Mnohí ľudia, ktorí žijú s telesným postihnutím, sa zvyknú pred svetom uzatvárať. Iní naopak, využívajú všetko, čo im "ponúka".

KOŠICE. Medzi takých patrí aj Alexandra Hollá. Aj ona si prešla všeličím pre svoje postihnutiu, napriek tomu je usmiata a pozitívne naladená.

„Volám sa Alexandra a som i nie som Košičanka," predstavuje sa sympatická dievčina. „Pochádzam z malej, rozprávkovo krásnej dedinky na severe stredného Slovenska, z Fačkova. Je to kraj, ktorý je charakteristický najmä krásnou prírodou. A čo robím tu, v Košiciach? Pracujem, žijem a mám tu veľa dobrých priateľov."

Narodila sa v roku 1981 v Žiline a ako tvrdí, Boh jej dal tých najlepších, starostlivých a láskavých rodičov. Nemali to s ňou ľahké, lebo sa narodila so zdravotným postihnutím - s detskou mozgovou obrnou.

„Moji rodičia predtým nevedeli, že sa narodím s postihnutím. Narodila som sa predčasne v siedmom mesiaci. Mama mala ťažkosti počas tehotenstva, neviem však presne, aké. Na to, že mám zdravotné postihnutie, sa prišlo až neskôr, keď som telesne nenapredovala tak, ako iné zdravé deti v mojom veku. Sedieť som začala neskôr a chodiť som mohla, len keď ma niekto držal za ruku. Samostatne som začala chodiť až keď som mala štyri roky."

Ako je to na nej vidieť dnes? „Krívam. Ľahšie a slobodnejšie sa pohybujem v známom prostredí, v uzavretom priestore, kde sa prípadne môžem niečoho chytiť. Vonku je to o niečo ťažšie a tak, keď chcem ísť napríklad nakupovať, na prechádzku či do kostola, vždy idem s kamarátkou. Krívanie je spôsobené detskou mozgovou obrnou, nemám takú stabilnú chôdzu ako zdravý človek. Nosím aj okuliare, ale tie nesúvisia s postihnutím."

Veľká pomoc od rodičov

Alexandrini rodičia boli a sú podľa jej slov veľmi starostliví. Nepoddali sa nepriaznivému osudu, ale pomáhali dcére začleniť sa do života.

„Venovali sa mi, pravidelne sme absolvovali potrebné rehabilitácie a cvičili sme aj doma, čo sa, samozrejme, prejavilo pozitívne na mojom zdraví. Keď som bola malá, nehovorili predo mnou o tom, prečo mám postihnutie. No teraz keď som dospelá, je to skutočnosť, ktorú prijali a žijú s ňou. Keď som mala asi štyri roky, absolvovala som liečenie v Luže Košumberku. Myslím, že som tam bola asi tri mesiace."

Prvú operáciu podstúpila ako 14-ročná na ortopédii v Žiline - bola zameraná na uvoľnenie šliach.

„Druhú operáciu som absolvovala, keď som bola na strednej škole a šlo o uvoľnenie ľavého bedrového kĺbu. Tiež v Žiline. Rodičia aj lekári so mnou o všetkom hovorili, čo považujem za veľmi dobré, lebo som mala predstavu, do čoho idem. Moje postihnutie sa nedá liečiť, je to stav nemenný a trvalý. Neznamená to však, že sa teraz úplne opustím a nebudem cvičiť. Práve naopak, myslím si, že každý z nás robí čosi pre to, aby sa dobre cítil, prípadne športuje. Ja cvičím. V posilňovni absolvujem rehabilitačné cvičenia a cvičenia na fit lopte. Občas si zacvičím aj doma, ak práve nestihnem prísť načas na cvičenie," smeje sa.

Alexandra má o rok mladšieho brata Timoteja, ktorý je zdravý. Na detstvo má napriek všetkému veľmi krásne aj veselé spomienky.

„Do materskej školy som chodila u nás v dedine s ďalšími 30 zdravými deťmi, podobne to bolo aj počas prvého stupňa základnej školy. Vždy som mala veľmi dobré a láskavé učiteľky, ktoré sa mi aj napriek tomu, že nás v triede bolo veľa, vždy venovali. V tom čase nebolo bežné, aby žiaci s postihnutím navštevovali bežnú základnú školu, nikto nehovoril o integrácii... Ja som však dostala veľký dar a možnosť žiť a navštevovať školu so zdravými deťmi."

Deti v kolektíve, v triede, si hneď všimnú, ak je niekto iný ako ony. Navyše, deti sú veľmi úprimné.

„Panie učiteľky deťom vysvetlili, že sa mi ťažko chodí a potrebujem pomoc. Potom ma brali ako súčasť kolektívu. Na ZŠ som bola oslobodená od hodín telesnej výchovy a neabsolvovala som napríklad branný výcvik. Samozrejme, že som občas zažila aj posmievanie, napríklad pre okuliare, alebo staršie deti napodobňovali moju chôdzu. Je však veľmi dôležité zažiť aj také reakcie, lebo v živote sa nestretávate vždy iba s pozitívnymi vecami. Nielen od detí, ale aj od dospelých ľudí."

Na škole v Košiciach

Po skončení ZŠ (druhý stupeň absolvovala v susednej obci Rajecká Lesná) si Alexandra podala prihlášku na Obchodnú akadémiu pre telesne postihnutých na Opatovskej v Košiciach. Takto sa z nej stala Košičanka.

„Písal sa september 1996, keď som prišla študovať do Košíc. Mala som 15 rokov, z dediny som prišla do mesta, bola som ďaleko od rodiny, v neznámom prostredí... Počas tohto obdobia mi veľmi pomohla rodina ockovej sestry, ktorá tu žije. Spomínam si najmä na to, že som bola ďaleko od rodiny. A uvedomovala som si, že idem do školy, kde sú mladí ľudia s postihnutím tak, ako ja."

Pomerne rýchlo si zvykla na študentský život na internáte i na školu, ktorá ju bavila.

„Keď som prišla do internátu a do školy, bola som prekvapená, aké môžu byť rôzne postihnutia. Podobne to bolo aj v triede. Zoznámili sme sa, jeden druhého sme si 'okukali' prípadne sa navzájom porozprávali o našich postihnutiach. Myslím si, že sme vytvorili skvelú 'partičku' v triede aj na internáte. Okrem učenia sme vydávali študentský časopis, v škole prebiehali rôzne súťaže. Od 2. ročníka na škole sa mi už ani nechcelo chodiť domov, kde som chodila každý štvrtý víkend a samozrejme počas školských prázdnin," spomína so smiechom.

V roku 2000 zložila Alexandra skúšku dospelosti. Po nej začala študovať dvojročné pomaturitné kvalifikačné štúdium sociálnej práce.

„Počas štúdia sme navštevovali rôzne školy a zariadenia pre deti s postihnutím, ale aj dospelých a seniorov a ja som si uvedomila, že toto je oblasť, ktorej by som sa chcela venovať aj profesionálne. Teda pracovať s ľuďmi. V roku 2003 som začala pracovať v škole, z ktorej som vyšla, ako asistentka učiteľa. Neskôr ma prijali na externé štúdium učiteľstva náboženskej výchovy a náuky o spoločnosti na Katolíckej univerzite v Ružomberku s pobočkou na Teologickej fakulte v Košiciach."

V škole pracuje takmer deväť rokov, v tomto období ako asistentka učiteľa na prvom stupni základnej školy pre žiakov s telesným postihnutím a venuje sa deťom, ktoré potrebujú individuálny prístup.

Reakcie ľudí na telesne postihnutých sú rôzne. Ľudia v dedine ju však poznali odmala a tak sa k nej aj správali.

„V detstve som vnímala, že občas sa obzrú či pozastavia, prípadne skonštatujú, že sa mi ťažko chodí. S neprimeranými reakciami som sa nestretla. V súčasnosti ma u nás v dedine vidia málo, preto sa väčšinou len opýtajú, ako sa mám... Ľudia sa najčastejšie pýtajú, či som sa narodila s postihnutím, alebo som mala úraz. Prípadne sa opýtajú, či ma to bolí, keď chodím. Asi pre mňa najabsurdnejšiu situáciu som zažila, keď som chcela darovať krv. Prišla som k pani doktorke a ona zareagovala: 'A vám je čo?' Moja odpoveď bola: 'Ja mám detskú mozgovú obrnu'. Reakcia pani doktorky: 'No, to netreba, aby tu takí ľudia ako vy chodili, my tu takých nepotrebujeme...' Táto reakcia sa ma veľmi dotkla, najmä preto, že to bola reakcia od doktorky. Potom som si však sama pre seba povedala, že mala asi zlý deň."

Hendikepy znáša statočne

Alexandra mala a má isté obmedzenia. Týkajú sa obľúbených vecí. Zdravé deti môžu behať, tancovať, bicyklovať.

„Už som niekoľkokrát spomenula, že mám úžasnú rodinu, ktorá mi dala skvelý štart. Všetko, čo sme robili, robili sme spoločne. A to je veľmi dôležité. Samozrejme, že boli a sú aj obmedzenia, napríklad som nemohla behať. Veľmi som sa chcela naučiť bicyklovať, ale na klasickom bicykli som nevedela udržať rovnováhu. Tak mi rodičia zabezpečili bicykel pre hendikepovaných s tromi kolesami. Na ňom som sa to naučila," usmieva sa.

„Veľmi sa mi páčia spoločenské tance, štandardné aj latinskoamerické. To je však oblasť, o ktorej viem, že nie je pre mňa... Tak sa na tanečné páry rada pozerám a vnímam hudbu."

Napriek všetkému negatívnemu v živote je Alexandra stále plná optimizmu.

„Nemyslím si, že som dokázala viac, ako mnohé zdravé deti. Veľa záleží od toho, z akej rodiny a z akého prostredia, ktoré vás formuje, vzídete. Už som povedala, že ja som dostala obrovský dar - svoju rodinu. Aj aj teraz mám okolo seba ľudí a priateľov, ktorí ma podporujú a pomáhajú mi. Bez nich by som mnohé veci nezvládla."

Alexandre prirástli Košice k srdcu. Hovorí preto, že má dva domovy. Jeden je vo Fačkove, kde má rodinu, kam chodí oddychovať a dovolenkovať a ten druhý je v Košiciach, kde má prácu, ktorú má veľmi rada, dobrých priateľov a možnosti na štúdium a osobné napredovanie.

„Či mám nejaké plány do budúcnosti? To neprezradím. Dobrý Boh má pre každého z nás pripravené to najlepšie a chce, aby sme boli šťastní. Áno, som veriaca. Vieru mi vštepili starí rodičia a rodičia. Uvedomujem si, že všetko v mojom živote do seba zapadá ako puzzle a má zmysel."

A čo muži a chlapci v jej živote? Kým Alexandra odpovie, zasmeje sa. „Ako každý človek, aj ja som zažila prvé lásky aj sklamania, ktoré patria do života. No a teraz? Teraz prezradím len to, že som šťastná..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári