Nad úrovňou nášho zdravotníctva väčšinou hromžím. Rovnako ako väčšina sa ponosujem na neúnosne dlhé čakacie doby, skutočnosť, že si do nemocnice musím nosiť toaletný papier a najmä to, že si pred lekármi často pripadám skôr ako vec, než človek. Avšak česť výnimkám.
Opäť sa mi totiž potvrdilo, že je všetko o ľuďoch. A keď je raz ktosi bez srdca či chrbtovej kosti, je jedno, či je riaditeľ zemegule, alebo predavač, iný už nebude. A keď naopak to srdce má, rozdávať ho bude, aj keď nemusí.
Nestáva sa často, aby vás lekár ošetril, keď mu skončili ordinačné hodiny. Presnejšie, keď mu riaditeľ dal od jednej voľno kvôli horúčavám, no on vidiac plnú čakáreň pacientov, nezavrel „krám“, ale makal ďalej.
Na rad som v piatok prišla o pol piatej. Ako posledná. Vonku bolo 36, v nemocnici pomaly ani noha a pani doktorke by bolo určite lepšie niekde pri vode. Nielenže pri nej nebola, ale dokázala si zachovať aj mimoriadne ľudský prístup a to sa, priznajme si, dnes len tak nevidí.
Som presvedčená o tom, že takí ľudia by boli ľudskí aj v neľudských podmienkach. Ostatne, naše zdravotníctvo k nim až tak ďaleko nemá. Preto sa chcem poďakovať. Pani doktorke Márii Zakuciovej za to, že ma vyliečila z názoru o neľudskom zdravotníctve. A bez preháňania aj za to, že mi vlastne zachránila život. Na to však nestačí ani tisíc kníh, nieto jeden stĺpček.
Ďakujem.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
