KOŠICE. Stalo sa to v roku 1962 na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v odbore meranie a riadiaca technika. S tromi zo študentov nich sme sa o stretnutí a spomienkach na školu porozprávali.

„Čas letí neúprosným tempom, ale niekedy sa zdá, akoby významné udalosti prebehli len nedávno," hovorí Jozef Olajoš.

„Bývalí maturanti 4. M sme sa stretli priamo v škole. Študovali sme v rokoch 1958 až 1962. Maturovalo nás 33 a dnes sa nás stretlo 23. Niektorí, žiaľ, už nie sú medzi nami, iní neprišli pre dôvody zdravotné či iné. Dvoch sme nenašli."

Ich spomienková cesta začala na pôde školy v triede na Komenského ulici, kde s nostalgiou spomínali na školské časy aj profesorov, ktorí už nie sú medzi živými. Vo svojej triede si posadali na miesta, kde sedeli pred 50 rokmi.

„Prítomní 'sivovlasí' absolventi dostali slovo podľa triedneho zasadacieho poriadku, aby priblížili svoje životné cesty," pokračuje J. Olajoš.

„Tretina maturantov získala inžiniersky titul, z toho deviati pracovali celý život na rôznych vedúcich pozíciách vo VSŽ, neskôr U. S. Steel Košice. Dvaja naši spolužiaci realizovali hrajúcu fontánu v Košiciach aj v iných mestách. Aj v Prahe nám ju závideli. Na stretnutie prišiel aj spolužiak, ktorý žije v Britskej Kolumbii v Kanade. Zaoberá sa mechanikou, alternatívnou medicínou a liečiteľstvom."

Sám J. Olajoš je pojmom v hudobníckom svete. Skladateľ, muzikant, autor košickej hymny Električka číslo 6.

Pôsobil aj v orchestri Juraja Szabadosa, ktorý v Škandinávii doprevádzal svetovú hviezdu Josephine Baker, s orchestrom G. Offermanna spoluúčinkoval s hviezdami čs. scény, účinkoval v zahraničných muzikáloch, dokonca hral v slávnej Brodway show - Lets´dance po krajinách Európy.

Na stretnutí sa teda rozprávali o svojom súčasnom živote, a zároveň spomínali na školské lavice a pánov profesorov Fabiána, Hornunga, Masného, Sobotu, Koperdana a Nováka.

Vybrali si ho

Zo spolužiakov sme vyspovedali troch, do spomienok triedy sa zapísali dosť významne. Predseda triedy Juraj Hvozdík, triedny „zbojník" František Lott a hudobník - vydavateľ triedneho časopisu Jozef Olajoš.

Predseda triedy hovorí, že napriek tomu, že sa na stretnutí nezišli v plnom „maturitnom" počte, je to veľký úspech, lebo ako počul od rovesníkov, niektorým, ktorí končili v tom čase, sa podarilo stretnúť iba v oveľa menšom počte.

„My sme boli veľmi dobrý kolektív. Mali sme na škole problémy, to je jasné, ale nikdy nie takého druhu, že by sme sa nenávideli, alebo aby fungoval nejaký separatizmus. Nespomínam si presne, ako ma volili, ale asi som bol v triede ten 'slušniak', a keď ma zvolili, nevedel som sa brániť," smeje sa. „

V správaní som totiž bol medzi najlepšími. Samozrejme, nebol som celkom svätý. Keď sa opisovalo, občas som aj ja opísal. To k tomu patrí. Ináč doba bola taká, že som ako predseda nemal veľa povinností."

Mali veľa mužov - učiteľov. Vážených profesorov. Akurát ruštinu ich učila profesorka.

„Predmety sme mali od začiatku aj všeobecné, matika nám skončila v treťom. Prechádzali sme cez elektrotechnické aj strojnícke predmety, z ktorých sme potom maturovali. Každý z nás má množstvo spomienok na pánov profesorov. Spomíname na nich s úctou."

Výraznou osobnosťou spomedzi nich bol riaditeľ školy pán Michal Babjak. Veľmi dbal na výchovu.

„Pred triedami sme mali ráno sporadicky nástupy. On si nás prešiel a kontroloval nám napríklad účesy. Toho, kto mal vlasy trochu dlhšie, poslal ostrihať sa. Prípadne, keď bol lajdácky oblečený, musel sa ísť prezliecť. Dievčatá napríklad nemohli nosiť farebné pančuchy. Tiež by si ich museli ísť prezliesť domov."

Olajoš prerušuje predsedu a dodáva, že o účesoch zásadne rozhodol ako prvý školník na vrátnici.

„Bol to prvý filter. Nepustil do školy nikoho, kto sa mu nepozdával. Potom nastúpil riaditeľ a našiel aj to, čo vrátnikovi ušlo. Museli sme chodiť slušne oblečení."

Predsedovia tried v dnešnej dobe majú medzi povinnosťami aj jednu špeciálnu. Neraz chodia žehliť „prúsery" či priestupky spolužiakov.

„U nás takéto niečo nebolo treba robiť. Skôr si spomínam na profesora, ktorý nás učil predmet 'Stroje'. Zavolal si ma cez písomku a hovorí: 'Hvozdík, poďte si sadnúť za katedru a pozrite sa, ako opisujú.' Boli aj iné predmety, kedy sme 'vystrájali'. Napríklad sme mali predmet 'Civilná obrana' (CO). Strieľali sme zo vzduchovky..." začne a triedny zbojník F. Lott mu skočí do reči, lebo to je jeho parketa. Výmysly a zbojníčiny v triede.

Zbojník

Hodina spomínanej CO bývala raz do týždňa. „To bola hodina, z ktorej sme mali veľkú srandu. Veľmi nás bavila. Ja som bol jej vedúci a uvádzal som ju. Vždy som niečo vymyslel. Raz ma dali hlásiť, ako je trieda pripravená. Obliekli na mňa tri saká. Menšie, väčšie a najväčšie. Vyzeral som ako gorila. Hlásil som, koľko je prítomných, koľkí chýbajú... a na to profesor Barkányi povedal, že čo už z triedy, keď veliteľ je blbec," smeje sa F. Lott.

Olajoš tiež pridáva spomienku na hodinu CO. „Mali sme zošity, do ktorých sme usilovne zapisovali preberané témy. Dokonca farebnými perami, ktoré sme bezpodmienečne museli mať. Raz nám profesor povedal, aby sme si zapísali slovné spojenie: 'Vojenská lesť'. A čakali sme, čo bude nasledovať. Profesor hovoril lámane česky i slovensky a za tým spojením dodal: 'Ukážeme neprátelovi, čo nemáme. A čo máme, skryjeme'," spomína so smiechom.

Hvozdík dodáva, že tie zápisky profesor nekontroloval. A to mali študáci šťastie, lebo keby si prečítal ich vlastné pohľady na dejinné udalosti, mohol by sa uraziť. Lott spomenul, že pri zmienke o vpádoch Tatárov si ich tam svojsky nakreslil.

V triede tiež strieľali v polohe ležmo na terče, ktoré boli na zemi. „Ja ako triedny výmyselník som musel niečo vymyslieť," vraví F. Lott.

"Nebolo totiž dňa, kedy by som niečo nevystrojil. Raz som pred hodinou prederavil terče klincom v strede, takže to vyzeralo, že sme tam všetci trafili... To sú krásne zážitky. Vonku za školou bola strelnica a okrem terčov sme si tam vybrali čo bolo po ruke. Potom prišla na nás do školy sťažnosť a museli sme s tým prestať.

Hvozdík a Olajoš hodnotia spolužiaka ako najväčšieho vymýšľača triedy. Na jednej hodine sa dokonca, aby pobavil ostatných, plazil popod lavice až dopredu. Prečo?

Len tak, lebo to ešte nikto pred ním neurobil. Mimochodom, ako študent bol veľmi dobrý, len sa skrátka potreboval v škole baviť. Ako dôkaz toho, že mu to nijako neuškodilo, dodávame už spomínaný fakt, že za našu unikátnu hrajúcu fontánu, vďačíme práve jemu. On ju totiž, na základe ruského návrhu, projektoval.

Voči profesorom mali študenti obrovský rešpekt, čo je v dnešnej dobe skôr vzácnosť. Všetky hlúposti, ktoré vystrájali, neboli robené ako teraz „na drzovku".

„My sme mali s nimi dobré vzťahy," pokračuje J. Hvozdík. „Obrovský rešpekt bol automatický. Puberta však aj s nami trošku mávala, ale profesori sa nás snažili viesť a vychovávať. Pamätám si, ako sme čosi na jednej hodine kreslili a ja som to nakreslil funkčne zle. Profesor Masný sa pri mne pristavil a hovorí: 'Hvozdík, už aj vy...?' On bol veľmi dobrý, ale my sme to nezneužívali."

Telesné tresty v tej dobe neboli. Ale mali učiteľa, ktorý učil Elektrotechniku. Ak niekto na hodine spal, chytil ho za bokombrady a vytiahol z lavice. Na iný „trest" si spomenul aj predseda triedy.

„Slovenčinár, pán profesor Koperdan, ktorý sa nás snažil naučiť na hodinách aktívne rozmýšľať, sa napríklad raz opýtal, ako sa inak povie 'sopeľ'. Spolužiak Janči sa ozval, že 'džuk'. Na to sa k nemu profesor rozbehol a zbuchnátoval ho do lavice. Janči bol urazený, veď sa na to učiteľ pýtal. Nedošlo mu, že je to nespisovné. Pán profesor vybehol z triedy s výkrikom 'Nosný hlien!'

Školský časopis

Olajoš bol síce ich spolužiakom, ale nemal byť. Na túto školu totiž pôvodne vôbec nechcel ísť.

„Bol som muzikantom, hral som na saxofóne a chcel som ísť na konzervatórium. V tom roku som však nemohol, vraj až na budúci rok. A že na saxofón mám zabudnúť. Študovať budem môcť len klarinet. V roku 1958 toho na výber bolo veľmi málo. Elektrotechnika bola nová, tak som si napokon vybral toto."

Našiel si však kompromis a začal robiť triednu kultúru. Počas celého štúdia hrával ako muzikant v rôznych orchestroch a aj školských projektoch.

Okrem toho vydával raz mesačne časopis Triednik s príspevkami celej triedy. Bol ton ručne písaný a ilustrovaný dokument o žiakoch a učiteľoch.

Opisoval aj udalosti, ktoré sa v triede stali, prinášal zaujímavé výroky učiteľov. Ale všetko v norme, preto sa nikdy nikto neurazil. Časopis vydával počas celého štúdia - štyri roky. Dnes sú jeho čísla zviazané a opatrované.

Spomienok majú teda veľmi veľa a hoci už absolvovali niekoľko pomaturitných stretnutí, vždy, keď sa stretnú, majú sa o čom rozprávať. Do ďalších stretnutí si želajú pevné zdravie, aby sa znovu mohli zísť a spomínať na krásne školské časy.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári