Do prvej kategórie ľudí patrí aj Jarka Žuková z Čane. Do Londýna odišla v roku 2005 vycibriť svoju angličtinu, možno čosi zarobiť a vrátiť sa domov, urobiť si vysokú. Ani len netušila, ako pobyt zmení jej život a že sa domov tak skoro nevráti.

KOŠICE. „Presne 25. mája 2005 som zmaturovala na Obchodnej akadémii na Watsonovej ulici, 30. mája som oslávila 19. narodeniny a už 10. júna som 'zarezávala' vo Veľkej Británii," začína rozprávať svoj príbeh Jarka.

„Rodičia neboli mojím rozhodnutím veľmi nadšení. Bola som veľmi dobrou a všestrannou študentkou, a preto ma každý automaticky videl na vysokej škole. Ja som snívala o štúdiu diplomacie v Prahe, ale neverila som si na 100 % v angličtine. Preto som si povedala, že oželiem jeden rok a pôjdem robiť to, čo väčšina slovenských báb - au-pair."

Do Británie cestovala cez študentskú agentúru. Zvolila si požiadavky a jej úlohou bolo nájsť vyhovujúcu rodinu. Od začiatku chcela Jarka ísť do Londýna, ale agentúra našla rodinu mimo mesta v grófstve Hertfordshire.

„Ich argument bol, že je to iba 40 minút vlakom do Londýna, plus tej rodine v tom čase odchádzala au-pairka (zhodou okolností Slovenka), ktorá ma viac-menej 'ukecala', že je to veľmi milá a dobrá rodina. Preto som sa nechala presvedčiť a sama samučká som sa vybrala do veľkého sveta."

Prvá rodina

Jarkina prvá rodina žila v dedinke, po anglicky povedané in the middle of nowhere. Mali pekný dvojposchodový dom na konci slepej uličky. Slovenka mala vlastnú izbu decentnej veľkosti a o kúpeľňu sa delila s deťmi.

„V Londýne ma čakala hlava rodiny - Tom. Bol to nový partner mamy Sarah. Manžel bol policajt a zahynul pri výkone služby. Mimochodom, Sarah bola tiež policajtka. Tom ma zaviezol do Buntingfordu - miesta, ktoré sa malo na jeden rok stať mojím domovom. Malé mestečko mi veľkosťou pripomínalo rodnú Čaňu, bolo však o niečo zelenšie. Rodina mala štyri deti - najstarší syn Joe (17) však nebýval doma, bol príslušníkom armády a domov chodil zriedkavo. Pubertiačka Lizzie (15) bola punkerka a strašné náladové malé - veľké decko. Ja som sa mala starať o 10-ročné dvojičky Belindu a Daniela."

Mladšie deti sa Jarky nevedeli dočkať a prvé dni sa od nej nechceli odlepiť. Dokonca si jeden večer ustlali spacáky v jej izbe.

Deti boli odrastené, nezávislé a tak začiatočná eufória po niekoľkých dňoch opadla. Stále sa chceli hrať a vymýšľali bláznovstvá. Mama a nevlastný otec pracovali ako policajti na služby.

"Zo mňa sa časom stala aj upratovačka. Rodina odo mňa potrebovala, aby som bola flexibilná aj počas školy. Bol ešte iba jún, ale už sme sa rozprávali o septembri. Angličania všeobecne radi plánujú vopred," smeje sa Jarka.

Vyhliadky teda neboli najlepšie, vízia štúdia angličtiny, Jarkinho hlavného dôvodu cesty na "ostrovy", bola viac a viac vzdialená.

Chýbal jej tiež kontakt medzi rodičmi detí a ňou. Oni totiž brali automaticky, že majú o deti postarané a to bolo celé.

Problémy boli aj s jazykom. „Do Anglicka som odchádzala sebavedomá a s vedomím, že ako čerstvý maturant s kolónkou na maturitnom vysvedčení, kde mi pri anglickom jazyku svietilo výborný, nebudem mať s jazykom až také veľké problémy... Oh yeah... asi som sa na to pozerala cez ružové okuliare. Naša triedna angličtina bola vzdialená reálnemu životu. Deckám sa ústa málokedy zatvorili, a preto som dosť rýchlo naberala nové slovíčka, či výrazy. V tom čase som ešte nemala digitálny fotoaparát, preto všetky fotky z môjho 43-dňoveho pobytu v tejto rodine sú zachytené tradičným spôsobom a uchovávané v albume v mojej izbe na Slovensku."

Ako Jarka ďalej spomína, nebola šťastná. Nemala kam vypadnúť, žiadne kamarátky a s kým sa porozprávať o obyčajných veciach.

„Mojím najlepším priateľom sa stali keksy s mliečnou polevou a biela Cadbury čokoláda. A to sa odzrkadlilo aj na mojom výzore. Cítila som sa sama a opustená. Neraz som sa vyplakávala mamke do telefónu. Kontaktovala som preto agentúru, dali mi zopár možností na vyber, ale opäť rodiny neboli v Londýne."

Svoj osud sa preto Jarka rozhodla vziať do vlastných rúk a začala oslovovala známych. „Kamarátova sestra mala kamarátku, ktorá sa sťahovala do Francúzska a rodina, pre ktorú pracovala, niekoho potrebovala. Vedeli, že som bezmocná a chcem odísť od rodiny, kde som bývala, preto mi pomohli ísť k nim na také neformálne interview a vlastne stretnúť sa s rodinou. Nikdy im nezabudnem, ako veľmi mi pomohli."

Podarilo sa. Navyše si Jarka splnila sen, rodina totiž bývala priamo v Londýne.

Bombové útoky

Sťahovanie poznačili udalosti, ktoré pohli celým svetom. V tom období sa totiž stali bombové úroky na londýnske metro.

„Sťahovala som sa tam 16 dní po útokoch. Keď sa stali, to som ešte žila na vidieku. Bolo pokojné štvrtkové ráno a ja som sa chystala upratovať, keď Sarah zišla do kuchyne a kázala mi zapnúť TV nech vidím, čo sa deje v Londýne. Sledovala som to so zatajeným dychom. Nechápala som... bolo to strašné. Keď som sa presťahovala do Londýna, situácia už bola pomerne pokojná, hoci moja mamka, tak ako každá mama, sa o mňa bála. Život v cudzine ma však naučil, že nie všetko môžem rodine tlmočiť tak, ako sa to skutočne deje, aby som ich zbytočne neznepokojovala."

V meste bol stále chaos a dozvuky z útokov. „Tentoraz som už bola veľké dievča vo veľmi veľkom meste a veľmi nahnevané na to, čo sa stalo. Bála som sa cestovať autobusom, metrom... trvalo mi mesiac, kým som sa na to odhodlala. Radšej som všade chodila pešo. Prvýkrát, keď som šla busom a videla človeka, ako si vkladá ruku do vnútorného vrecka v saku, spozornela som a zostala úplne nemá. Bála som sa."

Jarkinou novou rodinou sa stali „umelci". Spomína, že to bola láska na prvý pohľad.

„Nikdy nezabudnem, ako sa ma prvýkrát opýtali, prečo chcem bývať v Londýne - so štipkou irónie sa spýtali, či to je kvôli bombám. Miesto, kde sme bývali, bolo asi 10 minút chôdze od King's Crossu - miesta, kde počas útokov zahynulo najviac ľudí. Otec Danny (39) - spisovateľ, herec, profesor a hlavne Otec, i mama Sarah (37) - umelkyňa - herečka, učiteľka herectva a Mama. Poppy mala 5 a Sol 2,5 roka. Bývali vo veľkom priestrannom byte s nádhernou terasou, z ktorej bolo vidieť Londýnske oko v štvrti Angel na severe Londýna. Boli to vlastne dva byty prerobené do jedného nadštandardne veľkého poschodového bytu. Umelci. Milovníci organických potravín. Presne hudba pre moje uši a nepriateľ pre moje tukové vankúšiky," smeje sa.

Vreckové Jarka dostávala menšie ako v predošlej rodine, ale nerobila takmer nič. To bola rodina, kde chcela robiť veci sama od seba a oni jej boli vďační za každú maličkosť.

„Pomáhala som im ráno hodinku s deťmi a potom som mala celý deň voľno. Platili mi lokálnu jazykovú školu, kde som študovala angličtinu každý deň štyri hodiny. Večer som im pomáhala s chystaním večere, kúpaním, ukladaním detí do postele. Také dve hodinky každý večer. Deti boli malé, chodili do postele skoro a oni sa im nesmierne venovali."

Náhradná mama

Keď Sarah neskôr znova otehotnela, lekári ju varovali, že tretie dieťa jej zničí chrbát, čo sa aj stalo. Saffron Hannah (Saffi) sa narodila doma 17. júna 2006 a bola veľké bábätko. Malo 4,7 kg.

„V náručí som ju držala už ako 3-hodinovú," spomína Jarka. "Bolo to moje dieťa, moja malá princezná. Povedala som 'moja' preto, lebo keď mala 5 mesiacov, Sarahine problémy s chrbtom sa zhoršili natoľko, že nemohla chodiť. Vtedy sa zo mňa na niekoľko mesiacov stala náhradná mama. Fungovala som 24 hodín sedem dní v týždni. Danny veľa cestoval, lebo pracoval na svojej prvej novele. Ja som skutočne mala v záujme sa po roku vrátiť do Prahy a ísť na vysokú školu, lenže v tej chvíli som s nimi súcitila. Milovala som tú rodinu."

Jarka mala dilemu, čo robiť? Vrátiť sa domov a ísť podľa plánu študovať do Prahy, alebo pomôcť rodine, ktorá jej prirástla k srdcu? Rodina však nenechala rozmýšľanie len na ňu.

Našla riešenie, ktoré sa páčilo obom stranám. Aby študovala vysokú školu v Londýne. Zľakla sa a necítila sa na takéto niečo pripravená. Rodina ju však svojou podporou presvedčila o opaku.

„Vrátili mi vlastne všetko, čo som ja v ťažkých chvíľach investovala do starostlivosti o ich rodinu. Mala som jasno v tom, čo som chcela študovať - medzinárodné vzťahy na London Metropolitan University. Potrebovala som však pracovné skúsenosti. Chcela som to aj kvôli vylepšeniu svojho životopisu. A tak Danny a Sarah dali hlavy dokopy a spolu sme prišli na to, že by som mohla stážovať na veľvyslanectve Slovenskej republiky v Notting Hill. Sarah bola nevládna na posteli s problémami chrbta, Danny cestoval a boli tu aj tri deti, o ktoré sa bolo treba starať... Napriek tomu mi pomáhali so školou a praxou. Mali sme však pomoc. Zasahovala rýchla jednotka - Kati a Feo - Dannyho rodičia. Sarah už rodičov nemá."

A tak si Jarka podala žiadosť o stáž a prihlášku na vysokú školu.

(pokračovanie o týždeň)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári