KOŠICE. Mnohí stredoškoláci obľubujú výmenné štúdijné pobyty. V dovtedy neznámej krajine tak spoznajú novú školu aj kultúru, nájdu si nových kamarátov.

Každý rok odchádza za hranice aj mnoho košických študentov. Naopak, veľa ich z celého sveta prichádza k nám. Jedným z nich bol tento školský rok aj Rodrigo Josmar Toscan Siliprandi z Brazílie.

Rodrigo prišiel do Košíc vďaka výmennému programu Rotary Club vlani v auguste aby v septembri nastúpil na Gymnázium Poštová.

Keď šiel na Slovensko, naučil sa tri základné slová a po necelom roku u nás vie náš jazyk natoľko dobre, že si na tento rozhovor trúfol úplne sám, bez prekladateľa. Hovoril síce tzv. lámanou slovenčinou, no všetko, čo nevedel vysloviť, dokázal „obkecať" inými slovami.

„Som Rodrigo a prišiel som z Brazílie z mesta Francisco Beltrăo, štát Paraná. Som tu už celý rok, domov sa vraciam v júli. Som jedináčik a mám len mamu, lebo otec zomrel. Mamka sa volá Marli Pierina a je profesorka. Vlastníme farmu, na ktorej sa pestuje sója i kukurica, chováme kravy aj kone. My bývame v meste a na farmu chodíme asi trikrát za týždeň." Mesto, v ktorom býva, opisuje Rodrigo ako malé mesto na juhu. Blízko sú najväčšie vodopády na svete - vodopády Iguaçu.

Keď sa povie Brazília, každému sa vybaví futbal. Pri zmienke o ňom však Rodrigo skloní hlavu a zasmeje sa.

„Mám rád futbal, doma ho zvyknem aj hrávať asi trikrát do mesiaca, ale nie som v ňom dobrý. Viac ma baví volejbal. Nie každý hrá u nás futbal," vysvetľuje.

Brazília je veľká krajina. „Ja bývam na juhu a nepoznám sever. Juh je úplne iný. Nepoznám Rio de Janeiro. Juh má trošku silnejšiu ekonomiku, sme trošku bohatší ako sever. Tam sú ľudia iní, priateľskejší."

Slovensko si Rodrigo vybral sám. Dostal ho na výber spolu s Českom. „Som rád, že som si vybral Slovensko, páči sa mi tu. Kým som sem prišiel, nevedel som o Slovensku takmer nič. Iba to, že hlavné mesto je Bratislava. Pred príchodom som sa naučil tri slová - ahoj, ďakujem a nerozumiem. Písali sme si po anglicky maily s rodinou, ku ktorej som tu mal prísť. Upokojovali ma, že nemám mať strach, že keď prídem, pomôžu mi."

Najprv spoznal veľkonočné zvyky

Doma v Brazílii surfoval Rodrigo po nete a hľadal informácie o krajine, do ktorej mal na rok prísť. Našiel všeličo, no prvé, na čo si spomenul, vraj neboli Tatry ani bryndzové halušky.

„Spoznal som zvyky, spojené s oblievačkou na Veľkú noc. Trochu som sa zľakol, lebo som nepochopil, o čo ide," smeje sa. „Bál som sa aj jazyka, že sa ho nenaučím."

Prvé pocity po príchode na Slovensko a do Košíc boli pozitívne. Košice sa Brazílčanovi veľmi zapáčili. „Sú trošku iné ako mestá u nás. Máte tu napríklad sídliská, kde sú budovy rovnaké. U nás niečo také nie je. Všetky budovy sú rôzne. Keď som prišiel na Hlavnú ulicu, bol som ohúrený. Je krásna. Hneď som si povedal, že tu chcem bývať. Videl som aj Dóm sv. Alžbety. Páčil sa mi. Boli sme aj u primátora."

Vlani v septembri Rodrigo nastúpil do 3. ročníka gymnázia. „Medzi mojou školou v Brazílii a slovenskou sú isté rozdiely. Napríklad u nás má v triede každý študent svoju vlastnú lavicu a stoličku. Najväčším rozdielom sú známky. Najlepšia je 10 a najhoršia 0 a máme všetky medzi nimi. Naši profesori sú priateľskejší a viac s nami srandujú. Tu je to také serióznejšie. V Brazílii, keď príde profesor do triedy, nemusíme sa postaviť."

Rodrigova škola v Brazílii je väčšia ako košická. Navyše, namiesto našich štyroch na nej študujú iba tri roky.

„V brazílskej škole máme štyri telocvične. Tu chodia študenti na obed do jedálne. U nás také nie je, my musíme ísť domov, alebo do reštaurácie. V Brazílii máme rovnošaty, to mi tu trošku chýba. Máme biele tričko so znakom školy, nohavice sú..."

Tu sa Rodrigo zamyslel, lebo premýšľal nad slovenským slovom na farbu nohavíc. Vynašiel sa. Ukázal na svoj batoh a povedal: "Čierna a biela spolu. Sivé. Áno," smeje sa.

„Dievčatá nosia tiež nohavice. Tu mi uniforma chýba. Všímam si totiž, že napríklad dievčatá sa obliekajú tak, že si chcú konkurovať. Ktorá má lepšie oblečenie."

Pravidlá, pri ktorých by sa dievčatá nemohli maľovať, nosiť piercingy či tetovania, v Brazílii nemajú a podľa Rodriga to hojne využívajú.

V Brazílii chýba informatika a občianska náuka

Predmety sú v Brazílii podobné, akurát nemajú informatiku a občiansku náuku. Namiesto toho majú sociológiu a filozofiu. Cudzí jazyk sa učia iba jeden - anglický.

Košickí študenti ich majú na výber viac. Samozrejme, slovenčiny mal Rodrigo viac ako domáci študenti. Prvé tri mesiace sa venoval prevažne jej.

„Mali sme hlavne gramatiku a bolo to hrozne ťažké," spomína. "Prvé štyri mesiace som vôbec ničomu nerozumel. Keď hovorili študenti po rusky, nevedel som, že hovoria po rusky. Nevidel som a nepočul rozdiel. Znelo to pre mňa rovnako, ako slovenčina. Takisto, keď som v televízii počul hovoriť po česky alebo poľsky. Tiež som nepočul rozdiel."

Za takmer rok sa však Rodrigo naučil po slovensky natoľko, že si sám trúfol na tento rozhovor. Zaujímalo nás teda, čo mu robilo alebo ešte stále robí najväčšie problémy. Odpoveď neprekvapila. Nevedel to síce hneď pomenovať, ale okľukou sa k tomu dostal.

„Nominatív, genitív... Áno, skloňovanie. To neviem doteraz. To je ťažké. Na druhej strane boli slová, ktoré som sa naučil hneď. Prvý deň ma rodina zobrala na Hlavnú ulicu a tam som sa naučil slovo zmrzlina. Bolo to moje prvé nové slovo na Slovensku. Potom som sa naučil ďalšie základné: otec, mamka, izba, WC... Spolužiaci ma naučili v prvý deň v škole aj nadávať," smeje sa.

Najhoršie spomienky má na naučenie slova "chceš". Opakoval ho dokola a problém s ním má okrem výslovnosti aj preto, lebo nerozumie rozdielu medzi písmenami h a ch a teda ich nevie použiť v slovách. Podobajú sa mu.

„Pri prvej rodine som to mal veľmi ťažké. Nič som po slovensky nevedel. Pri druhej to už bolo lepšie. Navyše som už pozeral aj televízor a nejaké programy. Veľmi sa mi páčila šou Česko-Slovensko má talent. Nemám však rád seriál Panelák," smeje sa. „Veľmi rád pozerám Partičku, a hercom takmer všetko rozumiem."

Každý výmenný študent vystrieda v Košiciach tri rodiny. Cieľom je, aby čo najviac pochytil zo slovenskej kultúry. Prvá rodina boli Linkeschovci z Terasy, druhá Murkovci z centra a tretia Gregovci zo Sídliska KVP. Tu býva teraz.

„Moja nová mamka je ekonómka, otec kupuje a predáva. Mám dvoch bratov. Jakub má dva a Igor 14 rokov. Ďalší brat Tomi je na výmennom pobyte v USA."

Zo slovenských zvykov spoznal mladý Brazílčan ako prvé Vianoce, ktoré pre neho boli azda najväčším kultúrnym šokom. Hlavne preto, lebo u neho doma sú bez snehu.

„My máme na Vianoce leto a horúco. Veľkým rozdielom je aj vianočné menu. Máme moriaka a bravčové mäso, cestoviny a lasagne. Nemáme polievku. Jeme takmer o polnoci. Darčeky nosí Santa Claus. Kto je viac nábožensky založený, ide večer do kostola. U vás sa chodí o polnoci."

Vianočné jedlo na slovenskom stole Rodrigovi chutilo, no veľmi mu chýbalo to brazílske. O polnoci šiel s rodinou do kostola, takže si vychutnal aj slovenskú polnočnú omšu.

Silvestra strávil na Hlavnej ulici a potom šiel na párty s kamarátmi. Toto sa už viac podobalo na brazílsku zábavu. „Akurát je u nás aj na Silvestra strašne teplo."

Snehová premiéra

Práve počasie bolo pre cudzinca veľkým šokom. „Nikdy predtým som nevidel sneh. Tu som ho videl prvýkrát v živote a bol som šťastný. Keď snežilo, vždy som šiel von a chytal vločky. Aj som sa guľoval. Ťažko som si ale na zimu zvykal. Musel som si kúpiť bundu a zimné topánky. V Košiciach a v Liptovskom Mikuláši som sa naučil lyžovať. To sa mi veľmi zapáčilo."

Po zime príde jar a tá sa u nás spája s Veľkou nocou. Už na začiatku Rodrigo spomenul, že ho "vystrašila". Ako ju okomentoval s odstupom času a hlavne po praktickom odskúšaní?

„To je úplne najlepší sviatok na svete," smeje sa. „Dievčatá sme obliali a vyšibali. Dali nám peniaze a pálenku. Veľmi sa mi to páčilo. Chcem to robiť aj v Brazílii. U nás to také nie je. V nedeľu sa stretne rodina a robí napríklad barbecue. Ale inak nič špeciálne."

Na Slovensku si Brazílčan veľmi obľúbil aj cestovanie vlakom, ktorým sa študenti prevážali na rôzne zaujímavé miesta. Navštívil tak Bratislavu, Strečno, Žilinu, Banskú Bystriacu aj Liptovský Mikuláš...

„U nás máme vlaky tiež, ale strašne málo. Nikdy som sa v nich neviezol, až tu. Bolo to super. Bratislava sa mi veľmi nepáčila, Košice viac. Boli sme aj v zahraničí. V Barcelone, Monaku, Monte Carle, Ríme, Benátkach, Neapole, Florencii..."

Hoci je Rodrigo na Slovensku tretiakom, doma ho už stredná škola nečaká. „Po návrate domov idem na vysokú školu. Chcem študovať medicínu a byť lekárom. Páči sa mi ortopédia, ale nie som si istý, či budem študovať práve tneto odbor."

A čo bude mladému Brazílčanovi zo Slovenska najviac chýbať? „Všetko. Košice sú super. Veľmi mi chutil guláš. Aj ako polievka, aj s knedľami. Tiež pirohy a pivo. Halušky s kapustou mi až tak veľmi nechutili, no bryndzové áno. Chýbať mi budú aj keksy horalky a mila. No pár som si ich kúpil domov. Keď budem mať možnosť vrátiť sa, určite na Slovensko ešte prídem. Ale v zime, chcem si totiž zalyžovať," sľúbil Rodrigo s úsmevom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári