí na stretávanie nových ľudí má u nás zahraničný študent až-až. "Erazmus organizácia nás stále niekde pozýva. Keď mám voľno, pozerám filmy, študujem angličtinu alebo základy slovenčiny. Niekedy si zahráme futbal, tenis alebo chodíme na výlety po okolí."

Na Slovensku mu učaroval aj pomaly vymierajúci spôsob cestovania. A tým je stopovanie. "U nás sa stopuje iba vo veľkých mestách, ale tu celkom bežne. Páči sa mi to, tiež som si vyskúšal zastaviť nejaké auto a podarilo sa."

Keď Erkan dokončí všetky skúšky, chce sa ísť pozrieť za kamarátom do Martina a po ceste trochu viac spoznať našu krajinu.

Na niektoré slovenské tradície si ale nebude môcť zvyknúť. Napríklad zapíjanie všetkých možných príležitostí alkoholom.

"Chodím na párty, aj sa bavím a tancujem. Ale nepijem alkohol. Stále musím kamarátom vysvetľovať, že som moslim a jednoducho nemôžem, ani nechcem vypiť. Moja rodina ma pred odchodom požiadala, aby som tu nepil a ja som im to sľúbil. Tak to aj dodržím. Vlastne nejde o to, že ma požiadala rodina. Ja som moslim a musím sa riadiť Koránom, preto nepijem. Ale vás Slovákov je niekedy ťažké o tom presvedčiť, lebo sa potom začínate urážať a pýtať sa ma - so mnou si nevypiješ? Nepáčia sa mi ani tie dôsledky opilosti. Človek potom ani nevie, kde je a nevládze nikam ísť. Jedného kamaráta sme tak museli odniesť domov."

Druhou vecou, ktorú Erkan kvôli svojej viere odmieta, je jedenie bravčového. To však ide omnoho ľahšie ako odmietanie alkoholu.

Rešpekt voči Rómom

V Košiciach sa cíti pohodlne aj preto, že tu môže každý piatok navštíviť mešitu. A čo mu u nás prekáža?

"Ja viem, že to vôbec nie je ojedinelé a že každá krajina má Rómov, ale ja sa ich stále bojím. Cez deň ani nie, skôr v noci. O to viac, že bývam na Jedlíkovej v blízkosti Lunika IX. Ale doteraz som s nimi nemal žiadne zlé skúsenosti. Aj pojem priateľstva je trochu iný na východe Turecka ako na východe Slovenska. Doma mám asi sto priateľov. Keď vyjdem na ulicu, všetci sa navzájom poznáme a sme kamaráti. Všimol som si, že tu je to trochu iné. Máte oveľa menej priateľov, ale zato veľa známych."

Aj keď mnohí Erazmus študenti sa netaja tým, že do zahraničia si idú hlavne užiť a zabaviť sa, Erkan sa oduševňuje pre niečo úplne iné.

Už teraz rozmýšľa a pozerá sa na svet ako stavbár. Preto aj za najsilnejší zážitok zo Slovenska považuje skúmanie budov.

"Sú také odlišné. Chcem sa naučiť ako ich stavať a všetko okolo toho. Stále premýšľam nad tým, ako ste dokázali postaviť napríklad Dóm sv. Alžbety. Pre mňa je jednoducho úžasný. Keď som tu, aspoň sa môžem priamo pýtať ľudí, ako na jednotlivé stavby."

Erkan necháva svoju budúcnosť otvorenú. "Ak by sa dalo a univerzita by mi s tým pomohla, rád by som sa sem vrátil študovať. Alebo potom druhý či tretí stupeň štúdia. Uvidíme. No a po škole chcem pracovať v Európe. Ak to nevyjde, tak pôjdem do Iraku, kde je aj môj brat."

Návrat na Slovensko je aj po tomto akademickom roku pre Erkana jasný. "Neviem, či prídem ako študent alebo už pracujúci, ale určite sa vrátim. Mám tu veľa priateľov a dobré spomienky na študentské časy."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári