Oldřich Vízner sa pre Saturnina dostal do depresií

Český herec Oldřich Vízner nedávno s kolegami potešil košické publikum v Divadle Cassovia hrou Hledání slov.

V rozhovore okrem iného prezradil, prečo je hrdý šesťnásobný otec, prečo sa stal hercom, ale i to, prečo mu jeho najznámejšia filmová postava - Saturnin - privodila depresie.

KOŠICE. V Košiciach si O. Vízner dobre oddýchol. Keďže tu s kolegami z divadla strávil tri dni a predstavenia mali len večer, cez deň sa snažil "dať sa dohromady".

„Každý deň som si doprial všetko, čo mi ponúkal wellness v hoteli. Pred pár mesiacmi mi totiž operovali koleno a nebolo kedy si poriadne oddýchnuť," prezradil herec.

„Keďže žijeme v kapitalizme, tak som nemohol kvôli operácii dlho zaháľať. Nehral som len mesiac a hneď, ako som nastúpil späť do divadla a pred kamery, tak som musel doháňať, čo sa mi za mesiac nakopilo. Takže som vlastne ani nemal kedy sa dať dohromady. Až teraz v Košiciach. Myslím, že keď prídem domov, tak ma ani nespoznajú," podotkol s úsmevom.

Najlepšie sa vraj zrelaxuje pri prácach okolo svojej chalupy. Má ju už viac ako 40 rokov, nemá tam ani elektrinu, ale to mu vôbec neprekáža.

„Keď sme to kúpili, bolo to v takom dezolátnom stave, že som si gumáky mohol vyzuť až tesne pred tým, než som si ľahol do postele. A prvé, čo som ráno urobil, bolo, že som si tie gumáky znovu obul..."

Chalupu má síce neďaleko Prahy, ale na úplnej samote. „To má za následok, že mi to už niekoľkokrát vykradli. Ale mne to neprekáža. Najdôležitejšie je, že sa mám kde realizovať a pracovať rukami. Lebo moje povolanie je o tom, že večer vyjdete na javisko a rýchlo to utečie a každý večer musíte znovu a znovu dokazovať, že na to máte. Keď sa však do niečoho pustím na chalupe, tak to po mne vidno a vydrží to roky."

Ku "kutilstvu" pričuchol už ako malý chlapec, nie je sa preto čo čudovať, že mu robota okolo domu 'nesmrdí'.

„Vyrastal som v domčeku pri Prahe. Boli 50-te roky, na nič neboli peniaze, preto domček chátral a prerábali sme ho len svojpomocne. Od útleho detstva som bol naučený pomáhať okolo domu a dostal som sa takpovediac do formy. Dokážem si urobiť všetko sám. Nehovorím - nie vždy je to úplne profesionálne a trvá mi to dlhšie, ale nepotrebujem cudziu pomoc. A som na seba pyšný," podotkol s úsmevom.

Lákala ho architektúra

Natíska sa preto otázka, ako je možné, že mladík zručný v akejkoľvek práci okolo domu, sa nerozhodol pre školu technického zamerania, ale vybral si herectvo.

„Brat bol už totiž v čase, kedy som ja končil strednú školu, v divadle. Spoznal som vďaka nemu divadelné zákulisie a príjemný spôsob života. On mi vravel, aby som na herectvo nešiel, pretože poznal aj tienisté stránky tohto povolania. Urobil som však skúšky na DAMU a keďže sa konali podstatne skôr, ako príjímačky na ostatné školy, tak som už vedel, že som prijatý a nešiel na ďalšie skúšky. Lákala ma napríklad architektúra, možno aj preto sa tak rád točím okolo chalupy. Veľmi by sa mi páčilo byť záhradným architektom, robiť ľuďom záhrady. Je to tiež tvorivá robota, no určite psychicky menej vyčerpávajúca ako herectvo. Keď sadíte stromy či kvety, dodáva vám to energiu. V herectve mám skôr pocit, že rúbem, nie sadím."

Každý herec potvrdí, že jeho povolanie je psychicky veľmi náročné. Rovnako ho vníma i O. Vízner.

„Až teraz - po rokoch - začínam mať pocit, že tejto profesii začínam rozumieť a začína ma baviť. Stále častejšie sa mi totiž stáva, že keď si prečítam scenár, tak dokážem situácie z hry porovnať s tými, ktoré sa mi stali v živote, alebo ktorých som bol svedkom. Až teraz preto v herectve nachádzam potešenie - doposiaľ to pre mňa boli doslova útrapy a nebavilo ma to. Teraz začínam konečne tušiť, o čom to celé je," smeje sa.

Ako teda mohol hrať, keď ho to nebavilo, ale naopak - trápilo? „No - musel som. A aj keď teraz ma to už skutočne baví, tak trpím pri každej jednej roli. Keď dostanem ponuku na film, seriál či na predstavenie, tak sa najprv poteším, že si na mňa spomenuli a dali mi príležitosť. Potom si to odtrpím a teším sa znovu až vtedy, keď dostanem zaplatené. V divadle som nemal rád skúšobné obdobie, stále som chcel mať ho čo najskôr za sebou. Teraz sa však teším už aj z toho..."

Samozrejme, v časoch, keď nebol na javisku či pred kamerou šťastný, neraz uvažoval, že by sa na herectvo úplne vykašľal.

„Lenže to je tak - v tejto profesii sú veci často dohodnuté dopredu, takže by bol problém ich odmietnuť. Ale keby ste sa ma večer pred predstavením opýtali - chce sa vám na javisko, alebo to celé zrušíme? Asi by som málokedy povedal, že sa mi chce hrať. V jednej hre moja postava hovorí - herectvo je ako láska. Keď človek môže, tak nevie ako na to a keď už vie ako na to, tak už nemôže. S tým sa stotožňujem. Myslím, že to celé začínam pomaly chápať a hádam budem o pár rokov ešte múdrejší."

Na voľnej nohe

Vízner je na voľnej nohe, jeho domovským divadlom je Divadlo Rokoko, no rád účinkuje aj na iných javiskách.

„Ono je to tak, že keď už vám ponúknu hosťovanie, tak často je to naozaj dobrá príležitosť, ktorá stojí za to. Dúfam, že je to preto, že som si za tie roky už zaslúžil dostávať dobré roly. Neberiem však všetko, lebo si myslím, že človek by mal v prvom rade dostatok voľného času, aby dokázal existovať. Na druhej strane sa však človek musí občas prispôsobiť a kadečo zniesť, lebo treba aj z niečoho žiť."

Ideálne je, keď nastane symbióza a herec žije z toho, s čím je naozaj stotožnený. Za svoju snáď najlepšiu hereckú príležitosť považuje O. Vízner film Saturnin.

„Doposiaľ krútim hlavou nad tým, ako je možné, že je tento film stále tak veľmi obľúbený. Čím ďalej, tým viac si vážim to, že som dostal príležitosť si v tom zahrať. Už je to 17 rokov od jeho nakrútenia a stále sa o tom filme hovorí. Môže za to asi zvláštna zhoda okolností a náhod, že sa takto vydaril. Keď som prijal ponuku zahrať si Saturnina, dostal som sa doslova do depresií. Obával som sa, ako si s tým poradím a vôbec mi nepridávalo, keď som sa dozvedel, kto všetko Saturnina odmietol, lebo si netrúfal."

Nakoniec ho však stvárnil bravúrne. „Mal som v mysli sluhu na veľkom zámku z anglických detektívok, ktorý pôsobil ako taká socha. Bolo mi povedané, že sa počas celého nakrúcania nesmiem usmiať. Dcéra mi poradila, že nesmiem nikdy urobiť žiadny rýchly či zbrklý pohyb a ja sám som si povedal, že musím mať po celý čas vystretý chrbát. Takže ak mi niečo spadlo, zohýbal som sa do podrepu. Pamätám si, že v polke nakrúcania som mal jeden celý deň voľno a pristihol som sa, že chodím s kamennou tvárou a vystretý ako doska..."

Nakrúcanie Saturnina si užil aj preto, že so scenárom bol viac než spokojný.

„Podľa mňa sa hercovi dostane do rúk scenár, ktorým je nadšený po prvom prečítaní, len párkrát za kariéru. Ja by som to mohol spočítať na prstoch jednej ruky. Vlastne - neviem, neviem, či by tých prstov aj nebolo priveľa," smeje sa. "Okrem Saturnina sa mi to stalo aj pri filme 'Léto s kovbojem'."

Obidva filmy patria k tým, po ktorých televízie siahajú často. O. Vízner sa však na reprízy svojich filmov nedíva.

„Nepotrebujem sa vidieť, lebo viem, že by sa mi nepáčilo, ako som to zahral. Zvyknem hovoriť, že herec, ktorý sa díva na seba, je ako baník, ktorý sa večer pôjde pozerať na kopy uhlia, ktoré cez deň nafáral. Nerád robím seriály, no občas s nejakým súhlasím. Vtedy sa však nechodím pozerať na pracovné zábery hneď po nakrútení scény, lebo viem, že by som chcel všetko zmeniť. Pokiaľ sú s tým spokojní tvorcovia seriálu, tak musím byť spokojný a ja sa nebudem to kontrolovať. V niektorých veciach je lepšie sa 'neštúrať' a nechať ich tak."

Šesť detí

Vízner má z dvoch manželstiev a jedného mimomanželského zväzku šesť detí. „Každé som brával do divadla, ak to šlo, chodili so mnou na nakrúcanie, takže prijímajú majú prácu ako úplne prirodzenú."

Doma však hercom nie je. „Nesnažím sa o to, len je pravda, že keď treba zakročiť, tak trochu pridám herectva, aby to malo lepší efekt. Ale doma ma majú už prekuknutého, takže herectvo musí ísť stranou."

Z prvého manželstva s herečkou Janou Šulcovou má dve dcéry, ďalšiu dcéru má z krátkeho vzťahu s kolegyňou a so súčasnou partnerkou - herečkou Vendulkou Křížovou - má deti tri.

„Najmladší bude mať päť a užívam si to. Som pyšný, že všetky moje deti majú ľudia radi, že z nich nevyrástli nevychovaní spratkovia a že majú slobodnú dušu. Najprv som mal štyri dcéry a boli to úžasné a dobré dievčatá a teraz mám dvoch najmladších chlapcov a to je iná káva. Vďaka nim si plním svoje chlapčenské sny a realizujem sa. Viem, akú hokejku im kúpiť, čo s ňou robiť."

Minule napríklad synom kúpil rugbyovú loptu. "Vždy som po nej veľmi túžil, no nemohol som si ju kúpiť. Tak som si ju kúpil teraz a som nadšený tým, čo všetko sa s ňou dá robiť, ako úplne inak ako normálna lopta reaguje pri hádzaní. No každopádne, synovia sa k nej ani nedostanú," smeje sa ich otec.

"Ale aby som nepreháňal - často si spolu zahráme. Vďaka synom prežívam druhú mladosť. Učím ich tie typické chlapčenské veci. Minule som sa však snažil naučiť ich kotúle. Povedal som im - počkajte, ja vám to ukážem. Ale prišiel som na to, že neukážem. Kolená a chrbtica mi to totiž nedovolili," dodal so smiechom.